Som staršia žena, s chátrajúcim obalom, v ktorom sídli stále tá istá duša, dychtiaca po poznaní, len bohatšia o záplavu životných skúseností. Kedysi som túžila cestovať, ale bola to utópia. Teraz mi už stačí posedenie v blízkom parku. Nachádzam tam maketu celého vesmíru. Blaží ma vedomie, že všetci moji drahí pokračujú v niečom, čo som sama nestihla. Som spokojná, lebo dožívam život v súlade sama so sebou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Spoločenské, Nezaradené
Už mi to lezie poriadne na nervy. Dobrý mesiac, sotva zapnem počítač, vytrčí sa mi v pravom dolnom rohu reklama na antivírový program avast! Vzápätí sa nasunie nad ňu ďalšia, ešte väčšia. Cez Google sa dozvedám, že je to najlepšia antivírová ochrana, poskytovaná zdarma! Lenže figu! Z vyše 40 eurového poplatku zdôrazňujú, že je zľavnená na 19 a čosi eura. Teraz, keď si potrebujem tieto sumy overiť, aby som ich uviedla presne, tak sa mi just neukáže.
Budúci milionár Cestuje dedko s malým vnúčikom prímestským autobusom, zrejme na cintorín, lebo dedko má plné náručie veľkých chryzantém a vnúčik drží v rúčkach kahanček.
Nechutí im absolútne nič? Vo všetkom sa nekonečne dlho a s odporom prplú a vám už z toho tečú nervy? Uchyľujete sa v takom prípade k podobným praktikám?
Niekoho sprevádza životom anjel strážny, mňa taký malý, zlomyseľný diablik - pokušiteľ. Neúnavne ma sleduje kdesi za pravým plecom a do ucha mi v príhodnej chvíli šepká vtieravé otázky. Tak ako teraz. Sledujem v televízii publicistický program, pozvaní hostia formulujú svoje názory na aktuálne spoločenské problémy. Jeden z nich sa opäť preriekol a povedal čosi, čo nerada počujem. Viem, že môj diablik je už v strehu, preto nastavím ucho, aby som ho lepšie počula.
Skôr ako začnem písať prosím, neposielajte ma žiť medzi Rómov. Z celkom jednoduchého dôvodu, nie som totiž Rómka. Ale dovoľujem si tvrdiť, že ich dosť dobre poznám a to aj z ich uhla pohľadu. Študovala som s Rómami, pracovala som s nimi, bývala som s viacerými rómskymi susedmi, navštevovala som ich, oni navštevovali mňa, priatelila som sa s Rómkami, aj s vedúcim folklórneho súboru Železiar a poznala jeho rodinných príslušníkov, mala som Rómky spolupacientky, aj z Luníka IX, rozprávala som sa s nimi vonku, na ulici, aj pri smetných kontajneroch a nikdy, skutočne nikdy som nemala ani s jedným z nich najmenší problém.
Aj keď si nemyslím, že tieto riadky budú čítať prevažne seniori, rada by som nastolila diskusiu na tému, ktorá sa ma dotýka osobne, po všetkých stránkach, pretože aj ja sa nachádzam v tejto fáze života. Vlastný blok mám len nedávno, napriek tomu dospievam k poznaniu, že mnohí diskutéri robia dosť často veľmi zjednodušené uzávery z niektorých fragmentov, vytrhnutých z celého textu. Pritom úplne samozrejme predpokladám, že tí, ktorí blogy tvoria, čítajú alebo sa zapájajú do diskusií, patria k elitnejším predstaviteľom kultúrnosti našej spoločnosti. Som presvedčená, že si uvedomujú, že sa týmto stávajú súčasťou jej reprezentačnej vzorky.
Výzva tohto znenia koluje na internete, dostala sa aj do mojej pošty. Niet sa čo čudovať, že sa Slovensko chystá 17.11. vyjsť do ulíc. Ľudí, ktorí sa ocitajú v zúfalej situácii pribúda. V televízii sledujem ako denne zaplavujú príslušné úrady tisícky návrhov na exekúcie. Ceny sa zvyšujú za tovar čoraz mizernejšej kvality. Čoraz viac občanov nemá z čoho splácať hypotéky a úvery. Bankové subjekty ich odmietajú poskytovať už nielen klientom vo vyššom veku, ale aj malým podnikateľom. Pacienti prestávajú dôverovať zdravotníctvu a lekárom. Rastú počty nezamestnaných. Učitelia hrozia dlhodobým štrajkom.
Pri upresňovaní určitých informácií, som našla na internete, pod názvom Dotyky - Východniari, materiál, ktorý zavádzajúco informuje o Literárnom klube košických autoriek Ozvena. Keďže sa priamo dotýka aj mojej cti, ako jeho zakladajúcej členky a predsedníčky, pokladám si za povinnosť uviesť niektoré tvrdenia na pravú mieru aj takouto formou, pretože verejnej safisfakcie sa zrejme nedočkáme.
Pri nedávnej príležitosti sme mali rodinné stretnutie. Poniektorí sme sa už nevideli dlhší čas. Doba sa odvtedy zmenila. Jedna z príbuzných sa rozhorčila, aký má po celoživotnej práci nízky dôchodok. Vysvitlo, že takmer rovnaký ako mám ja. Ale cítila sa byť ukrivdená.
Práve som si prečítala na webe diskusiu o zvýšení cien cigariet. Predtým zaznela vo večerných správach informácia, že opäť porastú ceny liekov. A nie o málo, asi o 20 %! Vzápätí výstraha lekárnikov, že v budúcnosti to bude ešte horšie. Že výdavky na lieky rastú najrýchlejšie a s najvyšším percentuálnym nárastom.
Som vďačná za to, že na moju výchovu mal väčší vplyv otecko ako mama, lebo ho ani vo sne nenapadlo pripravovať ma prioritne, do budúcnosti, na rolu manželky, matky, gazdinky. Súčasne sa po ňom cítim byť Slovenkou a aj mojou materinskou rečou sa nestala po mame, ktorá sa narodila v Maďarsku, maďarčina, ale slovenčina. Lebo sme žili v Bratislave, za Slovenského štátu, kedy sa po maďarsky hovoriť nesmelo. Bola som tak aj odchovaná slovenskou literatúúrou a slovenskými prekladmi svetovej klasiky, ktoré sme odoberali z SPKK a Živeny tak, ako väčšina inteligencie na Slovensku. Prázdniny sme trávili na Horehroní, u starých rodičov. Tam mi učarovala nádherná príroda, horehronské kroje a celková atmosféra. Slovensko sa navždy stalo mojou milovanou domovinou, s ktorou som bola ochotná znášať akékoľvek príkoria a nikdy by som ju nebola schopná natrvalo opustiť kvôli akejkoľvek vidine o väčšej slobode a lepšom materiálnom zabezpečení.
V nedeľu, vo večernom televíznom spravodajstve, som mala možnosť nazrieť, detailne, priamo do spaľovacej pece košického krematória, do ktorej nasúvali zatvorené truhly s telami zosnulých. Spopolnili v nej už aj mojich rodičov, manžela, viacerých príbuzných, susedov a známych. Viem, že to skôr či neskôr čaká aj moju telesnú schránku. V minulosti bolo zverejňovanie podobných výjavov absolútne tabu. A predsa som sa na tie správy pozerala pokojne, hoci...
