Peter Furmaník
Litre vody a litre krvi – nie je to jedno?
Z diaľky to vyzeralo, akokeby natáčali film. Na moste kopa ľudí, rady áut, akési natiahnuté pásky. Nejakí uniformovaní chlapíci. Vyšiel som na úroveň valu. Houby film. Rieka.
Milovník umenia, literatúry a slobody, tulák, provokatér, libertarián; inak firemný ekonóm & konzultant + profi autor a bloger. O financiách a podnikaní píšem predovšetkým na Ľudskourečou.sk Zoznam autorových rubrík: Naokolo naživo, we are the culture, Pohľady a pocity, Moje najmilovanejšie mesto, Biznis - základ nášho bytia, Smrteľníci, Nezaradené
Z diaľky to vyzeralo, akokeby natáčali film. Na moste kopa ľudí, rady áut, akési natiahnuté pásky. Nejakí uniformovaní chlapíci. Vyšiel som na úroveň valu. Houby film. Rieka.
Potykajme si. Keď prídeme do nového kolektívu, pracovného, aby sa nepovedalo, aby sme sa nehrali a tak. Teda, keď je s kým, niekto vekovo blízky, kto takto aspoň vyzerá. Ak nie hneď, tak o čosi neskôr. Aj naposledy, naviac keď v mojom novom kolektíve bolo toho mladšieho ansáblu netradične pomenej. Keď sa mi to s touto slečnou asi po dvoch mesiacoch podarilo, bol to celkom dobrý pocit.
Keď bestsellerista Alexander Dumas vrátil po dlhom čase do hry svojich mušketierov, pridal k názvu prídavok „po dvadsiatich rokoch.“ Athos, Porthos, Aramis boli už naozaj starší a chorľaví, i keď stále udatní, odvážni a verní svojim zásadám. Keď z rovnakých – komerčných – dôvodov vracajú dnešní bestselleristi súčasných mušketierov späť, čas akoby neexistoval. Hrdinovia sú mladší ako kedysi.
Chlapík má veľký talent. Je hudobník, skladateľ aj pracant, čo je v tejto branži tiež rozhodujúce. Hudbou sa živí. Zatiaľ len po baroch, ale čaká na prelom – honoráre za koncerty na XXL pódiách a tantiémy z piesní v rádiách sú predsa rádovo inou kávou. Všetko by bolo OK, keby v každej chvíli, keď môže, nehovoril o tom, čo všetko má za sebou, s kým každým on hral a že má nekonečný dar prijímať skladby od Boha a teda nemôže robiť nič iné, akože chodiť do práce každý deň ako my ostatní a tak.
Národ tŕpol v napätí, či to bude Vilo či Feši, kto to vyhrá a na podporu toho svojho zúrivo posielal všemocné hlasy z obývačkového kresla. V jednom z prestrihov moderátorka zosumarizovala, že „v poslednom hlasovaní ste, milí diváci, prekonali rekord, keď ste za desať minúť poslali dvadsaťtisíc esemesiek,“ aby vzápätí v priamom prenose oznámila „ešte jeden dôležitý číselný údaj, a to, že za minútu sme schopní prijať až tisícpäťsťo esemesiek:“ Akokoľvek je to matematický nezmysel, niečo pozitívne v tom drieme.
Mali sme - Ďuro, Fero, Pali a ja - asi osem rokov a túlali sa bezcieľne po betónovom sídlisku zaliatym páľavým slnkom. Občas sa nám podarilo si tieto chvíle o čosi spestriť. Sedeli sme na tráve pod stromom a napchávali sa sušienkami a čokoládami z pravého socialistického „supermarketu“, čerešňami z trhoviska a nalievali malinovkami. Stačilo k tomu málo. Bankovky a mince. Najlepšie zohnať odkiaľsi z domu. Keď sa minuli - čerešne aj peniaze - a ešte nám nebolo zle, ďalší dobrovoľník v poradí skočil domov a ak mal šťastie, vrátil sa s novým platidlom a hýrenie pokračovalo. Bol to skrátka taký malý zázrak. Farebný papierik, ktorý máte zrazu v ruke a ste pánom sveta.
To ráno bolo (býva) akési iné. Vlastne poludnie, väčšinou. Jasné, na stole i pod stolom je kopa špinavých pohárov i poloplných fliaš, na koberci samozrejme hora všemocnej soli nad zlato a hromada (polo)prázdnych obalov od lupienkov sa váľa, kde sa len váľať dá. Ale je úplne úžasne.
Dopoludnia princ z kráľovstva za siedmimi horami bozkom prebudil spiacu Šípkovú Ruženku, odklial tak celé kráľovstvo, aby si ju nakoniec vzal za ženu. Večer princ z iného kráľovstva našiel, črievičkou „usvedčil“ a hneď si aj vzal si svoju popolušku. Medzitým sa akási Sarah z akéhosi amerického veľkomesta rozhodla dať svoje srdce mužovi, ktorý o sebe tvrdí, že je Santa Claus. Iný americký chlapík, ani neviem, ako sa volal, sa prekonal a cez kopu nástrah vyznal lásku inej krásnej amíčke a.. veď viete. Príliš veľa happyendov a svadieb na jeden deň.
