Niekto tam hore ma má rád. Zoznam autorových rubrík: Túlanie sa Bratislavou, Túlanie sa Slovenskom, Túlanie sa Európou, Nielen s Objektívom na ceste, Reflexie, Len tak som si všimol, Fejtóny nepíšem, Zažité cestou, Súkromné, Nezaradené
Schyľujúc sa k večeru sme boli po celodennom šlapaní a prejdení reťazí na Svišťovke už riadne unavení. Kráčali sme s plne naloženými batohmi hore na kopec, keď tu znenazdajky sa objavila helikoptéra. Pravdupovediac by som vtedy bol bral akýkoľvek odvoz. Helikoptéra? Môže byť.
Najskôr som opäť dostal lekciu z cestovania. Tentokrát mi ju neudelilo milované MHD, ale jeho brat SAD. Naivne som si myslel, že sa len tak dostanem do polnočného autobusu do Prahy. Ha, to určite. Na zastávke sa nazbierala skupinka ľudí s úmyslami podobnými mojim. Bystrejší s miestenkou. Autobus si pokojne meškajúc zastavil zobral dvoch nových pasažierov s miestenkou a ostatným nám poradil, nech počkáme na Nitru, ide o chvíľu. Spolučakajúci niekde z Ázie bol rovnako prekvapený ako ja. S nitranom sme pochodili samozrejme rovnako, zobral jedného miestenkára. Poučenie prvé – miestenka vyhráva.
Zachovanie si zdravého rozumu ťa môže stáť veľa. Stáť v rade pochlebovačom, prinajmenšom držať hubu, tvoj údel je jasný. Zaraď sa, pritakaj, vyšší majú moc.
Existujú a dokážu ma neuveriteľne vytočiť. Sú to takí neposední hryzonechti. Ich typickým znakom je, že nevedia byť ticho dlhšie než dve minúty a už po prvej to začína byť kritické. Ten vnútorný tlak sa nedá vydržať a preto si začnú hrýzť nechty. Toľko času bez toho, aby boli stredobodom pozornosti. A počúvať iných, no určite!
Ako som sa dostal až na Antolskú doopateri ignorantských chirurgov som Vám už vyrozprával minule. Nuž a ten príbeh sa vtedy len začínal. Keď som nastúpil do nemocnice, prešla ma všetka sranda. Zakázali mi chodiť i sedieť. Musel som len ležať na posteli a dané činnosti vykonávať len v nutných prípadoch. To akože sadnúť si len pri jedení a chodiť tak nanajvýš na wécko.
Sám Tichou dolinou. Asfaltka. Potemnieva. Sem tam kvapky. Pani sa ma pýta: „Kam idete takto proti noci?“ Nič netušiac odvetím: „Ako proti noci, veď je len jedna?“ Ona ale: „Asi bude búrka.“ Kráčam ďalej sám. Pár ľudí oproti. Obiehajú ma cyklisti. „To sa dá prekonať. Všetko je otázka psychiky.“ Tvrdí jeden z chlapíkov, čo prefrčia okolo na bicykloch. 15:15. Koniec asfaltky. Unavený cyklisti obsadili búdku.
Švajčiarska Bazilej, august 1998. Skupinka štyroch dvadsaťročných chalanov sedíme v miestnosti našej ubytovne rozvalení na karimatkách. Hecovačka. „Tie skoky z mosta sú dobre nebezpečné! V živote by som to neskočil:“ vravím. „Ale skauti to skáču už od pondelka.“ Peťo na to. Martin sa pridáva „a Adinko už skočil dvakrát aj hlavičku. A Paťo tiež.“ „ A vraj skočila aj Zuzka, držala sa sa za ruku s Andrejom a skočili.“ Atmosféra hustne. Skauti, druhá polovica chalanov skáču a my nie? No tak to teda ani náhodou. Je rozhodnuté! Ide sa na most!
Stretli sme sa. Trošku to trvalo, dať sa dohromady. Opäť po rokoch spolu. Stará partia, lásky i nelásky. Dnes už zväčša poženení a vydaté. S malými ratolesťami. Niektorých som nevidel naozaj už roky. Sem tam z auta som ich zahliadol niektorú známu tvár. Iných som videl občas na nejakej slávnosti či svadbe. Vždy len na chvíľu. A teraz sme si našli na seba trochu času. Opekačka v záhrade.
Dnes som náhodou klikol na stránku o Tatrách. Stále som z toho otrasený. Ani neviem ako to uviesť. Zbytočná smrť mladej horolezkyne, ktorá mohla byť zachránená??? Úvahy o spolupráci HZS (Horskej záchranej služby) a LZZS – Letecká záchranná zdravotná služba (zabezpečovaná súkromnou firmou) už nevrátia stratený život. Nepoznal som ju, ale hory sú mi blízke, preto chcem aby ste vedeli, čo sa jej stalo.
