Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík: Naokolo naživo, we are the culture, Pohľady a pocity, Moje najmilovanejšie mesto, Biznis - základ nášho bytia, Smrteľníci, Nezaradené
Hayekovci (škandál súčasnej pravicovo-liberálnej garnitúry) a kradnutie v sociálnych podnikoch (škandál bývalej socialisticko-ľavicovej vlády) majú jedného a jednoduchého spoločného menovateľa.
Práca, pôda, kapitál - tri výrobné faktory z učebnice ekonómie. V deväťdesiatych rokoch sme sa ich už učili slobodne, už boli rovnocenné a všetky tri legálne. Pár rokov predtým boli vlastníci kapitálu a pôdy mimo zákon, v lepšom prípade v base či v lágri, prípadne v nebi či pekle, v posledných rokoch boľševizmu už úplne vyhynutí. No a je to tu zas.
„Vy ste vždy taký vysmiaty". Veľmi príjemná pozitívna veta na začiatok dňa. Ty kokso. Snáď aj hej.
K Indii som sa v živote ani nepriblížil. Čosi o ekonomickom boome vieme zo shotov na CNN či z novín, niečo o ekonomickej vyspelosti si vieme vygúgliť, viem o niekoľkých krásnych knihách o živote tam. A čosi je možné aj pozrieť si, keď už nie naživo, tak aspoň prostredníctvom fotografií tých, čo tam chodievajú a sa odtiaľ aj vracajú.
Odmalička som natural bio libertarián, myslím si, že voľný trh a demokracia najideálnejšie zabezpečia naše potreby a vydláždia najpevnejšiu cestu pre náš rozvoj, tvorivosť a šťastie. Som presvedčený, že zásahy štátu do ekonomiky nás brzdia a práve ekonomike škodia, kdežto dôraz na silu a schopnosti jednotlivca dokáže zabezpečiť blahobyt, prosperitu, mier a takú ľudskú pohodu, keď môžeme robiť, čo nás baví a máme na to čas i prostriedky. Skrátka pravičiar, ok:) A práve preto si myslím, že by nám mal vládnuť Fico.
„Použi mesto" je slogan drahého projektu so zvláštnymi cieľmi a pochybným výsledkom. Kultúra je úžasná vec, len ešte nikto nedokázal, že pchanie umenia tam, kde nikoho nezaujíma, nie je hádzaním perál sviniam. Za pokus to však asi stojí.
Majoritné náboženstvo zdôrazňuje často a predovšetkým hodnoty, úctu k nim a o tom, že by sme im mali podriadiť svoje správanie. Pravda, láska, čestnosť, neklamať, nekradnúť a podobne. Reprezentovať by ich mali najmä jej predstavitelia, a nielen reprezentovať, ale sa za nich biť, podľa nich žiť, ozvať sa, keď sa to kdesi zvrháva, keď to niekto porušuje, a tak. Skrátka donebatrčiace vzory.
Ďuro mal firmu s nábytkom. Potreboval však čosi nakúpiť, dočasne firmu prepísal na kamaráta a hodil sa na úrad práce. Po troch mesiacoch si živnosť obnovil, získal dotáciu na rozbehnutie podnikania, tritisíc euro, nakúpil nové počítače a podniká úspešne ďalej.
31. marec je tohto roku deadline nielen pre daňové priznania. Ďalší strašiak, resp. nepríjemná povinnosť voči štátu sa presunula o tri mesiace z teplého júna na klimaticky nestály marec. Leto láka, postavme si snehuliaka.
Obdivuhodná prekomplikovanosť slovenskej legislatívy v štýle postmoderného rébusu je aj po niekoľkých reformách stále národným divom. Jej ekonomická a daňová časť svojou rozsiahlosťou, majstrovskou kompozíciou a intertextuálnou viacvýznamnosťou tromfne aj knihu kníh. Intelektuálnou výzvou je aj každoročná séria noviel každého zákona najmä prostredníctvom okľúk cez iné zákony a ich novely alebo priamo prostredníctvom najmä pravidelného novoročného darčeka. Keď už nič iné, aspoň poskytuje náplň práce armáde profesionálnych vykladačov a vykonávačov - daňových poradcov, ekonómov, účtovníkov - a tak trošku zvyšuje ich potrebnosť či dôležitosť v očiach verejnosti.
