Peter Herman
Kauza MH
A je to tu. Dalo sa tušiť, že to dlho nepotrvá a bude nová kauza. Ešte stále sa nedoriešil prípad Hedvigy Malinovej a už tu máme ešte väčší, ešte vážnejší a ešte záhadnejší prípad, ktorý dá vyšetrovateľom určite poriadne zabrať
Prakticky - realista,teoreticky -idealista v skutočnosti celkom obyčajný jedinec. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené

A je to tu. Dalo sa tušiť, že to dlho nepotrvá a bude nová kauza. Ešte stále sa nedoriešil prípad Hedvigy Malinovej a už tu máme ešte väčší, ešte vážnejší a ešte záhadnejší prípad, ktorý dá vyšetrovateľom určite poriadne zabrať

Na čo vlastne sú úrady práce? Možno by bola ľahšia otázka, pre koho vlastne sú úrady práce? Na to by som vedel takmer presnú odpoveď. Sú pre zamestnanosť niekoľkých stoviek štátnych úradníkov, tabuľkových referentov a štatistikov. Pre nezamestnaného človeka úrad práce je iba inštitúcia, kde sa musí pravidelne ukázať, aby dostal podporu, prípadne ak ju už nedostáva aby bol evidovaný z dôvodu iných povinných odvodov.

„Prosím Ťa o modlitbu, aby už v našom meste už nikto nezakladal sexshop, aby tu nebol nikdy žiaden sexshop. A Ježišu, prosíme Ťa o tento dar, len vôľa Boha Otca nech sa stane. Prosím Ťa o modlitbu za obrátenie Ing. X Y-ovej , majiteľky hriešneho sexshopu, najlepšie v kostole. Ďakujem.“

Ľahučký lipový lístok, nadľahčovaný letným vánkom, pomaličky poletoval tu naľavo, tu chvíľu dole, ako zelenkavý motýlik. „Ľaľa!“, skríkli malí ľudkovia ležiaci na lehátku, „zelenáčik“. To nie je zelenáčik , to je len malilinký lístoček čo sa oddelil od veľkej lipy leňošiacej v ľavej časti poľa.

Bardejov, perla horného Šariša, mesto pýšiace sa rôznymi svetovými cenami za prístup k historickým pamiatkam, mestská pamiatková rezervácia. Jedno z mála miest na Slovensku, ktoré je zapísané vo svetovom dedičstve UNESCO.

Prednedávnom pretriasal Slovenský rozhlas tému dňa, zaoberajúcu sa fyzickými schopnosťami detí a mládeže. Spolu s odborníkmi a poslucháčmi dospeli k záveru, že mládež je, čo sa týka kondičky, v mizernom stave a za to môžu hlavne počítače a televízory.

Nás kedysi učievali, že starých ľudí si treba vážiť, že im treba všemožne pomáhať a niekedy im aj čo, to prepáčiť. Lebo raz, keď aj my zostarneme, budeme tiež potrebovať pomoc mladších. Somarina! Dnes, v spoločnosti, kde vládnu len peniaze, to asi neplatí.

Dovoliť si tvrdiť pred celým národom, že poľnohospodárstvo nie je na kolenách je už prisilná káva aj na takého poľnohospodárskeho amatéra ako som ja. Ja by som dokonca tvrdil, že nie je len na kolenách, ale priamo leží, tak je zdecimované. Stačí sa len s otvorenými očami prejsť po krajine, počúvať poľnohospodárskych odborníkov (napríklad aj v Čiernom Petrovi), ale úplne stačí opýtať sa obyčajných ľudí na dedinách. Ľudí, ktorí kedysi pracovali v poľnopriemysle. Stačí sa len prejsť a pozerať v akom stave ostali bývalé družstvá, ŠM, hospodárske dvory.

Pred časom bolo populárne heslo „Proletári všetkých krajín, spojte sa“. Komunistické strany vyzývali pracujúcich k jednotnému boju proti sile kapitálu, proti buržoázii a všetkým vykorisťovateľom.

- No konečne, Igor, čo si sa šunky a klobás prejedol, že si prišiel až dnes do roboty? Alebo si nebodaj šibačku nezvládol? Vybalil som na svojho kolegu, ktorý nastúpil do práce asi dva dni po Veľkonočných sviatkoch. Igor sa na mňa vyčítavo pozrel, sadol si k stolu, chvíľu sa hrabal v papieroch, prelúskal dvojtýždňové maily, zbežne prelustroval firemnú nástenku, rýchlo vybavil niekoľko súrnych telefonátov. Vedel som, že jeho mlčanie nebude dlho trvať a tiež som mal neblahé tušenie, že tým svojim úvodom som asi príliš nezabodoval.

