Blogerka, mama štyroch dospelých detí. Zoznam autorových rubrík: Začnime spolu diskutovať, Genocída v Gaze, Toto nečítajte, Moje malé každodennosti, Ako sa žije iným, Kultúra, Antikultúra, Cestovanie, Haluze, Poézia, Neskutočné príbehy, O slobode a manipulácii, Súkromné, Nezaradené, Manosféra nie/je sranda
Sedeli sme s dcérkou v čakárni u detskej lekárky. Prišla tam žena z našej dediny. Za ruku viedla dievčatko. Na prvý pohľad cigánčatko. Začalo mi vŕtať v hlave. U nás nie je ani jedna rómska rodina a tá žena má slobodnú dcéru. Ak by mala nemanželské dieťa, v dedine sa to rýchlo roznesie. Tak čie dieťa to môže byť?
Televízia JOJ avizovala v sobotu zmenu programu. Počas popoludňajšieho programu sa objavili v spodnej časti obrazovky titulky, ktoré oznamovali, že Robin Hood začne neskôr. O 20. hodine mali dávať niečo o "vyvolených". Deti nám to prišli zvestovať s radosťou do kuchyne, kde sme s mužom popíjali kávičku. Ja som začala hundrať, nech sa z toho nepoondia a muž hundral, nech sa z toho nepoondím ja. A hádka bola na svete.
Nedostala som sa do užšieho výberu VyVolených. Chcela som tam ísť, namôjdušu som chcela. Ale musela som si priznať, že na to nemám. Som bojko. Nikdy nebudem vyvolená. Nedokážem to. Nie som výnimočná. Som obyčajná ufrflaná takmer štyridsiatnička. Také tam nepotrebujú.
Nie je dôležité, ako som ich prežila, ale že som sa dožila 1. septembra. Dokonca na elektrických drôtoch sedia lastovičky, ktoré podľa ornitológov mali odletieť už dávno. Veľa vecí je naopak. Aj ten prvý september už nie je ako býval. Na ulici je ticho, žiadne mašle, kvety ani slzy. Žiaci spia alebo pozerajú rozprávky a rodičia dospávajú včerajšky. Alebo aspoň opicu z osláv SNP. Teda tí uvedomelejší.
Pred niekoľkými hodinami som dočítala knihu Digitálna pevnosť. Priznám sa, je to prvá kniha od Dana Browna. Akosi ma nelákajú knihy, ktoré vybuchnú ako sopky a zaplavia trh. Túto mi ponúkol kamarát so slovami: „Na, požičiam ti ju. Mne ju požičala kamarátka. A pridaj, do konca týždňa ju musím vrátiť.“
Fčera som pozerala správy. Náhodou som mala čas. Pršalo a krumple som nemohla ísť vyberať. Ani omša nebola. Nié kvóli zmenkám, pán farár tak ohlásili ešte v nedelu a ftedy ešte velmi málo ludí vedelo, že ministra priškripnú. A tak som sedela pred televízorom a kukala na správy. Najprv na jednej televízii, potom na druhéj a nakoniec aj tie tretie.
Dnes už aj bábätká, ktoré sú ešte v brušku, vedia, že materské mlieko je pre ne najlepšie. Vedia to, lebo sa o tom rozprávajú ich mamy. Tie zas vedia, aké dôležité je komunikovať s dieťaťom, kým je v brušku. Dozvedeli sa to z kníh a médií. Jednoducho sa zmenil trend v ponímaní materstva. Odrazu slávne bruchaté ženy ukazujú svoje deformované telo strčené do vypasovaných tričiek na obdiv celému svetu. Obrovský kotol na chlapovi je hrôza, ale na žene niečo úžasné. Mať dieťa (alebo si ho adoptovať) u známych ľudí je in. Letí aj dojčenie. Nevadí, že deformuje ženskú postavu. Je to úžasná symbióza matky a dieťaťa. Aká škoda, že to do mňa netlačili pred pätnástimi rokmi. Bola by som dojčila oveľa dlhšie. (Iba to vypasované tričko s vytŕčajúcim pupkom si odmietam obliecť).