„Jonathanovi, mému životu.“ Nejakým spôsobom ma fascinuje, ak niekto napíše takéto venovanie na úvod knihy. O to viac, ak román, ktorý týmito slovami uvádza, sa volá „Dějiny lásky.“
Už je to raz tak. Sú medzi nami ľudia, ktorým ide o pohodlie či taký ten lepší príjem omnoho menej, ako nám a svoju energiu, vôľu a čas venujú uskutočňovaniu aktivít, ktoré ich akiste aj bavia, určite ich však považujú za potrebné, prospešné, čosi zlepšujúce a prinášajúce čosi skvelé pre ostatných. Zdiaľky ich obdivujeme a závidíme im ten pocit, ktorý si my dopriať nevieme. A potom, keď toho zrazu majú dosť a skončia, tak sa na nich nahneváme: Ako to? Prečo? Ako nám to môžeš urobiť?
V živote človeka občas nastanú chvíle či obdobia, keď prešľapuje na mieste, a napriek najväčšej vôli sa z daných súradníc nedokáže pohnúť ani jedným smerom. Z času na čas sa mu podarí nejaký ten krok, no vzápätí sa zmôže akurát na dva dozadu a platí to na každú zo svetových strán, aké si len vie predstaviť. Nie mat, možno ani šach nie, ale čosi v tom zmysle.
Zhruba takto pred rokom spoločnosti, v ktorej som pracoval, exekútor zablokoval všetky bankové účty. Môj vtedajší šéf – človek, ktorý ide hlavou proti všetkým prírodným i ľudským zákonom – ma vtedy hodil do auta, aby sme osobne obchádzali banky a realizovali, čo realizovať bolo potrebné. Tak som si to vychutnal. Úchvatnú exkurziu bankového sektora.
Chlapík je hudobník. Pred nejakým časom strávil pár mesiacov na Kanárskych ostrovoch, kde spolu s inými chlapíkmi, rovnako dobrými hudobníkmi, dostal angažmán hrať po večeroch miestnym turistom. To obdobie si pochvaľuje, pohodička, veľa peňazí a tak. Napriek tomu ho čosi nenechalo na pokoji. Každý večer, keď zaspával, túžil prechádzať sa po košickej Hlavnej. Po skončení angažmán sa vrátil.
Mám rád filmy európske, pretože sú také naozajstné, úprimné, ľudské a hĺbavé. Mnohokrát mi dobre padnú aj filmy americké – pre ich priamočiarosť až jednoduchosť, naivitu i pátos či neskonalú chuť dobre sa baviť bez ohľadu na kvalitu. No a potom je tu ešte Miloš Forman.
Kedysi bol svet jednoduchý. Moc mali v rukách kapitalisti, ziskový potenciál v každom odvetví bol veľký, informácie boli rozdelené asymetricky. Firmy stačilo riadiť „zhora dolu“, tj vertikálne. Dnes sa však trhové prostredie blíži k dokonalej konkurencii – informácií je dostatok pre všetkých, rovnako ako aj moci z nich vyplývajúcej. Staré hierarchické organizačné štruktúry nefungujú, miera zisku klesá a čo je najhoršie, moc sa pomaly, ale iste presúva do rúk dvoch veľkých skupín – talentovaných jednotlivcov, ktorí môžu firmám diktovať svoje podmienky a samozrejme, zákazníkov, kvôli ktorým firmy dnes musia robiť všetko. Prežijú len jednotlivci a firmy, ktoré sú najviac „sexy“ – karaoke jedinci v karaoke kapitalizme.
Vybehol som zo supermarketu a dvere sa predo i za mnou sami otvorili a zatvorili. O chvíľu som to isté zažil v banke. Potom som vytiahol mobil, aby som čosi vybavil a vtedy to prišlo. Úžas. Radosť. Extáza.
Tonyho som mal celkom rád. Ani nie pre jeho „labour“ orientáciu, ktorá je mimo mojich preferencií, no ktorá sa s tou našou „Labour party“ nedá vôbec porovnať. Obdivuhodné bolo jeho pevné zotrvávanie na princípoch spojenectva či jeho čerstvé rozhodnutie opustiť funkciu. No skutočne som ho mal rád pre čosi iné.
Minister Valentovič na tlačovke po tom stretnutí so svojím šéfom Ficom vyzeral naozaj akosi zničene. Možno je naozaj „na odstrel“, ako sa pýtal vo svojej relácii Dano Krajcer. Lebo navonok to vyzerá tak, že jeho nadriadený s ním nie je spokojný. Navonok.
Keď som nedávno kráčal z práce na obedňajšiu prestávku, oslovil ma starší pán: „Čo taký smutný? Nevyšla písomka, maturitná?“ Doslova som sa „rozrehotal“ na celé hrdlo a celú ulicu a skutočne som mal hneď lepšiu náladu. „Ujo, ja som maturoval pred desiatimi rokmi,“ vysvetlil som vydesenému ujovi tento výbuch. „Aha, tak pardon,“ ospravedlňoval sa a smial sa tiež. „Ďakujte svätému Antonkovi.“
Keď som si pred časom zadal do vyhľadávača meno japonského spisovateľa Haruki Murakamiho, vyhodilo mi, že jeho román „Norské dřevo“ uvádza v rubrike „Čo práve čítam“ asi každý tretí bloger na tomto portáli. Potom vyšiel „Tancuj, tancuj“ a „Kafka na pobreží“ a o Murakamim sa začalo písať a hovoriť ešte viac, „Norské dřevo“ je v rebríčku najpredávanejších kníh už asi štvrtý rok atakďalej. Tak som neodolal.