Dovolenka v Egypte nemusí byť čarovná len vďaka šnorchlovaniu. Či blázneniu sa s deťmi na pláži. Nezabudnuteľným zážitkom pre mňa bol napríklad nočný výstup na Mojžišovu horu, spojený s návštevou Kláštora Svätej Kataríny.
Včera večer sme sa s polovičkou vrátili o viac ako storočie dozadu. Napriek tomu, že som sa zo začiatku bál, kvôli tme, nudy, nakoniec to bol naozaj osviežujúci večer.
Mám rád svojich rodičov. Keď som však bol mladší, niekedy to z mojich slov či skutkov (aj keď nie som žiadny gauner) tak nemuselo vždy vyznievať. Mal som vtedy pocit, že pre mladosť sú mierna arogancia, nadmerné sebavedomie a neustály prebytok energie typické, kým prejavovanie citov rodičom nie. Veď „vedia“, že ich syn má rád a že si ich váži, nie?
Bol som dnes na obede s jednou mojou dobrou kamarátkou. Keďže sa už nejaký ten rok poznáme, máme za sebou niekoľko strávených obedov a káv. Náš dnešný obed bol však trošku špecifický. Tým, že moju kamarátku čaká v najbližších dňoch vážna operácia na jednej klinike v Českej republike.
Priznávam, že tie reči ma vždy trošku hnevajú. Keď mi niekto hovorí, že do kostola nechodí práve preto, lebo nemôže počúvať farárove reči. Lebo farár je taký či onaký a on sa mu nebude spovedať. Prípadne že niekto do kostola nechodí práve preto, lebo tam chodia rôzni ľudia, aj takí, ktorí žijú hriešne a berú návštevu kostola ako automatické „vykúpenie sa“ z hriechov. A že preto je lepšie zostať doma a modliť sa osamote.
Pred časom sme s manželkou strávili noc na Lomnickom štíte. Dlho sme si na tento zážitok odkladali peniažky. Stálo to za to. Tam, vysoko medzi skalami, sme prežili nádherných asi 18 hodín. Bol to nádherný, nezabudnuteľný zážitok, a to nielen pre krásna pohľad a fotky, ktoré človek z „Lomničáku“ môže urobiť. Mne osobne sa do pamäti nadlho vryl jeden okamih.
Nie, v tomto texte nepôjde o popis hororových scénok, v ktorých by hlavný hrdina „otváral“ motorovou pílou svoje a aj iné deti...
Hovorí sa, že správny chlap sa ničoho či nikoho nebojí. Priznávam, sú veci či situácie v živote, ktorých sa ako chlap bojím. A verím, že k nim nikdy nepríde. Presnejšie, ono to nie je ani nejaké bátie sa. Veď kto sa bojí, nemal by chodiť do lesa (života). Ide skôr o rešpekt pred životom. Istú pokoru pred osudom. Ide skôr o neustále státie na pevnej zemi. Pretože inak môže nastať tvrdý pád. Čoho sa teda v živote „bojím“? Čo ma neustále drží na zemi?
Pamätám na môjho, dnes už nebohého starého otca. Bol to chlap ako sa patrí, tvrdý, ošľahaný životom. Celý život pracoval tvrdo na poli. Istý čas strávil aj na fronte druhej svetovej vojny. Len tak ho v živote nič nerozhádzalo. Jednoducho chlap so všetkým, čo k tomu patrí. Aj so slzami. Keď mu počas života bolo do plaču, za slzy sa nehanbil. Aj tým rástol jeho chlapský rozmer.
Už dlhšie nás dcérka prosíkala, že by sa chcela učiť bicyklovať. Takmer na každý bicykel, ktorý vonku zazrela, ukazovala prstom s vetou: „To je môj, ja sa tiež chcem voziť!“. A ak sme náhodou zazreli nejakého jej dvoj-trojročného vrstovníka, pohybujúceho sa na svojom malom „tátošovi“, zvyčajne zamýšľala ho z neho zhodiť a dopravný prostriedok si jednoducho na chvíľku privlastniť. Intervencia nás rodičov ju však vždy zastavila.
Každý z nás starne, nikto nemá navždy dvadsať. Nikto navždy nezostane mladý. Zrelosť by však nikdy nemala byť strašiakom, tak, ako tomu bolo na Slovensku minimálne v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy bol človek pomaly už nad 35 - 40 rokov považovaný za starého.
Slovenská politická scéna nepožíva u voličov príliš veľkú dôveru. Ľudia politikom neveria, podozrievajú ich, že myslia najskôr na seba a až potom na službu občanom. A hádžu ich často do jedného vreca.
Na konci dňa sa oplatí trošku nabudiť jazýčky, nie? Pri písaní týchto riadkov práve ujedám z dvoch úžasných veterníkov. Chcem sa preto s vami podeliť o chuť(nielen) na veterník.
Úvod sezóny nemal tohto roku pevne stanovený termín, mal sa udiať niekedy v máji. Keďže počasie tento víkend vyšlo nádherne, nakoniec sme odštartovali už desiateho a jedenásteho mája. Obidva dni pekne zhurta...
V ten deň prišiel domov v mizernej nálade. Otrávený z práce. Z niektorých ľudí. Zo sveta. Vedel, že takúto náladu zvykne nechávať ďaleko pred dverami ich príbytku. Ale v ten deň bola silnejšia a zametala s ním, ako sa jej len chcelo. Prišla s ním, bez pozvania, až domov.