Piatkový večer, námestie plné ľudí, počasie ešte zďaleka nie decembrové, medovinka však predsa ide, veď netreba sa nikam ponáhľať, nesúri práca ani mráz v končatinách. Zrazu sa prihrmia dve temné postavy, gestapácky zabúchajú na okenný uzáver okna dreveného stánku a s des prinášajúcim výkrikom: „Zatvárať!" pokračujú k stánku vedľajšiemu.
„Pránajáma. Neskúsite? Je to grátis.“ Zastavili ma akési panie na ceste k stánku s čajom. Prečo nie? Východné medicínske postupy mi boli vždy sympatické a diagnostifikácia prostredníctvom energetických dráh má pre mňa plnú logickú a inak stopercentnú konzistenciu v porovnaní s modernou západnou medicínou, ktorá ani nevie, čo robí. Pristúpila ku mne príjemná dáma a usadila ma na koberček na tráve, akých tam na tej čistinke bolo niekoľko, obsadených podobnými nešťastníkmi.
Stretol som ho pred rokom. A tejto jari znova, opäť na tom istom mieste, opäť v sobotný májový večer. Vybral sa na prechádzku, ďalší z víkendov, čo trávi v meste u matky a tak sa šiel prejsť údolím.
Lietadlo pristálo na šesťdesiat rokov starom letisku a s otvorením dvierok a prvým pohľadom cez ne von to prišlo. Lucia po troch mesiacoch, keď mala azúrové nebo nad hlavou a tyrkysovú hladinu na krok, keď ľahko odetá obskakovala úžasných reštauračných hostí, s radosťou prijímala štedré úsmevy, tipsy i komplimenty, večer sa kúpala v mori či chodila s domorodcami na drinky, po tom všetkom bola opäť doma.
Chlapík a niekoľko dievčat okolo neho. Všetci v bielom, naboso na bielej plachte. Ktosi pustil hudbu a potom to začalo.
Bistro bolo možno prázdnejšie než obvykle, ale nech, koniec sveta to ešte neznamená. Pustil som sa do obeda, keď v tom vošiel Jaro L., pomerne známy a šikovný miestny podnikateľ. Hurá, spoločnosť!
Rasťo mal plné zuby svojej práce - nič zvláštne v dnešnom svete - a keď sa naskytla príležitosť, s chuťou ňou praštil. Na džob u kamaráta sa tešil ako malý chlapec. Lenže za ten týždeň voľňa, čo si medzi dvoma zamestnaniami užíval oddychu, kríza dostihla aj kamaráta a jeho firmu. Rasťo si tak užíva oddychu dodnes.
Dano a Alena sú spolu už dvadsaťpäť rokov. Ona odmalička dymí ako Turek, on podľa vlastných slov až na pár šlukov nefajčil nikdy. Keď sa ich spýtam, že: „Dá sa?“ Odpovedia, že hej. „Dá sa.“
Janka, Danka a Anka zvykli sedávať každé ráno a každý večer pri okrúhlom kuchynskom stole. Pili kávu či čaj a rozoberali svoje životy. Prácu, školu, mužov, vzťahy, pocity. Údajne o sebe vedia všetko. Matka o dcérach, dcéry o matke atď. Aspoň vedeli.
Potreboval som si čosi požičať od susedovcov nado mnou. Keď som odchádzal, nesmelo, aby som trošku kamsi pohol dlho nekľudné svedomie, som sa opýtal: „Nevadí vám niekedy hlasná hudba?“ Spoza starého pána vykukla miniatúrna vnučka: „Ja zaspím aj tak.“
