Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Začnime spolu diskutovať, Bez gázy, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené, Manosféra nie/je sranda
Napriek tomu, že som kresťanka, mrzia ma posledné udalosti v Taliansku a Poľsku. Na juhu Európy vznetliví Taliani zostali vlažní a ignorovali referendum a na severe usmievaví a pohodoví Poliaci vyvádzali ako besní pri demonštrácii homosexuálov.
So školskými výletmi sa roztrhlo vrece. Keď máte doma štyri školopovinné deti, máte sa čo obracať. Nielen zaplatiť výlet, ale zbaliť do ruksaku aj nejakú dobrotku a zopár korún na zmrzlinu. Pre niektoré deti je to samozrejmé, iné len závistlivo hľadia spoza školských okien na odchádzajúci autobus.
Pred piatimi rokmi sme sa rozhodli vycestovať pri more (pardon, k moru). Nabalili sme sa do auta, napchali potraviny na dva týždne, do voľného priestoru postrkali deti a vyrazili sme. Smer – Chorvátsko. Vedeli sme len to, že sa chceme dostať na ostrov Brač, ktorý nám doporučili známi, že tam budeme asi štrnásť dní, ubytujeme sa niekde v súkromí, užijeme si morskej vody a spoznáme ľudí aj krajinu. Ani sme netušili, že o niekoľko rokov to bude najnovší trend v dovolenkovaní.
Pred mojou svadbou som sa bála, že naše manželstvo zovšednie. Videla som dlhoročné manželstvá, v ktorých si partneri na seba zvykli, jeden druhého ignorovali alebo sa dokonca považovali za nutné zlo. Každý deň tá istá žena, ten istý muž, prípadne tie isté deti, (najnovšie tá istá frajerka či frajer), rovnaký kolotoč povinností. Rutina ráno, po príchode z práce aj po nástupe do postele. Bŕŕŕŕ.
Odjakživa som malé zlostné škaredé káčatko. Vždy mi všetko vadilo. Ešte aj to mi vadilo, že mi všetko vadí. Bola som nespokojná nielen so svojím okolím ale aj sama so sebou. Všade som videla nedostatky a dokázala som sa hádať za akúkoľvek hlúposť. V posledných týždňoch sa deje so mnou zmena. Spustila som ju sama a momentálne neviem, čo si s ňou počať.
Manžel mi so smiechom rozprával, čo minule povedal jeden manažér veľkej firmy. Bolo ich tam viac (tých manažérov firiem, ktorí si podaktorí myslia, že sú pánbožkovia) a výborne sa zabávali. Mňa to nazúrilo. Povedal toto: „Už je načase, aby som zobral vyvenčiť ženu. Zoberiem ju do Viedne, nech si tam kúpi nejaké handry a zas bude chvíľu pokoj.“ A keďže môj manžel je tiež vo vedúcej funkcii a hrozí mu, že z neho bude manažér, tak som ho upozornila, ako si v budúcnosti predstavujem moje venčenie.
Včera mi moja mama dala pusu a zablahoželala ku dňu detí. Usmiala som sa a tešila som sa, ako fajn je stále byť dieťaťom. Starý otec hovorieval môjmu otcovi: „Ty si už chlap, ale ja som dieťa, lebo ešte žije moja mama.“ Otec bol sirota, kým starý otec mal vyše deväťdesiatročnú mamu. Napriek tomu, že môj otec si svojich rodičov veľmi nepamätá, nám pripravil nezabudnuteľné detstvo. Také, že ja si nepamätám nijaké ubližovanie. Iba to, ako mi po príchode z týždňovky na Liptovskej Mare zohrieval v posteli studené nohy a rozprával rozprávku. Bola úžasná, pretože hneď potom, ako sa voda presypala a piesok prelial, začal driemať a do rozprávky namontoval nielen buldozér, ktorý odhŕňal zeminu ale aj výkriky chlapov v krčme.
Moje rozhodnutie vyzerá dosť hlúpo, pretože som vydatá a mám štyri deti. Vyzerá to, že slobodnou matkou sa už nemôžem stať. Z pohľadu oficiálneho zaradenia v dotazníkoch môžem byť už len rozvedenou ženou alebo vdovou. Ja som si však zaumienila, že budem slobodnou matkou.
Včera mali niekoľkí občania vo Výčapoch-Opatovciach (obec pri Nitre) telefonáty, v ktorých ich ženský hlas prosil o informácie. Žena sa predstavila tak, že si ju takmer ani jeden z oslovených nevedel zapamätať. Tvrdila, že ide o zdravotnícky prieskum.
Pred niekoľkými rokmi som sa vďaka mojej (a manželovej) dobrodružnej povahe dostala až do Švajčiarska. V septembri sme sadli do auta (deti sme strčili mojej mame), nabalili potraviny na päť dní a vyrazili sme. Najprv nás očaril Mozartov Salzburg, potom trhovisko Viktalienmarkt v centre Mníchova a mestečká pri Bodenskom jazere. Bavoráci sú nám odvtedy sympatickí, pretože boli ochotní komunikovať nemecko-anglicko-rusko-maďarsky. Na Švajčiarov však nemali.
