Povolaním učiteľka. A tiež mama, stará mama,manželka....snažím sa život vnímaťnielen zmyslami, ale aj srdcom a postrehnúť v ňom aj to, čo je dobré. Nechcem však podliehať davovej psychóze a prikyvovať aj tomu, čo správne nie je. Zoznam autorových rubrík: Čriepky z detského sveta, V mojom meste, Moje postrehy, Súkromné, Školstvo, O vnúčatách, Nezaradené
Auto zrazu zastalo. „Niekto tam leží," ukázala dcéra doprava. Vystúpila som. Ležal na trávniku hneď vedľa chodníka. Pouličná lampa vrhala svetlo na jeho siluetu, ktorej sa okoloidúci úspešne vyhýbali. Asi dva metre od neho stála žena, ktorá ho, podobne ako my, zahliadla z auta.
V spomienkach mi ožíva obraz uháňajúceho vlaku. Vnímam seba, ako sa s túžbou vykláňam z okna, či nad približujúcim sa mestom zahliadnem známu kostolnú vežu. Podľa nej viem, že sa blížim k vytúženému cieľu. Teším sa na chvíľu, keď zo staničného amplióna zaznie hlásenie: Levice! a ja uvidím moju milovanú starkú, strýka a krstných rodičov. Dnes už pohľad na vežu kostola zakrývajú vysoké domy a mesto dávno nadobudlo novú tvár. Pochopila som, že nie ono napĺňalo moje srdce šťastím a nehou, lež ľudia, ktorí v ňom žili a boli mi tak veľmi blízki.
Čitateľ sa možno pousmeje nad mojimi riadkami. Napriek tomu mi však nedá vyjaviť mu moju včerajšiu skúsenosť, ktorú by som prirovnala svetielku, ktoré človek dlhodobo tápajúci v tme zrazu uvidí. Aj keď to svetlo zabliká len na chvíľu a vzápätí zhasne, nádej ožije a s ňou aj radosť či zmysel kráčať ďalej k vytúženému cieľu. Nie, nechcem byť patetická. Skôr sa snažím čo najlepšie zachytiť jeden vnem, ktorý ma pri sledovaní včerajších správ doslova prekvapil.
„Včera sme už pre náš panelák konečne odhlasovali farby," oznámila pri obede kolegyňa. Pomyslela som si, že je dobré, že sa paneláky nielen zatepľujú, ale získavajú aj nový šat, ktorý sídliská skrášľuje. „Aspoň tie domy nebudú také rovnaké," dodala kolegyňa Ľubka a mne v pamäti ožil príbeh, ktorého detaily, keďže som bola ešte malá, mi sprostredkovali príbuzní. Pokojná atmosféra obeda a rozhovor o nových fasádach zatepľovaných panelákov ma v spomienkach preniesli do minulosti.
Deti - nevinné a krásne duše, ktoré dokážu aj ten najsmutnejší deň urobiť šťastným. Moji dvaja trojroční anjelici chodia do škôlky. Laura s radosťou, nevie sa dočkať nového rána, a ešte vždy ju to drží. Keď rozpráva svoje zážitky, mám pocit, akoby ma pohladili anjeli. Alex sa prispôsobuje pomalšie.
Slovenskom otriasa kauza odobratia dvoch malých detí britskými sociálnymi úradmi. Takmer každý si uvedomuje absurdnosť situácie, v ktorej sa slovenská rodina ocitla. Nejdem sa rozpisovať o už spomínanej kauze, ktorá sa hlboko dotkla aj mňa. Paradoxne som si však pri sledovaní včerajších správ uvedomila, že slovenská verejnosť, ktorá v súčasnosti upriamuje svoj kritický pohľad na britský sociálny systém, by sa mala podobným pohľadom zahľadieť aj na ten svoj.
Detský svet je čistý a úprimný. Dokáže rozjasniť deň, povzbudiť, ale aj nastaviť zrkadlo a prinútiť človeka k zamysleniu sa. Prostredníctvom mojich ešte malých vnúčat som s týmto svetom denne konfrontovaná a neraz sa mi otvárajú obzory, ktorým by som za iných okolností a pod tlakom každodenných starostí nie vždy venovala dostatočnú pozornosť. Nedávno som si napríklad spomenula na jeden veľmi silný zážitok z návštevy detského domova, ktorý sa mi aj napriek už niekoľkým rokom, ktoré odvtedy uplynuli, zapísal nielen do vedomia, ale aj do srdca.
Prešiel týždeň odvtedy, čo môj vnúčik začal chodiť so škôlky. Žiaľ, ochorel. Dokonca sme dnes večer museli ísť na pohotovosť. Aj napriek ťažobe na duši, ktorú som pociťovala pri jeho nepokojnom dychu a stúpajúcej teplote, som sa v čakárni na detskej pohotovosti stala náhodným pozorovateľom jedného z príbehov, ktoré dokáže napísať len úprimný detský svet.
Nový školský rok - nový začiatok. Pre mňa, učiteľku, sa takéto začiatky už niekoľko rokov opakujú. Napriek tomu je dnes v mojej duši malý chaos. Radosť, starosť, očakávanie i strach. Začíname. Nielen ja, ale aj moje dve vnúčatá. Obe v škôlke, nie v tej istej, keďže nebývajú v jednom meste. Škoda. Boli by si oporou. Napriek tomu to akosi zvláštne prežívam. Nie, nevyprevádzam ich. Na to majú svoje mamy. Ja len počúvam tlkot svojho srdca, ktoré bije aj pre ich veľkú chvíľu. Jeden deň a v ňom až tri nové začiatky.
