Peter Herman
Reportéri v Paľbe Črepín
„Pozeral si v pondelok Črepiny?“ – opýtal sa ma kolega v práci. „Samozrejme, vždy ich pozerám“ odvetil som „ a aj Paľbu a Reportérov.“ „A o čom bolo?“ – vyzvedá kolega.
Prakticky - realista,teoreticky -idealista v skutočnosti celkom obyčajný jedinec. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

„Pozeral si v pondelok Črepiny?“ – opýtal sa ma kolega v práci. „Samozrejme, vždy ich pozerám“ odvetil som „ a aj Paľbu a Reportérov.“ „A o čom bolo?“ – vyzvedá kolega.

Pomôžte hladujúcim deťom, nadácia pre opustené deti prosí..., už 100 korún zabezpečí pitnú vodu pre deti v..., pomoc deťom v kríze..., zbierka na pomoc pre týrané deti, zbierka na pomoc deťom utečencov... a desiatky ďalších zbierok, akcií a rôznych podujatí,s tým najlepšími úmyslami, nás dennodenne oslovujú z rôznych médií a niet pochýb, že väčšinou s úspechom. Kto by neprispel na deti?

Natália ,Hanuš, Artura, Bruno, Renáta , pár mien z dnešného kalendára, ktoré majú dôvod na úsmev. Ale dnes, výnimočne, nie len oslávenci môžu byť vysmiati, dnes by sme sa mali usmievať všetci, je totižto Svetový deň úsmevu.

Vždy mi to prízvukuje moja manželka, keď si sadám do auta a zvlášť, keď sa chystám na dlhšiu cestu . Ponáhľaj sa pomaly! – okrem mojej milej polovičky, práve to zdôrazňuje starý latinský výrok.

Prázdninový čas. Dovolenky a výlety sa striedajú s návratmi do každodenného kolobehu života. Deti, ktoré, či už boli niekde s rodičmi alebo nie, alebo tie, čo sa ešte len niekam chystajú sú v prevažnej miere ponechané samé na seba. Nemálo je však aj takých, ktoré trávia prázdniny u starých rodičov. Väčšina na dedine, ale čoraz častejšie je to aj naopak. Deti prázdninujú u starých rodičov v meste.

Vážení nezamestnávatelia, nepersonálne agentúry, úrady nepráce...! Nedovoľte mi, aby som Vás úvodom tohto listu nepozdravil. Tento list je zatvorený, ale nespokojne si ho môžete neotvoriť, prípadne aj neprečítať, ak si nenájdete pri Vašej nevyťaženosti minútku času a potom ho rovno nemôžete nehodiť do koša.

V roku 2005 Policajný zbor vyšetroval 121 trestných činov, ktorých spáchanie bolo motivované rasovou, národnostnou alebo inou obdobnou neznášanlivosťou. Z toho 82 polícia objasnila (objasnenosť 67,8 %). 17 skutkov bolo spáchaných pod vplyvom alkoholu. http://www.minv.sk/statistiky/A-Stat.htm Toľko strohá štatistika.Podrobnejšie a konkrétnejšie údaje si môžte prečítať na uvedenej stránke. Snáď je potrebné spomenúť, že ani jeden čin nebol protimaďarský.

Kto nezažil a neuvidel, neuverí. V jedno krásne prázdninové ráno som zavčasu zobudil svoju famíliu a vravím: „Dnes si urobíme výlet do záhrobia“. Neveriacky na mňa pozreli, poťukali si na čelo , ale na výlet sa tešili. „Áno“, vravím „ preplavíme sa cez rieku Styx a to predsa je rieka medzi živým a mŕtvym svetom?!“.

Večerná sviatočná omša prebiehala úplne normálne, tak ako po iné nedele. Ľudia sedeli alebo stáli na „svojich“ miestach, počúvali kázeň, sem tam sa ozvalo zakašľanie, či plač netrpezlivého dieťaťa, niekomu spadol na dlažbu dáždnik.

Zajtra vstanem,... čo to táram, vôbec nevstanem. Budem celý deň leňošiť, povaľovať sa a čo najintenzívnejšie nič nerobiť. Až tak, že mi to samému bude liezť krkom, nuž ale čo, keď je ten svetový deň leňošenia? Treba si ho poriadne uctiť. Veď ho nevymysleli preto aby sme niečo robili?!