Modlím sa za všetky ženy (aj mužov), ktorých náplňou práce je upratovanie a domáce práce. V poslednej dobe sa mi zdá, že majú problémy so spoločenským uznaním. Pre niektorých ľudí sú to jednoducho slúžky (sluhovia) a pre iných vôbec nič.
Včera som dostala informácie, že si mám dávať pozor, pretože bude zamračené a dážď. Môže sa mi zhoršiť koncentrácia pri šoférovaní a sústredenosť pri práci. Najhoršie na tom budú meteosenzitívni ľudia a pesimisti. Hoci niekedy sa medzi nich počítam, dnes mám napriek počasiu slnko v duši a kašlem na dážď aj na predpovede.
V nedeľu máme u nás prvé sväté prijímanie. A problémy sa len tak kopia. Najprv prišla dcérka s plačom domov, že pred oltárom bude sedieť v poslednej lavici, potom nám zvestovala, čo všetko dostanú (alebo už dostali) jej spolužiaci a nakoniec sme sa všetci rodičia mali dohodnúť na financiách a rozdelení práce pri príprave slávnosti.
„Milí diváci. V nasledujúcich minútach si môžete pozrieť pilotnú časť seriálu, ktorý zožal jeho autor na poli v Európskej únii. Konkrétne v regióne Felvidék,“ zaznelo z televíznej obrazovky o necelých päť rokov potom, ako vznikol JED (Jednotný európsky dezinternet). Do neustále sa meniacich dvojsekundových reklamných spotov sa v hornej časti obrazovky objavilo hlásateľko. Boom novej generácie zaniknutej profesie hlásateliek a hlásateľov vyvrcholil úplne novým druhom, pri ktorom ste si neboli istí, či ide o muža alebo ženu.
Prvé dve slová znamenali tak pred desiatimi rokmi niečo celkom iné. To tretie vzniklo vďaka komunikácii cez internet.
Nepravidelne si kupujem časopis Nota bene v uliciach Nitry. Nepravidelne upratujem. Práve dnes sa mi prihodilo, že som triedila staré časopisy. Mám ich doma na povale celé hromady a triedim ich dlho, lebo napriek ich zaprášeným a vyblednutým stránkam v nich nájdem vždy niečo dobré pod zuby (očné). Tak to bolo aj s týmto kúskom Nota bene z februára 2004. Svoje pocity opísal v jednom z článkov Slovák Patrik Krebs, ktorý bol rok predtým na učiteľskej misii v Bronxe.
Rodiny sa rodia vtedy, keď sa narodia deti. Dovtedy je to manželstvo (podľa posledných trendov aj faktické manželstvo), čiže zväzok dvoch ľudí, aj keď mnohí neradi používajú termín zväzok. Zrazu príde moment, keď je z neho zväzok troch, štyroch, piatich a viacerých (podľa posledných trendov troch) ľudí. Moja rodina sa narodila zo zväzku mňa a môjho manžela presne 8. marca 1990. Ak by mi vtedy niekto povedal, že raz budem mať štyri deti, tak ho vysmejem, prípadne si poklopkám po čele.
Predsa študent banskobystrického gymnázia, ktorý mal pri písomnej maturitnej skúške na hlave dáždnik. Túto informáciu som počula v priebehu dvadsiatichštyroch hodín štyrikrát. Chvíľu som rozmýšľala, prečo sa väčšina médií zamerala práve na tohto študenta.
Ja tieto rodičovské seansy nemám rada. Asi to bude pozostatok psychickej ujmy, ktorú som ako decko utrpela po príchode mojej mamy z každého rodičovského, keď mi robila kázanie. Mala som väčšinou dobré známky a bola som aktívna pionierka aj zväzáčka, vždy sa však našli nejaké nedostatky, ktoré sa dali odstrániť alebo aspoň zlepšiť. A tak som sa snažila zlepšovať nedostatky a triasla sa pred každým blížiacim sa rodičovským. Aj dnes prežívam psychickú ujmu. Bojím sa toho, čo sa dozviem o svojich podarených deťúrencoch a ako to budem musieť doma riešiť.
V mojom živote sa mihlo toľko dôležitých vecí, že ich už ani nepočítam. Väčšinou mali svoje významné miesto práve v tej chvíli, keď som ich prežívala. Veľa z nich má svoje čestné miesto na poličke v mojej hlave dodnes. Nebudem o nich hovoriť, pretože asi každý takúto poličku vo svojej hlave má. Aj tí, čo o nej nevedia a v každodennom zhone zabúdajú najdôležitejšie veci v živote oprašovať, ju majú, aj keď zaprášenú. Dnes zisťujem, ako môžu byť navonok nepodstatné veci dôležité. A pravdepodobne sa nikdy nedostanú na moju poličku dôležitých vecí.