So záujmom si tu na blogu prečítam väčšinu článkov. Aj včera. Čítala som o lesku „zrazuzbohatlíkov" a „biede", ktorá sa pod jeho povrchom ukrýva, o hoteloch, kasínach, luxusných limuzínach ... Iným slovom, čím viacej svetla na všetko dopadalo, tým menej bolo lesku. A spomenula som si na včerajší podvečer, keď sme na zmrzline, na ktorú nás aj s manželom nahovoril vnúčik, stretli pani Hanu.
Stáva sa, že sa nám občas rúca celý svet. Problémov sa nakopí ako piesku na púšti a máme pocit, že už niet východiska. Pravda je však taká, že ten zrútený svet sa skôr-neskôr aj tak poskladá, a život pôjde ďalej. Šťastne či menej šťastne, ale pôjde.
„Mami, mohla by si prísť na nejaké dve hodinky k deťom?“ vysypala moja dcéra do telefónu. „Vieš, máme dnes výročie a chceli by sme ísť niekam na obed.“ „Jasné, prídem,“ odpovedala som. Uvedomila som si, aké je to pre mladú ženu, ktorá je už viac ako tri roky doma s dvomi malými deťmi na materskej, vzácne. Na sporáku už čakal uvarený chutný obed, na lístočku napísané komu a kedy presne čo dať ... Typická moja dcéra. Všetko musí byť tip-top.
Najťažšie chvíle v našom živote sú tie, keď nás niekto blízky navždy opustí. Neustále sa vraciame k tomuto okamihu a kladieme si otázky, na ktoré odpoveď často prinesie až čas. Urobili sme všetko, čo sme urobiť mohli ... ? Aj keď sa bolesť časom stlmí, spomienky ostanú a my dúfame, že neostalo nič nedopovedané.
Posledné roky zasiahli spoločnosť nejednou ranou. Kríza, zmena vlád a názorov, rôzne kauzy... sa podpísali aj pod osud nášho školstva. Myslím si však, že máločo zaznamenalo taký prepad, ako spoločenský status učiteľa. Na jednej strane je to pochopiteľné. Hodnoty, ktorým sa naša spoločnosť rozhodla „klaňať", sa s jeho poslaním akosi nesnúbia. Dnes si vás málokto bude vážiť preto, že chcete učiť k láske a úcte k múdrosti. Dnes sa empatia či zmysel pre spravodlivosť akosi vytrácajú. Občas sa mi zdá, akoby sme sa my učitelia snažili zakričať do povedomia verejnosti, aby vnímala naše skutočné poslanie a našu často veľmi ťažkú úlohu. Píšeme o sebe, píšu o nás tí, čo nám fandia ...
Umelecká literatúra dotvára faktografiu doby. Prináša jej obraz, ktorý pomocou autorovho vyrozprávania umožňuje život v nej vnímať aj z tej človečenskej stránky. Kdesi som počula, že poznanie histórie je dôležité, lebo keď ju človek nepozná, zopakuje jej chyby. Dnes na začiatku tretieho tisícročia som mala dojem, že sa história opakuje.
„Babi, ja neviem lúskať!“ príde za mnou do kuchyne môj malý vnúčik a vystrie ku mne svoju drobnú rúčku. Nežne ju uchopím do dlaní a pobozkám. Nerozumiem, ako mu napadlo lúskanie. Jeho nežné očká, plné zvedavých iskričiek, však očakávajú reakciu.
Hoci sú prázdniny, téma školstva stále rezonuje. Po prečítaní blogov venovaných tejto problematike, som zistila, že zhrnúť svoj názor do niekoľkých viet, vôbec nie je jednoduché. Rozhodla som sa teda školstvu, alebo skôr vzdelaniu, venovať krátky, ale o to kritickejší pohľad. Nechcem týmto hádzať všetko a všetkých do jedného vreca a zovšeobecňovať. Nechcem však ani to, aby sa naše školstvo skôr či neskôr uberalo tým nesprávnym smerom.
Monika, moja kamarátka z detstva, ma pozvala k sebe. Dohodli sme sa, že si uvaríme dobrú kávu a pochutnáme si na koláčoch, ktoré ostali ešte z nedele. Uťahané z celého dňa sme sa pomaly vliekli k priateľkinmu domu. Už z diaľky sme spozorovali zhluk ľudí, postávajúcich pred bránou. Čím viac sme sa približovali, tým nám bola celá záležitosť podozrivejšia.
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré. Nedá sa s tým nesúhlasiť, lebo putovanie dlhodobo nezamestnaného za pracovnými ponukami mu pomaly, ale iste otvára oči. Stáva sa z neho vášnivý čitateľ, samozrejme, nie beletrie či bestsellerov, ale pracovných ponúk. A tak sa rozhodne písať si čitateľský denník.
Písal sa rok 2001 a s manželom sme sa rozhodli využiť septembrové zájazdové zľavy do Grécka. Zo samotnej dovolenky mi v pamäti zostali síce len fragmenty, jedna udalosť, alebo nazvime to skôr skúsenosť, však nie a nie vyblednúť. Naopak. Čim viac roky pribúdajú, tým viac na ňu myslím a hovorím si: Snívajte s nami!
