Človek ako každý druhý či prvý, ale v podstate dosť individualista. Zoznam autorových rubrík: Cestujem, Poézia, Úvahy, Súkromné, Nezaradené
Áno, ja viem, že som sa zaprisahala nenapísať už ani jeden článok a tak ďalej, bla, bla, bla. Že sa už nebudem rozčuľovať nad reakciami a nad karmou, že sa na to jednoducho... Ale pri búrlivej diskusii o maturitách mi moja nepokojná nátura nedá nevyjadriť sa. Vody riek našťastie klesajú, nič nevybuchlo, nikto dôležitý nikoho menej dôležitého nezavraždil, a tak sa maturita 2006 teší veľkému záujmu novinárov.
Naše médiá používajú slovo katastrofa až príliš často. A aj keď tu stojím s pohľadom upretým na snehovú pokrývku prevrátených stromov, nemôžem im dať za pravdu. Tatry sú stále tým, čím boli. Vznešené, krásne, nepokorené.
“To ma teda podržte! V 21.storočí s vraždami v priamom prenose o pol ôsmej niekomu vadí vyobrazenie pohlavného aktu na bilboarde!“ Táto a jedine táto veta ma mohla napadnúť pri pozeraní včerajších televíznych novín, ktoré nám ponúkli reportáž s témou Zobrazenie pohlavného styku muža a ženy na bilboarde časopisu GEO. Rada pre reklamu má v najbližších dňoch rozhodnúť o etickosti tejto reklamy.
Slovensko - maďarské predsudky…alebo maďarsko – slovenské? Tak toto je, milá moja, nadmieru háklivá téma. Pravidlo znie: „nevyjadrovať sa k postaveniu kresťanstva v spoločnosti, k extrémizmu, a maďarsko-slovenské vzťahy nechaj pre istotu tiež na pokoji“. No samozrejme, môj nepokojný duch sa nenechá len tak odradiť. Znova ho kvári ďalšia otázka - čo už, je to v jeho povahe.
...pre tú, čo sa každé ráno znova zobudí a zakusne si do jazyka...
Vždy som sa sem chcela prísť pozrieť. Dotknúť sa vlastnými prstami levanduľových kvetov, cítiť vôňu olivovníkov a viníc, sedieť medzi vami v kaviarni, ocitnúť sa v zákutiach nepreskúmaného lesa a skúšať vlastné verzie slastného života...
Čujte! Čujte! Dáva sa na známosť, že v našej alma mater, teda v Univerzite Komenského v Bratislave, sa bude 7 až 18.novembra konať výstava venovaná termonukleárnej fúzii. Nebudú sa podávať teplé párky a pivo. Je mi ľúto. Toto je vážna vedecká záležitosť!
Dnes ráno na zástavke električiek niekde medzi ním a výnosmi rozbíjali sklenné tabule.
MilánoVo vlaku sa snažíme zistiť ako dopadol zápas Artmedia-Miláno. Neúspešne, moja pomaly sa rozširujúca slovná zásoba nestačí ani na taliansku podobu denníka Sun.
Vietato attraversare ai binari – tento nápis (ak zle zaznamenaný, iste mi to zainteresovaní odpustia) mi hlboko zakotvil v pamäti. Cestujeme vlakom takmer každý deň. Pozorujem ho ráno polozalepenými očami, keď doň nastupujeme za svetiel neónov predstaničných hotelov a mihne sa mi pred očami aj v noci, keď mi jeho hukot zabŕdne do snov....
„Rozsutec, Rozsutec, ty veliká skala, povedz mi dievčinka, kde si dneska spala...“ ...spala som, spala som...Spala som cez víkend niekde inde. Bez obáv, nešlo o žiadne in-flagranti povyrazenie, ja len, že som spala niekde s výhľadom na vysokú horu, s nosom plným horského vzduchu a hrejúcim telom pri tele. Inak sa nedalo – na horách býva zima ako v psinci!
„Tak pa a kraaaasnu dovolenku prajem…” také odkazy brázdili moju e-mailovú schránku pred dlho očakávaným prepnutím na iné vlnové dĺžky - tentoraz skutočne dovolenkové. Ja som totiž verte-neverte až do konca leta nemala prázdniny. Počas uhorkovej sezóny v našej drahej spoločnosti som tupo hľadela na odkazy typu: „I will be out of office odvtedy dovtedy, nemám prístup k mailu, nebudem vás kontaktovať a ani vy nekontaktujte mňa, úplne v tom najurgentnejšom prípade kontaktujte môjho zástupcu, ale ten aj tak nevie, do čoho sa v robote vŕtam“...
Včera som si rozbalila svoju pochúťku ako hlása reklama a ponorila sa do príbehu Charlie a továreň na čokoládu. Tak pozor, nie je to nový prejav mojej neskonalej detinskosti, aj keď pri vstupe do kina bolo jasné, že sme s prísediacou prudko zvýšili vekový priemer, a to možno tak na 15 rokov. Skôr ma zaujímal spôsob spracovania tohto milého príbehu.
Keďže si myslíme, že šéf rezortu nie je slušný, zdravotnícke zákony nie sú slušné, vzťahy v zdravotníctve nie sú slušné a ani príjmy zdravotníkov nie sú slušné...
Som stratená v našom meste. Sem-tam sa mi to stane. Zabočím do nesprávnej ulice a krokujem tmavé zákutia. Nechcem, aby ma hľadali. Pod nohami mi prebehne čierna mačka a ja si odpľúvam cez ľavé plece. Nie som poverčivá, ale istota je istota...
Niekedy životy ľudí v Bratislave spájajú nanajvýš praktické udalosti. Bolo tomu tak aj včera pri otvorení nového mosta Apollo.
Vŕtalo mi v hlave, keď som čítala diskusiu k článku o slovenských chlapoch, buranoch alebo neburanoch. Medziiným sme sa z tej diskusie dozvedeli, že slovenské ženy sú:VÝBORNÉ KUCHÁRKY pretože „ktorá kočka by mi už len vedela napiecť také chutné slivkové posúchy ak nie Slovenka?!?“; tiež že sú...CHÁPAVÉ pretože „z mojej skúsenosti viem, že skutočne ma vedia pochopiť iba ženy tu na Slovensku...“;a ďalej že:„Naše ženy sú najkrajšie na svete. To je bez pochyby.“
My blogeri sme fajta obávaniahodná. Sme tzv. všadesliediči. Striehneme na každú udalosť, ktorá by čo i len vzdialene vykazovala známky zaujímavosti, ktorá by spadala do oblasti článkovo spracovateľných zážitkov.
