Dana Pančurová
Manga
Aby ste vedeli, že aj mladí ľudia sa venujú istým aktivitám. Že nesedia len pred telkou, príp. compom (najnovšie)!
Alebo tiež Dana Detai, teší ma.Momentálne mám iné lásky ako blogovanie. Stálo to tu za to! Raz sa možno vrátim. Zoznam autorových rubrík: Smer severovýchod SR, Súkromné, Nezaradené
Aby ste vedeli, že aj mladí ľudia sa venujú istým aktivitám. Že nesedia len pred telkou, príp. compom (najnovšie)!
Možno napíšete článok, knižku alebo divadelnú hru. Možno niečo nakreslíte, či vytvoríte nejaké dielo, vec akéhokoľvek charakteru. Venujete tomu svoj čas. Nemusia to byť mesiace ani roky. Môže to byť aj pár dní. Potom väčšina očakáva isté uznanie od svojich priateľov, známych, ale aj úplne cudzích ľudí. Neklaďme dôraz na to, že by mali písať, tvoriť bez akýchkoľvek očakávaní, ale z potešenia. Teraz nie... Možno sa dočkajú veľkého uznania, ale to ich neposúva ďalej. Nie kladné postoje kritikov, peňažné ohodnotenia či iné ocenenia, potľapkávanie po pleci či uznanlivé podávanie rúk, ale nejaká maličkosť. Tá Vás posunie ďalej. Niekde hlboko vo vnútri.
Klamem ľudí. Normálne prídem, vystrčím ruku, ukážem hodinky a ošalím ich. Robím si z nich srandu. Prepáčte mi, ale zbožnujem to. Pritom tajomstvo mojich hodiniek je jednoduché. Neskutočne jednoduché! Počula som už o spolarizovaní hodiniek (nazvem to tak), čím dosiahnete, že sa ručičky pohybujú opačným smerom. Normálne idú naopak. NAOPAK! Potrebujete pritom rozobrať hodiny, najlepšie sú nástenné, teda v návode boli spomínané len tie. Ja však nič nerozoberám. S úpravou času mojich hodiniek je to oveľa jednoduchšie...
Ehm, nie je to žiadna genitívna metafora, ani akýkoľvek iný básnický prostriedok. Nič z toho, ani nič podobné. Tak poďte, vráťme sa do tých nádherných, neobyčajných, nezabudnuteľných a možno predsa len zabudnutých detských čias!
Je mi zima. Strašná zima. Pred 3 hodinami som odišla autom spolu s bratom po brata, toho druhého. Pre lepšie pochopenie, mám 2 starších bratov. 45 km cesty tam. 45 km cesty späť. Paráda, tešila som sa. Aspoň si zajazdím. Viete, aký je to perfektný pocit sama v aute za volantom. Teda sama v aute.., ehm, brata - nevodiča nepočítam. Mimochodom, je mi strašná zima. Plánovala som si v aute zakúriť. Už si nebudem robiť plány! Radšej. Musela som totiž vyskočiť z auta, postávať vonku, stopovať, pozrieť sa na batériu, štarter, poistky, kvapaliny a iné podobné veci. A tlačiť.
Hrozne som sa tešila. V sobotu ráno krátko po deviatej som chytila do ruky bundu a kľúče od auta. Hrnček kakaa zostal na kuchynskom stole. Vrátim sa, dopijem. Môj veľký brat pricestoval domov. Na Vianoce. Ako inak! Skočila som po neho na stanicu v Medzilaborciach. Mal taký veľký čierny kufor. Krátko pred desiatou som už sedela v kuchyni, dopíjala kakao a počúvala. Jeho.
Zaujímajú ich len nasledujúce 3 veci, 3 okruhy, 3 témy na rozhovor. Nie však všetky 3 súčasne u jednej a tej istej osoby. U každej dotyčnej niečo iné... A to, aktuálna ponuka v katalógu AVON či ORIFLAME. Ďalej, či letia gelové alebo akrylové nechty. A v neposlednom rade konštatovanie, čí frajer je lepší (dôležité je vraj držanie sa za ruku, to by ste neverili!). Tak pokecame?
Môj príbeh sa začal dovršením Zuzkiných 16-tich rokov. Ja nie som Zuzka. Nie. Vlastne, mne sa roky ani nepočítajú... Dôležitejšie sú pre mňa slová. Tie slová, ktoré do mňa vpisovala Zuzka. Najprv som nechápal, prečo to robí. Prečo vpisuje niečo.. do mňa? Na moje listy, riadky.
Na začiatku tohto školského roka sme si objednali na rozkaz našej učiteľky časopisy, ktoré nám mali pomôcť zdokonaliť sa v nemčine. Vravela, že ich potrebujeme. Pomôže nám to pri maturite. Rozkaz sme splnili. Časopisy objednali, vyplatili a prišlo nám už pár čisiel. Na hodinách sme ich ešte stále nevyužili. Vôbec. Aj napriek tomu, že maturita sa blíži a spomínané časopisy by nám mohli pomôcť. Spolužiaci sa sťažujú. Neustále to rozoberajú v prítomnosti triednej učiteľky, spomínanej nemčinárky, ktorej sa to najviac týka a medzi sebou. Ja počúvam...