Kamarát, ktorý je zhodou okolností psychiater rozprával jednu príhodu. Priniesol svojej priateľke ružu. Len tak. Chcel jej spraviť radosť. Ženy to majú radi. Prijala to s rozpakmi. Poďakovanie, objatie. Bežný večer šiel ďalej. Asi po dvoch hodinách za ním prišla s otázkou: „Čo si mi vlastne chcel povedať tým, že si mi dal kvety?“
Dve veci mi utkveli v pamäti z jedného zo seminárov z klinickej psychológie, ktorý mala na výške už ani neviem ktorá spolužiačka. Tou prvou bolo pre mňa šokujúce tvrdenie profesora Antiho Heretika, že výskumy ukazujú, že sexuálna orientácia rodičov nemá vplyv na sexuálnu orientáciu detí. Inými slovami, že ak homosexuálny mužský pár vychováva povedzme chlapca, nebude z neho z tohto dôvodu homosexuál.
ČITA - Včera sa v Českej pivnici na Radlinského konalo veľkolepé stretnutie blogerov. Po príchode som tam nikoho nepoznal. Pár milých ľudí sa mi prihovorilo, potom som sa i ja prihovoril pár milým ľuďom. Petiar s Moskaľom neúnavne gitarovali a spievali nám i sebe do nálady. Potom pribúdalo pivo. Veľvyslanec z Thajska nám ich dokonca kúpil dvadsať. Ale minulo sa. Niektorým chutila cesnačka, iným tmavé pivko, ďalším dršková. Maskot všetko fotil. Voľný pokec i vážne diskusie pokračovali smerom k blížiacej sa polnoci. Nakoniec to pár statočných ešte zapražilo fernetom a slivovicou. A šlo sa na after párty k Martinovi Ondrejkovi. No ale keby som bol aj tam tak toto nepíšem. No nebolo to alkohol free ale bolo dobre. Ďalšie foto nájdete u Mariána Minárika a Maaskota Ruisla
Štvrtý deň ráno sme sa zobudili na parkovisku pri Belianskej jaskyni a poďho ďalej na túry. Odviezli sme sa do Lomnice, kde sme zistili, že Katka si na parkovisku nechala tenisky, ktoré z istých dôvodov nechávala cez noc pod autom. Tak sme sa po ne museli vrátiť. Prvá časová strata. Upratovač ich položil na vedľajšie auto na kapotu, keby si ich majiteľ náhodou nevšimol.
„Tak, hlavu z tejto strany, teraz mu môžeš dať pusinku!“ hovorí mi ošetrovateľ, nuž tak som mu ju dal. Bolo to prvý raz, čo som sa bozkával s tigrom. Naozajstným, pruhovaným, živým, sibírskym tigrom! (Vraj mu nemám dávať jazýčkovú, akoby som niečo také chcel:)
Začnite predávať Herbalife, Avon či inú MLM značku, ktorá nie je dostať v obchode a máte o bohatý program postarané. Zaručene sa nebudete nudiť. Oni sa vám o váš čas postarajú.
Náhodné pohľady. Pekné telo. Tá je príťažlivá. Pekný zadok. Oči sa stretnú viac, nie tak celkom náhodne. „Páčim sa jej. Tú budem mať.“
Ráno sme z popradskej stanice čím skôr zmizli smerom do Tatranskej kotliny. Odtiaľ poďho stúpať na chatu Plesnivec. Cesta sa najskôr zdvihla hore, pripomínala včerajšiu na Brnčalku. Výhľad do doliny i na okolité vrchy Belianok a aj Lomničák bol krásny. Pokračovali sme peknou lesnou cestou. Kráčali sme mlčky, sem tam prehodili slovko. Nad chatou sú nádherné vápencové bralá. Dali sme si tradičnú čokoládu, vypili minerálku. Vnútri chaty je všetko drevené a útulné. Chatárka sa začudovala mojej mape, vraj takú starú už dlho nevidela. Pravda je, že tá moja je z roku 1980 a čosi už pamätá. Dnes si do nej robím pečiatky z chát a asi si ju zavesím v izbe.
Prebudenie v Smokovci, bolo krásne jasné ráno, mali sme nádherný výhľad na okolité štíty. Na futbalovom ihrisku, kde sme pôvodne chceli prespať, pobehovali prví trénujúci jedinci a nechápavo hľadeli na dvoch fanatikov, ktorí vyliezali v pyžame z auta a skladali si spacáky.
Opálený, červenučký, s opuchnutou ľavou šľapou, boľavými kolenami, spevnenými stehnami a ešte stále 87 kilogramami a vyrastajúcim bruškom som sa včera po polnoci vrátil z potuliek po Tatrách.
Včera sme hrali opäť s kamošmi hokej. Čo už len takáto maličkosť môže o človeku odhaliť. Šiesti blázni lietajú s drevenou palicou za umelohmotnou loptičkou, ako zvykne hodnotiť moje športové aktivity mama. Čo už len je na tom. To, že to bolo vlastne také malé teambuildingové stretnutie mi došlo, až keď som sa po sprche a chutnom kuriatku vydal na dvadsaťminútovú pešiu prechádzku do pizzerie. Svalovicou stiahnuté nohy, otlačené palce na nohách a koňarom narazené pravé stehno mi celkom jasne pripomínali, čo som robil posledné dve hodiny.