Ateisti to majú zložitejšie ako veriaci. Tvrdí Ondrej Dostál, riaditeľ Konzervatívneho inštitútu. V jednom rozhovore povedal, že človek nemusí veriť v Boha, aby bol presvedčený, že sa nemá kradnúť, ubližovať, má sa správať slušne a uznávať univerzálne platné princípy. Veriaci to podľa neho majú jednoduchšie, pretože to všetko odvodzujú priamo od existencie Boha, ktorý tento mravný poriadok stanovil. Z tohto pohľadu by to mohli mať najjednoduchšie teroristi. Tí tiež veria vo svojho Boha. Ich radikálny islamizmus ich však nabáda robiť tie najhoršie veci. A keďže prevláda názor, že je ľahšie robiť zlé veci ako dobré, majú to, zjednodušene povedané, veľmi uľahčené.
Mám na krku štyri kríže piaty je môj muž varím buchty, pizzu, slíže používam rúž
Urobila som dobrý skutok. Jednu čiarku. Včera pri nakupovaní v hypermarkete som práve hádzala do obrieho nákupného košíka nekonečne veľa šiat. No nekúpte ich za tú cenu. Ako na potvoru boli všetky vo veľkosti 36 a 38, čo sú jediné veľkosti, do ktorých sa zmestím. Bola som jednoducho v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste. Pred výplatou v hypermarkete plnom zlacneného tovaru. Hrôza. Nikde ani živej duše. Iba ja a všetky tie handry. Neustále som ich prehadzovala a postupne vyraďovala menej lákavé kusy. Vtedy akoby z neba spadol jeden mladík. Nemal modré oči ani svetlú pleť ba ani len čisté oblečenie. „Tetuška,“ povedal, „nedáte mi päť korún na rohlík? Som veľmi hladný.“
Slovákov na dovolenke sme spoznali po niekoľkých minútach. Popíjali slovenské pivo, slovenské minerálky, jedli Tatranky, Bebe keksy, čítali slovenské časopisy a dezény ich plážových ležiadiel a nafukovačiek boli veľmi podobné tým, ktoré sme na pláži vyťahovali z našich tašiek a ruksakov. Úplne jasným dôkazom boli výkriky z mora ako: „Mamííí, teraz sa pozeraj!“. Iba pri jednom Slovákovi sme to zistili okamžite. Keď sme zbadali Jána Slotu, všetci sme jednohlasne vykríkli: „Aha, veď je to Slota!“
Nikdy nevravím nikdy. Ibaže nikdy som si nemyslela, že vždy treba počítať so všetkým. Keď mi známi rozprávali, že im deti - stredoškoláci odmietajú ísť na rodinnú dovolenku, myslela som, že je to ich chyba. Mali si dieťa naučiť dovolenkovať a vychádzať mu na dovolenke v ústrety, mudrovala som len tak pre seba. Majú zvoliť takú dovolenku, na ktorej by si užili rodičia aj deti. A hlavne majú hovoriť o tom, čo sa im páči, nepáči, čo by chceli a jeden druhého by mali tolerovať. Veď naša rodina tak dovolenky prežíva. Bola som s rodičmi na dovolenke ešte ako maturantka a bolo to výborné. Aj keď to bolo hen za humnom v Bojniciach. Preto som tento problém nechápala. Včera som ho pochopila. A bolo po radosti z dovolenky.
Ja si tu ležím a pozerám do slnka. Cítim vôňu pokosenej trávy. Zatvorím oči a cítim ťarchu vzduchu, ktorý na mne leží. Nemyslela som, že môže byť taký ťažký, čistý a priezračný. Tlačí sa mi do nosa akoby ma chcel uniesť k nebesám alebo zatlačiť hlbšie do mäkkej zeme. Je neznesiteľne hustý. Nikdy som si to neuvedomila. Až dnes. Napriek tomu som ľahká ako pierko. Aj keď ležím na trávniku. Pri pohľade na zaburinený kvetinový záhon nemám výčitky svedomia. Dokonca ma netrápi ani to, že sa tu vyvaľujem a v kuchyni je kopa nevyžehleného prádla. Netrápia ma moje ovisnuté prsia, mimické vrásky, hrubé stehná a vyrastené vlasy. Len si tu tak ležím a vychutnávam chvíľu, keď ma nič netrápi. To sa nestáva často. Vlastne sa mi to nestalo nikdy. Možno v detstve, ale to je navždy preč. Na moje prekvapenie necítim nostalgiu. Ani ľútosť. Nič. Len si tak ležím s čistou hlavou a pozerám do slnka.
