sestra Hermana
Lúčim sa
Odchody patria k životu. Jeden človek zomrie, iný odíde. Je potrebné sa vyrovnať s tým, že všetci svojím spôsobom odchádzame.
Som rehoľná sestra. Píšem o všetkom, čo mi "brnkne" do nosa. Píšem poéziu a teším sa zo stretnutia s ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Próza, Zamyslenia, Spiritualita, škola a zážitky z nej, Rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené

Odchody patria k životu. Jeden človek zomrie, iný odíde. Je potrebné sa vyrovnať s tým, že všetci svojím spôsobom odchádzame.

Veľa ľudí žiadalo, aby som napísala niečo konkrétnejšie o našej púti v Lurdoch. Aj som chcela, ale dostala som ponuku od jedného študenta teológie, že chce napísať svoje zážitky. Tak nech sa páči. Tu sú:

V roku 2000 som bola na duchovných cvičeniach. Tam som sa dozvedela o jednej knižke, ktorá sa mi na prvé počutie zapáčila. Od vtedy prešlo už niekoľko rokov a táto knižka ma stále sprevádza.

Ako učiteľka počas celého školského roku počujem všeličo. Tak a toto som si poznačila a chcem sa podeliť.

Stáva sa to. Príde kríza. Problém, ktorý sa zdá neriešiteľný. Možno ho zapríčinili ľudské reči, možno vlastná neschopnosť. A potom sa chce so všetkým skoncovať.

Deväť úžasných dní. Deväť dní s chorými a pre chorých. Aj takto môže vyzerať cesta k miestu, ktoré kresťania nazývajú pútne miesto. Pre mňa týmto miestom boli Lurdy.

Každé dva roky pripravuje naša rehola púť chorých do Lúrd. A ideme aj tento rok...

Občas sa to stane. Človek ochorie na obyčajnú chrípku. Možno mal naplánované nejaké udalosti, výlet, pracovné povinnosti alebo aktívny oddych. Teraz je po všetkom.

No...napísala som článok. A ľudia sa chytili. Prvýkrát sa mi stalo, že mi prišiel urážlivý mail ako reakcia. Nevadí.

Myslela som si, ze rozumiem svojej materčine. Niektorým slovám v poslednej dobe prestávam rozumieť.

Denne chodím do kostola a stretávam zaujímavých ľudí. Už dlhšie však každé ráno chodím z kostola z partiou starších dám. Volám ich staré mamy.

Normálne som sa nahnevala. Človek niečo oslavuje a jeho najbližší si ani nespomenú. A potom idem po ulici a niekto cidzí zakričí: "Všetko najlepšie!"

Poznáme sa už niekoľko rokov. Bola milou spoločníčkou všetkých osláv, všetkých vedela zabaviť. Teraz prežívala problém a prišla za mnou s vetou: Aj tak viem, že ma odsúdiš.

Od 7. do 22. marca navštívila generálna predstavená sr. Ružena aj so svojou radov, rehoľné sestry, ktoré založila naša sestra Juventia Pakózdy na Taiwane v roku 1953, po nútenom odchode z Veľkej Číny po nástupe komunizmu.

Veľa ľudí sa pýta, ako prebieha taký bežný deň bežnej rehoľnej sestry. Tak toto je jeden z tých úplne obyčajných.

Niekedy sa mi zdá, že pomoc v súčasnom svete je len akousi rozprávkou. Nezištná pomoc sa vytráca a hovoríme o nej iba deťom, keď sa blíži Mikuláša alebo prichádzajú Vianoce. Ale táto pomoc predsa len existuje.

Staroveké Grécko má svojich hrdinov, o ktorých sa rozprávajú legendy. Každá doba má vlastne miesto, ktoré je akýmsi bielym miestom na mape histórie. Legendy o kláštoroch však pretrvávajú a mnoho ľudí ani nechce zaplniť biele miesta v nazeraní na takéto inštitúty. Ak má niekto záujem, zahryznite sa.

Žiadny architektonický zázrak. Veď kto by už chcel žiť v dome, kde vám každý vidí až do kuchyne.

V dobe elektronickej pošty a sms správ si človek ani nespomenie, že stará dobrá a osvedčená metóda ako pozdraviť priateľa, je poslať list.