Róbert Flamík
Znamenia nádeje v. 12: Oriešky
Veľmi by som si prial, aby sme sa my dospelí naučili stávať sa deťmi. Aby sme na chvíľu uverili, že dakedy stačí objatie od milujúceho otca, či mamy, aby nás naplnilo šťastím.
Salezián. Od 18. júna 2006 kňaz. Nachádzaný Niekym, kto aj k nemu si stále a verne hľadá cestu... S úctou. Zoznam autorových rubrík: Z môjho vnútra, rozličné hlasy, Súkromné, Nezaradené
Veľmi by som si prial, aby sme sa my dospelí naučili stávať sa deťmi. Aby sme na chvíľu uverili, že dakedy stačí objatie od milujúceho otca, či mamy, aby nás naplnilo šťastím.
Mnohí výnimoční ľudia, ktorí sú okolo nás, vôbec tak nepôsobia. Ba dokonca si ich ani nevšimneme. Včera som dostal dar stretnutia s jednou takouto výnimočnou ženou. Pár slov o nej a hlavne od nej vám chcem ponúknuť aj v tomto blogu.
Je zvláštne v akých momentoch stretáme zaujímavých ľudí. To včerajšie stretnutie pri plávaní v bazéne ma naučilo opäť jednej skutočnosti. Ak chcete, pozývam vás na stretnutie s jedným obyčajne neobyčajným starkým.
Šťastní manželia a rodičia. Výmysel? Nie. Naozaj som dostal možnosť poznať jeden nádherný manželský a rodičovský pár. Bolo to za zvláštnych okolností... Ak chcete, pozývam vás kráčať spolu so mnou na ďalšom úseku nádeje... a aj spolu s nimi.
Pred istým časom na jednom veľmi peknom miest blízko od nás bol postavený jeden kríž. Mal byť spomienkou na jedného mladého muža, ktorý tragicky zomrel. Včera som pod tým krížom stretol veľmi zaujímavého muža.
Skutočný príbeh. Stretnutie s mužom, ktorý ma učil tomu, čo je trpezlivosť, dôvera a skutočná láska. Ak máte chuť nechať sa povzbudiť jeho svedectvom, nech sa páči...
V jednom talianskom chráme, ktorý tam stojí už takmer tisícpäťsto rokov sa nachádza jedna zvláštna socha. Je to pre mňa viac než náboženský symbol. Stala sa pre mňa ohromným zdrojom túžby po modlitbe a dôvere Bohu...
Na ceste pravdy. Verne. Akej pravdy? Krutej, nemilosrdnej, tej, čo srdce nechá zničené, či pravdy o láske, ktorá je večná, ako je večná túžba po živote v nás? O tomto sa chcem s vami podeliť v tejto poslednej kapitole dobra.
Dakedy mám v sebe veľký strach. Prečo? Veď mám žiť v slobode, nádeji, dôvere... Prečo sa bojíme, prečo nedokážem žiť život ako neustále milovaní, ktorí môžu milovať a stávať sa šťastnými? Pár slov o svedectve života mladých, ktorí ma učia...
Sme my kresťania lepší od ľudí okolo nás? Prečo si o nás niekedy myslia, že sa na nich pozeráme zvrchu? Prečo nevieme vyjsť v ústrety núdznejším od nás? Pýtam sa seba...
Často krát ho hľadám. Neviditeľného, nedosiahnuteľného, úplne iného a predsa takého blízkeho... Chodí medzi nami? On, Boží Syn, Ježiš alebo je naša viera len fikciou, klamstvom, vierou v „niečo“, v príkazy, v obmedzenia?
Čo nám dáva Boh a čo nám berie? Čím nás prekvapuje? Je skutočne prítomný? Je mocný a nežný zároveň? V čom je najkrajší prejav jeho lásky ku nám? Pýtam sa, ja, ktorý tak veľa krát vôbec s ním nepočítam...
Zvierajú. Nepustia. Držia... „Snažím sa na ne nemyslieť, opiť ich, ale potom prídu ešte horšie“, hovorí mi včera v skejtparku tu u nás jeden veľmi šikovný mladý muž. „Vieš, spravil som dve veľmi zlé veci a ani ja zabudnúť neviem...“, hovorím mu. Pár slov o tom, ako bojovať, ako sa nepoddať zlu... O pár mladých mužoch, ktorí spravili niečo pre iných, aby nevíťazilo zlo.
Prečo konať dobro? Prečo sa o niečo usilovať? Prečo snívať, ak nemáme nádej, že naše sny sa môžu uskutočniť a my radšej utekáme pred nimi? Sám často krát strácam chuť, a predsa vidím okolo seba mnoho ľudí, ktorí sú mi príkladom, ako sa nepoddať zlu. Pár slov o nich.
Je možné, aby človek, ktorý v živote zažije a je aktérom nedobrých postojov, omylov a bolesti zráňajúcej iného, mohol ešte zažiť radosť? O tom je týchto pár slov.
Čo je hybným motívom nášho života? Čo je tým oporným bodom, pevnou skalou, istým miestom? Je to priestor, čas, postoj? Je to Božie, či ľudské. Zopár slov na podelenie sa...
Aké je to zažiť svoju vlastnú ohraničenosť? Dá sa prijať miera našej vlastnej ľudskosti, ak si uvedomujeme to, že sme svojím životom často krát konali proti nej? O tomto by som sa s vami chcel podeliť.
Môže nám byť odpustené po vykonaní zlých rozhodnutí, po tom, čo sme iným ubížili a zranili ich? Počuli ste už niekedy tak hlboko žiadané: "Odpúšťam Ti"? Pár slov, skôr podelenia sa o tom, čo je odpustenie aj pre mňa.
Máte človeka, ktorý Vám s odvahou vie povedať pravdu do oči? Aké to je, ak sa dotkne Vašich "neochvejných" presvedčení a usvedčí Vás z Vášho skrývaného klamstva? Aká je nádej na zmenu, na odčinenie Vašich chýb? Pár slov z vlastnej cesty ku Pravde.
Byť v inom svete. Naučiť sa pozerať na život pod iným zorným uhlom... Čo je skutočne pohľad života? V čom spočíva? Chcel by som vám dnes písať o nádeji a odvahe, ktorú vidím v živote toľkých mladých ľudí.