To pieskovisko nie je veľké. Pár štvorákov. Okrajové múriky má už trocha ošúpané a deravé ( oteckovia sľúbili, že ich do dvoch rokov opravia), ale má ešte stále kvalitný, nikým nepošpinený piesok. No,... skoro nepošpinený, sem tam sa nejaká tá špinka objaví.

Sedel na lavičke pred svojim penziónom a vyhrieval si svoje staré , životom dokmásané telo. Má takmer deväťdesiat rokov, ale v hlave mu to ešte stále funguje riadne, ba zdá sa , že skleróza a podobné starecké neduhy sa s ním kamarátiť ani nikdy nebudú.

Práve prevádzam písanie blogu. Keď môžu prevádzať iní, budem aj ja. Veď je to také jednoduché, výstižné a rozšírené. Len akosi naši jazykovedci neprevádzajú nič, lebo v pravidlách slovenského pravopisu nenájdete žiadne prevádzanie nejakých činností.

Nezabudnite! Zajtra je medzinárodný deň bozkávania alebo bozkov. Tým však vôbec nechcem naznačiť, že sa máte bozkávať len šiesteho júla, ale práve v tento deň by ste nemali zabudnúť na tento, tak obľúbený a zaužívaný „dobrozvyk“, ktorý podľa mytológie pochádza zo starého Grécka.

To popoludnie bolo pravé letné počasie, ideálne na oddych a leňošenie, sťaby vystrihnuté z Vančurovho „Rozmarného léta“. Mohlo to byť niekedy medzi šesťdesiatym deviatym až sedemdesiatym rokom minulého storočia, bol som asi piatak – šiestak.

Bývame v sídliskovom vežiaku - také silo na ľudí - v jednom z tých stavbárskych nepodarkov, ktorý nemá schodišťové okná, iba umelé a väčšinou nefunkčné osvetlenie. Nám domácim, čo nepoužívame výťah, a za tie roky už máme vybudované zmysly netopiera, stačí v tme napočítať osem schodov, otočka doprava a ešte raz osem a sme na prvom poschodí. Cudzí to majú horšie. Musia tápať v tme a modliť sa, aby neprišli k úrazu, v tom lepšom prípade iba trochu poblúdia.

Mal som dnes taký zvláštny sen, skoro úplne živý a takmer všetko si pamätám. Ten sen bol trochu radostný, trochu naivný a trochu divadelný. Bol to pozdrav z neba a skúsim Vám ho odovzdať takmer v pôvodnom znení.

Bolo to dávno, ešte za predošlého režimu(ale nám deťom to bolo ukradnuté aký je režim), keď väčšina mestských detí, v lete prázdninovala na dedine u starých rodičov. Ja som tiež nebol výnimka a už na druhý deň po vysvedčení som cestoval z východoslovenskej metropoly do maličkej dedinky neďaleko Bardejova. Nevedel som sa dočkať kedy sa zvítam s babkou a dedkom a tešil som sa na kamarátov, ktorých som takmer rok nevidel.

Už od samotných počiatkov ľudstva a je úplne jedno, či ste veriaci alebo ateista, bola rodina posvätným miestom v každej spoločnosti. Určite o tom málokto zapochybuje. Dokonca sa mi zdá, že čím bol vývinový stupeň ľudstva nižší, tým vážnosť a váženosť rodiny bola väčšia. Ľudia ,ale hlavne ich vodcovia, si viac uvedomovali, že ak je zdravá a funkčná rodina ,kmeň, národ , či spoločnosť sa nemusí obávať, že zanikne, že nebude riadne fungovať.

Nákup bol celkom maličký. Fakt, len základné potraviny na jednodenné prežitie. Polovička chleba, dva biele jogurty, tatranka, zakysanka a tri jabĺčka. Suma sumárum nejakých päťdesiat korún slovenských. Poviete si, nič zvláštne, samé zdravé veci za necelú priemernú hodinovú mzdu. Áno je to tak, ak máte to šťastie a máte aspoň takúto hodinovú mzdu.