Vošiel som do malého kníhkupectva v nákupnom centre. Bolo zašité až celkom vzadu na poschodí, kedysi tu býval sklad. Skôr pripomínalo zanedbaný archív ako predajňu s knihami. Hneď pri dverách sedela staršia pani s uzučkými okuliarmi na špičke nosa a čítala knižku. Pozrela na mňa ponad okuliare a čítala ďalej. Okrem nás dvoch, v obchodíku nebolo ani živej duše.

Už sa to pomaly stáva pravidlom alebo zaužívanou šablónou, že ak sa stane nejaká mimoriadka, najprv sa prejaví prvotný strach, potom nasleduje všeobecná solidarita a nezištná pomoc, keď sa to ako tak ukľudní, príde šťúranie sa novinárov vo všetkom a všetkých a nakoniec zistenie vinníka, prípadne príčiny. Stáva sa, že niekedy odpadne to, čo je za slovkom nakoniec.

Po niekoľkých mesiacoch čakania na naplnenie predvolebných sľubov, si páni lekári a zdravotnícky personál povedali: „Sľuby sa sľubujú a blázni sa radujú“. A preto, aby neostali tými bláznami, opätovne volajú po štrajku a sú odhodlaní tvrdo si vybojovať svoje. Nie som zo zdravotníckeho fachu, ale ako nezávislý pozorovateľ a občasný zdravotnícky zákazník, sa pýtam, naozaj chcú štrajkovať tí praví? Sú lekári a zdravotnícky personál v tomto štáte na tom naozaj tak biedne, že bez 30 percentného navýšenia platov neprežijú rok 2007?

Človek mieni, Pán Boh mení, resp. vrchnosť mení. Dnes si už pomaly ani nenavyberáte. Aj také obyčajné poťahy na sedadlá do auta už asi nebudú príčinou sváru medzi manželmi, či partnermi, pri ich výbere. Nebudú sa naťahovať či majú byť k farbe karosérie auta, či k farbe manželkiných šiat alebo vlasov, či budú v tvare trička so zajačikom alebo ...

Neviem, či sa nájde v tejto krajine človek, ktorý by na vlastnej koži nepocítil dych byrokratického šimľa. Dokonca aj samotní byrokrati pripúšťajú, že byrokracia je ako rakovinová metastáza, čím viac ju obmedzujete, tým viac sa šíri. Paradoxne však, ani jeden byrokrat neverí v existenciu byrokracie.

Asi bude koniec sveta, lebo všetko je už naopak, povedala by moja babička, keby zažila takýto január. Skutočne aj včera bola znovu jar a to bývam v severnom regióne Slovenska. Veru, tohtoročný január by sa skôr mal volať jaruár.

Dobrý anjel zo superstár poroty, Laco Lučenič, v rámci svojho koncertného turné, nezabudol ani na naše okresné mestečko a vystúpil v malej kinosále v Bardejovských Kúpeľoch. Nebojte sa , nebudem hodnotiť kvalitu účinkujúcich a koncertu, dobré sa chváli samo, chcem sa s Vami podeliť o zážitok z vystúpenia fanúšika, ktorý vytvoril účinkujúcim nečakanú konkurenciu.

Na tie Vianoce si vždy spomeniem, keď zacítim pripálený cukor. Aj včera, keď moje tri najmilšie kuchárky piekli vianočné zákusky a najmladšia z nich pripravovala karamel. Tá podozrivo známa vôňa pripekaného cukru ma vrátila o takmer štyri desiatky rokov dozadu. Poďte so mnou, nastavte si svoje stroje času do šesťdesiatych rokov minulého storočia, uvoľnite sa, zavrite oči a sledujte tento vianočný príbeh.

Ešte v predošlom režime bol, na výročie Lenina, taký vtip: „Prečo máš také pokrčené nohavice?“ - pýta sa Jano Joža. „Ále..., ani sa ma nepýtaj, otvorím noviny , Lenin, zapnem rádio - Lenin, večer si sadnem k telke, zas len o Leninovi, vyberiem sa do kina –samé filmy o Leninovi, už sa bojím aj žehličku zapnúť...“

Jožin bol môj spolužiak na vysokej a tiež sme spolu strávili jeden nekonečný rok vojenskej pakárne v nemenovanom bojovom útvare v malebnom juhočeskom mestečku. Veľmi ťažko sa píše, keď v úvode musí byť slovko bol. Bol, už nie je a nikdy viac nebude. Túto zdrvujúcu správu som sa dozvedel len nedávno, viac ako rok po jeho úmrtí, vďaka druhému spolužiakovi, ktorý chodil s Jožinom na gymnázium v Lučenci.