V poslednom čase považujem za vydarenú reláciu Čo na to riaditeľ na Jojke v nedeľu po 13. hodine. Opakujú ju aj po polnoci, ale nie je zas až tak vydarená, aby som kvôli nej zostávala hore. Riaditeľ megaúspešnej televízie Milan Kňažko je naozaj charizmatický muž a výborný zabávač. Dnes opäť potvrdil svoje kvality a výborne pobavil celú našu rodinu. Svoj príhovor zaklincoval krátkou vetou, po ktorej sme sa chichotali niekoľko minút.
Do poslednej chvíle som nevedela, či mám alebo nemám ísť na stretnutie blogerov včera v Bratislave. Zrealizuje sa?. Nedoterigám sa tam zbytočne?. Naobed som poprosila muža, či by ma tam nezobral. A tak večer o šiestej konečne vypol kosačku, sadli sme do auta a s mapou Bratislavy na kolenách a s búchajúcim srdcom v hrudnom koši som sa viezla po diaľnici do našej metropolky.
Dnes som bola vyvenčiť nášho psa. Za domom máme starý smradľavý kanál plný vody, lístia, žiab a harabúrd. Obecný úrad sa nevie dohodnúť s miestnym poľnohospodárskym družstvom, kto ho má čistiť. Ide teplo a ja tuším, koľko hávede a smradu odtiaľ pôjde. Ibaže dnes ma pri prechádzke so psom nenapadali žiadne asociácie na smradľavý kanál. Asi preto, lebo už o siedmej hodine bolo príjemne teplo, vlhko, na listoch sa ligotala rosa a voňali okolité buriny. Tenisky som mala premočené, pes ma ťahal do poľa, lebo ho vône úplne omámili a mňa to ťahalo do krčmy, lebo som mala chuť na studené pivo. A tak som tam stála, škúlila do voňavého slnka, vnímala vzduch poprepichovaný jeho lúčmi, ktoré ma šteklili v hladnom žalúdku. Pocítila som v sebe toľko odvahy, ako nikdy predtým. V hlave mi napadlo niečo poetické (aj trocha snehu). Miesta tam je dosť. Na sneh, poéziu a podobné somariny. Niečo o slovách „váha“ a „od“.
Napriek tomu, že som kresťanka, mrzia ma posledné udalosti v Taliansku a Poľsku. Na juhu Európy vznetliví Taliani zostali vlažní a ignorovali referendum a na severe usmievaví a pohodoví Poliaci vyvádzali ako besní pri demonštrácii homosexuálov.
So školskými výletmi sa roztrhlo vrece. Keď máte doma štyri školopovinné deti, máte sa čo obracať. Nielen zaplatiť výlet, ale zbaliť do ruksaku aj nejakú dobrotku a zopár korún na zmrzlinu. Pre niektoré deti je to samozrejmé, iné len závistlivo hľadia spoza školských okien na odchádzajúci autobus.
Pred piatimi rokmi sme sa rozhodli vycestovať pri more (pardon, k moru). Nabalili sme sa do auta, napchali potraviny na dva týždne, do voľného priestoru postrkali deti a vyrazili sme. Smer – Chorvátsko. Vedeli sme len to, že sa chceme dostať na ostrov Brač, ktorý nám doporučili známi, že tam budeme asi štrnásť dní, ubytujeme sa niekde v súkromí, užijeme si morskej vody a spoznáme ľudí aj krajinu. Ani sme netušili, že o niekoľko rokov to bude najnovší trend v dovolenkovaní.
Pred mojou svadbou som sa bála, že naše manželstvo zovšednie. Videla som dlhoročné manželstvá, v ktorých si partneri na seba zvykli, jeden druhého ignorovali alebo sa dokonca považovali za nutné zlo. Každý deň tá istá žena, ten istý muž, prípadne tie isté deti, (najnovšie tá istá frajerka či frajer), rovnaký kolotoč povinností. Rutina ráno, po príchode z práce aj po nástupe do postele. Bŕŕŕŕ.
