Niekto tam hore ma má rád. Zoznam autorových rubrík: Túlanie sa Bratislavou, Túlanie sa Slovenskom, Túlanie sa Európou, Nielen s Objektívom na ceste, Reflexie, Len tak som si všimol, Fejtóny nepíšem, Zažité cestou, Súkromné, Nezaradené
Kdesi som sa dočítal, že úlohou každej psychoterapie je, aby sme sa stali svojim otcom a matkou. Už viem napísal to pán Yalom, veľká kapacita a navzdory tomu aj človek s hlbokým vhľadom do ľudí. Zvláštny uhol pohľadu na to, čo znamená stať sa samým sebou.
Poviete si, že na škole straší vždy, keď sa nájde nejaký strachopud. Ale kto z vás študoval v kláštore, kde vás zavreli na tri týždne, vychovávali vás mnísi a pustili vás von len na dve hodinky poobede.
Supy sa zlietajú nad Tatrami. Najnovšie siahajú do dolín, v dreve sú peniaze. Keď som počul o kalamite, bolo mi Tatier ľúto. Čo sa však naozaj stalo, som si uvedomil, až vo februári tohto roku, keď som sem na jeden deň zavítal. Bolo mi naozaj smutno. Atmosféru katastrofy dokresľovala hmla, ktorá sa snažila zakryť boľavé rany veľhôr. Takto som to videl ja...
Prebral som sa z poobednej siesty, ktorá prišla celkom nečakane pri čítaní knižky. Slniečko na priedomí chalupy na Kysuciach krásne svietilo, taká pohodička. Jedine tvrdá lavička a peň pod hlavou mi trochu kazili dojem. Nechcelo sa mi ani oči otvoriť, keď ma opäť napadla táto téma. Maďarov nemám rád, aj keď na to nemám takmer žiadny dôvod.
Pýta sa ma: „Viete o tom, že ste nerešpektovali zákaz odbočenia?“ pozerám na ňu s neblahým pocitom prichytenia pri čine. „Naozaj je tam taká značka?“ pýtam sa jej a v duchu si myslím, houby nerešpektovanie, veď som si nič nevšimol. „Viete aká je za to pokuta? 1500 SK!!!“
My katolíci sme tiež ľudia. Vyrastáme presne ako ostatní ľudia, chodievame do školy, hrávame sa v piesku, máme obľúbené plyšové zvieratká, ja som mal medvedíka, bijeme sa so susedovými deťmi, aj keď vieme že to nie je správne. Keďže som vyrastal v katolíckej rodine, viem o tom veľa.
Minulý ťýždeň som sa opäť ocitol na bicykly. Pre mňa to nie až taká častá záležitosť. Vybral som sa na krátku trasu na Draždiak – také jazero tam u nás, že si zahrám beach volejbal. Nejako som nemal chuť a tak som to po rokoch opäť otočil na objavné cesty. Ako malý šarvanci sme sa s kamarátmi premávali neznámymi barákmi a zakúšali povznášajúce pocity objaviteľov nových krajov.
V jeden letný podvečer som šiel ako obyčajne vysypať smeti. Už sa stmievalo a pofukoval príjemný vánok. Vyšiel som z nášho baráku v bratislavskej Petržalke a smeroval k asi 20 metrov vzdialenému smetisku. Ako som tak kráčal, zrazu ma obehlo chlapčisko s vystrašenou tvárou. Asi päť metrov za ním beží ďalší. Vyzerali tak na trinásť, hlavou mi prebehlo, že akýsi starí na naháňačku...
Poviem vám, môj anjel strážny to je pekný pracant. To čo si už so mnou vytrpel a ako si musel máknuť, to je sila. Párkrát ma ale zachránil naozaj v poslednej chvíli.
Na terapeutickom výcviku, ktorý navštevujem sme dostali úlohu, takú aké mávajú deti v škôlke. Mali sme si vybrať zviera, ktoré nás charakterizuje. Po počiatočnom odpore k úlohe, ktorý sa u mňa vždy vyplaví, sa mi predsa len podarilo definovať sa. Zistil som, že som leví kráľ.
V trinástich som bol klasickým pubertálnym intelektuálom. Keďže som bol, ako neskromne priznávam vcelku talentovaný, nemal som problémy s učením. A zemepis bola moja láska. Už ako 5 ročný som dostal glóbus a učil som sa naspamäť hlavné mestá, čím som neskôr ohuroval koho sa dalo, zväčša nechápajúcich dospelých. No a ako som rástol životom, prišla aj siedmy trieda a s ňou i táto skúsenosť.
Pred časom som doma do noci písal nejaké veci do práce a ako je u nás rodinným zvykom pustil som si k tomu televíziu. Prepínal som kanály, až to ostalo na nemenovanom programe. Zahĺbený do práce som ani veľmi nevnímal, čo tam beží. Poznáte to, sem tam sa z pracovnej extázy prebudíte a pozriete, čo dávajú.
