Ako tak popíjam čaj a pozerám cez okno na padajúci sneh a na teplomer ukazujúci mínus sedem, zdá sa mi až neuveriteľné, že ešte pred piatimi dňami ma hostila originálna, nezabudnuteľná, priateľská a pred svetom tak nejako uzavretá krajina, jednoducho KUBA.
V posledných dňoch na mňa akosi dolieha smútok za domovom. Chýbajú mi obyčajné veci, ako zájsť si s normálnymi kamarátmi na pivo, smiať sa na vtipoch ktorým rozumiem a len tak sa tešiť z toho, že mi všetci naokolo rozumejú.
Posledný deň na Svalbarde vyšlo slnko a bolo na miestne pomery horúco. Krásne počasie, ktoré v nás vyvolalo ešte väčšiu nechuť odísť z tohto nádherného miesta...
Rusko-ukrajinská takmer opustená osada na ďalekom severe...
Druhý deň pobytu sme dospávali únavu z predošlého dňa a tak sa nám začal až o pol jedenástej, kedy sme sa nalodili na Polárne dievča.
Počas štyroch dní na Svalbarde sme stihli dve túry a o tých bude dnes reč, presnejšie písmo toto...
Presnejšie 1338 km na juh od Severného Pólu a 3422 km na sever od Petržalky, tak presne tam sme strávili 4 dni dovolenky...
Na ďalekom severe je krásne. Neveríte? Pozrite sa sem. Viac slovom i obrazom niekedy nabudúce...
Na nórskom území nič nové. Možno ma zaskočilo, koľko čerstvého ovocia sa tu na severe dá v lete kúpiť. A tiež sme absolvovali pár slovenských stretnutí.
Už je to raz tak, i nám v Nórsku sa krátia dni a slnce zapadá za obzor...
Nejako sa stále sťažujeme. V zime, že je veľmi zima, v lete, že je veľmi leto. Ako povedala jedna moja známa, už sme príliš starí na zimu i leto, zostáva nám tešiť sa na jar a jeseň...
V rámci projektu „Poznaj vlasť, kde žiješ“, sme sa minulý víkend vybrali do Trondheimu, perly Trndelagu, stredného to Nórska.
Viem, že máte na Slovensku asi iné starosti, ale možno padne vhod prečítať si nórsku spomienku na plavbu loďou po Oslofjorde.
Minulý víkend sme pod vplyvom letného počasia a v túžbe nesedieť stále doma absolvovali krátky výlet na západné pobrežie Nórska.
Cez víkend sme sa boli pozrieť do nórskych fjordov. Ešte stále tam sú:) A tu je fotodokumentácia:
Nórsko je krajina zasľúbená, demokratická a plná štrajkov. Za toho pol roka, čo sme tu, ich bolo najmenej desať. A ľudia sú na ne zvyknutí.
V najhlbšej podstate nič nové. Cez týždeň ráno do práce, poobede z práce, ak sa nám chce, tak potom nejaká kratšia cyklotúra, nejaká tá telesná a duševná potrava a hajde na lože. Víkendy sú o čosi zaujímavejšie...
Skúsim začať o počasí. Nejako blbne. Jeden týždeň sme mali ešte na záhrade sneh a ďalší nám už svietilo do bytu slnko tak prudko, že teplomer ukazoval skoro tridsať... Plus.
Konečne sa dostávam k tomu môjmu 48-hodinovému výletu za sestrou do Barcelony.
V stredu má doplávať do Oslo najväčšia loď na svete a ja si pri tej príležitosti zaspomínam na svoju 2 týždne starú plavbu s o čosi menšou loďou medzi Nórskom a Dánskom.
