Je častokrát presvedčená, že pláva proti prúdu. Verí intuícii a znameniam osudu. Má rada biele zástavy v oknách ľudí. Viktorova a Teova mama. Rozvedená, deti v striedavke. So it goes.. Zoznam autorových rubrík: fikcia, Hyperaktivita moja každodenná, mikrozamyslenia, Listy ( na pokračovanie), Súkromné, Nezaradené
Ten nadpis pochádza z dobre známej, v súčasnosti i vysielanej reklamy na nemenovaný nápoj ( ktorý je nám všetkým notoricky známy, nakoľko tu bol už za čias dinosaurov a pravdepodobne bude i v čase matrixu, keď budeme v lete na dovolenky lietať na Mesiac ) a ktorá mi maximálne lezie na nervy i keď netuším prečo, jednoducho lebo. Ale nie o tom som chcela.
Vlastná psychoterapia zaberá, psychohygienu riešim pravideľne, mám zapnuté aktívne odpočúvanie, nezvyšujem hlas, karmu si čistím snahou o pozitivizmus, učím sa zvládať negatívnu spätnú väzbu ( inak dost makačka ), skúsila som psychotronikov, psychológov, veštkyne, one brain method, regres, hypnózu a všeličo iné. Čo sa dalo som vyčistila a .....asi som sa našla.
Napríklad taký pes...že priateľ človeka. Človek sa veľakrát cíti pod psa. Ale riešil niekto, či sa pes nezvykne cítiť pod človeka? Niekedy stačí psí pohľad a ste tam, kde ste chceli byť...
Keď si preč, je mi teplo a ťažko sa mi dýcha. Spím len preto, aby som bola o kúsok bližšie k tebe, k momentu kedy budem opäť prstami počítať tie vrásky , ktoré máš v kútikoch očí. Keď si so mnou je mi zima...
Opäť som sa stratila. Chýba mi orientačný zmysel alebo z mojej mapy niekto vymazal cestu k tebe. Stojím na križovatke a vľavo je priepasť. Vpravo púšť.
Sloboda prejavu a možnosť povedať si čo chcete je parádna vec. Môžete konverzovať, vyjadriť postoj, názor, myšlienku, emócie. Žijete si svoj život, baví vás a cítite sa voľní. Môžete dobrovoľne podliehať ilúziám len preto, lebo je to príjemné a lebo to tak chcete a sami si korigujete, čo vo vašom svete má miesto.
Pršalo a fúkal vietor. Išli po ulici, držali sa pod pazuchy a krčili sa pod jedným dáždnikom. Na niečom sa smiali a vôbec im nevadili kaluže špinavej vody a silný jarný vietor, ktorý im rozvieval vlasy. Kamarátky.
Keď sa naši zobrali, zasadili v predzáhradke rodinného domu strom. Symbolicky. Postav dom, zasaď strom, sploď dieťa.
Bol to jeden z tých dlhých dní, kedy sa vám vlasy lepia na čelo a deň v robote sa naťahuje ako žuvačka. Vo vzduchu visí ťaživé dusno, ktoré pripisujete zmene tlaku alebo nevyspatiu.
Prvým signalom je, že sa mi chce. Vstávať ráno do práce, ponocovať, byť na každého milá a aj to ostatné... ( číta aj moja mama, tak si domyslite ).
Stretla som ho náhodou. Bol tu na služobnej ceste. Bez ohľadu na patetickosť daného vyjadrenia, viem celkom určite, že mi zmenil život. Alebo aspoň pohľad naň.
Nedá sa nič robiť, je to tak. A to som si vždy myslela, že platonická láska neexistuje. Teda že mne - v otázkach týchto vecí absolútnej realistke - sa to predsa nemôže stať, čo som nejaká puberťáčka? !
„A ty si vedela, že sa ti to nesplní? uprela na mňa veľké oči olemované detským okuliarovým rámom. „Nevedela, odpovedala som po pravde, „ale zase nemôžem mať všetko, zasmiala som sa.„No veď to, povedala dospelo, sklopila zrak na svoju horúcu čokoládu na stole a pri miešaní udierala lyžičkou do stien vysokého pohára.
Myslela som si, že toto bude pokojný týždeň. Predstavovala som si to tak, že do stredy pohoda a potom už to nejak rozchodím. Do piatku. Život a party time. Fuj, aké sa mi to teraz zdá byť povrchné....no ale takto žijeme my, bezdetné 29tničky bez záväzkov.
Má zvláštne zafarbený hlas, prenikavé oči, absolútne neuveriteľný intelekt a v sebe takú bolesť, že ma prefacká vždy keď sa on rozhodne trocha mi z nej ukázať. Čo sa stáva málokedy. Možno ani len netuší, že som už nazrela.
Na teba chlap iba potrebuje pochopiť tvoj podrobný manuál a ono to pôjde , povedal mi môj spolužiak zo strednej keď sme sa po rokoch stretli náhodou v Tescu a ja som bola opätovne rozídená. Najprv som sa ohradila - keď ma nevie čítať takú aká som, nech nechá tak. Opäť raz prehovorilo moje ješitné sebavedomie.
Stojím na pošte v rade ( ako povedal Svěrák v Koljovi - složenky..zelený..nenažraný ) a vidím to. Malá nenápadná nálepka v pravom roku presklennej kóje, kde žena so zlou kučeravou trvalou na krátkych vlasoch a retiazkou vyloženou na pletenom svetríku ku krku (roky 80-te sú síce za nami, ale na poštách, bytových a daňových úradoch túto skutočnosť odmietajú prijať) trávi svoj pracovný deň.
Tak som sa včera len tak zamyslela nad mojím vzťahom s človekom, ktorý ma pred takmer 29 rokmi splodil a ako svoju jedinú dcéru vychoval. On, Otec.