V poslednom čase sa moji spolužiaci dosť často sťažujú na učiteľov. Ja vtedy len počúvam... Ten rýchlo diktuje :-), tá na nás kričí. Tamtá nám to nevie vysvetliť, my nič z toho účtovníctva nevieme. A *****, ona sa vôbec nesmeje! Fakt, vôbec!
Bolo to tesne po obede. Vracala som sa na izbu. Práve som kráčala po schodoch, keď ma Marián zastavil so slovami: Môžem si Ťa namaľovať? Vypúlila som oči. Najviac ako viem. Už na obede som si všimla, že nejako čudne na mňa pozerá. Poznala som ho totiž z cestovania autobusom. Vtedy len z videnia.
Na učiteľovu otázku Kto chýba? žiak zareaguje nasledovne: - Chýba Nika. Ona sa uliala. To je jasné. Včera bola v škole, ale dnes už nie je. Sme písali písomku zo sloviny. Určite sa uliala... - Ďalej Maťo. Vlastne nie... Ten je už tu. Ale on tiež chýbal. Tak ho môžete skúšať aspoň teraz z angliny. - A Lenka. Tá tiež neprišla. Radšej celý deň.
Vám sa to ešte nikdy nestalo? Niečo vo Vašom vnútri Vám nahovára: Počkaj, toto tam nepíš! Veď to číta aj môj kamoš, frajer, známy,... Ani toto nie! A ja to niečo poslúchnem. Mám neuveriteľnú chuť z plného hrdla zakričať, čo si myslím, cítim. Vykašľať sa na ostatných. Na všetko a na všetkých. Písať si doslova voľne. Podeliť sa aj s ostatnými ľuďmi o to, čo je zaujímavé alebo by ich zaujať mohlo. Ale akosi mi to nejde.
Skúšajúci učiteľ ohodnotil ústne odpovedajúceho spolužiaka známkou 3. Vraj s prižmúrením jedného oka. Polovica triedy však protestuje, vraj to mala byť 2! Skúšajúci policajt na skúškach z autoškoly neprepustí kamošku k jazde, neprejde na konštrukcii. Inú vyhodí ten istý policajt počas jazdy z idúceho auta so slovami: Vystupte si z auta, okamžite! Ale vraj všetko vedeli. Minule som v Lampárni započula prípad, kde išlo o vraj neoprávnenú žiadosť uhradenia schodku (v relácii nesprávne označeného ako manko) v pokladnici. Prípad nerozoberám. Firma sa tu však odvolávala, že ide len o subjektívne uváženie pokladníčky. Proste, ruky od toho preč. Chyba je to jej. Ide tu len o subjektívne (nespravodlivé) hodnotenie učiteľa, skúšajúceho policajta,... ?!? Subjektívne (nesprávne) uváženie pokladníčky,... ?!?
V triede kolujú maturitné pamätníky a z každého rohu je možné započuť slová: Urobíš mi? Urobíš? Medzi povinnú výbavu svojej školskej tašky som zaradila nožnice a lepidlo. Neodmysliteľné to kancelárske potreby maturujúceho študenta v období stužkovej slávnosti. Doma som si nastrihala fotky. V triede ich rozdám svojim spolužiakom a následne si do pamätníka vlepím ich tváre. Tváre mladých ľudí, s ktorými prežívam posledný štvrtý rok na našej OA. Krásne študentské časy?
Ráno, 15 minút po šiestej. Otvorím oči a sadnem si na posteľ. Vidím mobil pohodený na koberci vedľa postele. Čudné. Natiahnem teda ruku a zodvihnem ho. Neprijatých (zmeškaných) hovorov mám 29 a 3 prijaté textové správy. Určite sa niečo stalo, prebehne mi hlavou. Prečítam si správy. Dve z nich sú len hlásenia o novom odkaze v odkazovke. Tá tretia v poradí ma však zaskočí. Po jej prečítaní nič nechápem. Čo sa vlastne stalo?!? Čo sa stalo?!?
Piatok poobede. Zapla som si telku, prepínam programy. Zaujme ma spravodajstvo na TA3. Zisťujem totiž, že kultúrne poukazy, ktoré sme dostali niekedy začiatkom januára tohto roku, sa dajú využiť už len do 15. novembra 2006. Zhruba ešte mesiac. A ja mám v izbe v zásuvke ešte 3 v hodnote 150 korún! Pôjdem do kina (či divadla)...?
Život nie je sviňa, ale svinstvo. Pričom svinstvom ho robí človek. Myslím si, že to on je nakoniec tá ´sviňa´...
Pravidelne každý piatok cestujem domov. Využívam pritom služby našej SADky. Preto sa vždy v popoludňajších piatkových hodinách dostavím na menované košické nástupište.
Vlakom cestujem tak maximálne 5-krát v roku. Aj tentoraz (no myslím ten štvrtok) som si vlak ako svoj dopravný prostriedok zvolila len kvôli nevyhovujúcemu autobusovému spojeniu do miesta svojho bydliska. Už na nástupišti ma čakalo milé prekvapenie. Nastupovala som totiž do IC-čka! Ale tam, kde bývam - tam také vlaky nechodia?! Príjemné zistenie... Tak som si vychutnávala pohodlie, aké autobusom bežne nezažívam.