sestra Hermana
Sedím doma
Občas túžim to nejakých veciach. Občas aj ja túžim podať si ruku so slávnym človekom. Neskôr po takch stretnutiach zostávam sklamaná.
Som rehoľná sestra. Píšem o všetkom, čo mi "brnkne" do nosa. Píšem poéziu a teším sa zo stretnutia s ľuďmi. Zoznam autorových rubrík: Poézia, Próza, Zamyslenia, Spiritualita, škola a zážitky z nej, Rozprávkovo, Súkromné, Nezaradené

Občas túžim to nejakých veciach. Občas aj ja túžim podať si ruku so slávnym človekom. Neskôr po takch stretnutiach zostávam sklamaná.

Veľa ľudí ma prosilo, aby som napísala niečo podnetné o modlitbe. Neviem či to bude podnetné, ale toto ma napadlo.

Kde sa vzal, tu sa vzal...na stole bol spis a ja mam napísať projek na niekoľko miliónov. Názov: Hospic. A tak si kladiem otázku, čo to vlastne je. Keď mi to už bolo všetko jasné, rozhodla som sa, že sa podelím, aby aj iní vedeli, čo je hospic a ako to tam funguje.

Žmolím v ruke ruženec. Ani sa nemodlím, skôr spomínam. Spomínam na krásne chvíle a ruženec v ruke má v sebe ukrytý erb toho, kto nás opustil.

Po pôstnom období prichádza veľkonočné obdobie. Patrí sa aj toto obdobie nejakým spôsobom lyrizovať.

Len tak pozeram na diskusie ostatných spolublogerov. Je to zaujímavý pohľad. Občas nevinná téma rozpúta vojnu. Občas trefná téma nezasiahne nikoho.

Čo sú to emócie? To je ten stav, keď človek plače? Alebo je to ten stav, keď človek nadáva? Asi jedno aj druhé. :-)

Aj vy máte určite veľké množstvo priateľov. Nemyslím kamarátov a ľudí, ktorých sa okolo vás moce celé tucty. Myslím človeka, na ktorého sa môžete kedykoľvek spoľahnúť.

Občas sa to stáva. Chodím vedľa nejakého človeka dlhé roky a pritom si ani nevšimnem, že ten človek ma neznáša. Vadí mu, že existujem.

Čítam knihu, pozriem si film. Viem, nie som už aktuálna. Ale vždy sa poteším, ak nájdem niečo z minulosti. Zvlášť tej literárnej. Tento "klenot" som si nemohla nechať ujsť. A tak ho ponúkam aj vám.

Mala som tú možnosť. Asi nie každý ju v živote dostane. Do rúk sa mi dostal rukopis už mŕtveho kňaza. Neskôr som sa dozvedala, že bol básnikom. Začala som sa viac zaujímať o to, kto tento človek je a čo všetko urobil. A teraz sa chcem podeliť...

Urobila som to... Jednoducho som si dovolila písať o kláštore. A strhla sa búrka a rôzne reakcie. Kláštor nie je len symbol z novodobej literatúry, ani stredoveká pevnosť. Kláštor je realita, ktorú žije množstvo ľudí po celom svete. Nie sme voči nim len trošku netolerantní?

Občas ma to chytí...teda, myslím tým písanie veršov. Ľudia niekedy trpia tým, že sa boja vyjadriť svoje skutočné myšlienky. Občas nevedia ako povedať to, čo im chodí v hlave.

Nájdete ho, ak ho chcete stretnúť. Nájdete ho, ak ho budete hľadať. Ako hovoria Taliani? Kto hľadá, nájde - Chi cerca trova.

Každý človek má srdce. O takejto veci nebudeme ani diskutovať. Je niečo mať srdce, ktoré nás oživuje a je niečo iné používať ho. Mám šťastie na ľudí, ktorí majú skutočné srdcia...

Učím. No a čo? Každý človek si iným spôsobom zarába na živobytie. A možno to bude čudné, ale baví ma to. A tak som prišla k prvákom.

Kráčam cez mesto a zastavujem sa pri obchode s náboženskou literatúrou. Útla kniha, ktorá ma zaujala vo výklade sa mi zdá čudná. Vchádzam do predajne a kupujem si túto zvláštnu knihu, ktorá provokuje svojím názvom. Čo zvláštne by už mohlo byť za múrmi kláštora...???

Občas ma to chytí... Mám radosť zo skladania slov. Občas ma to teda chytí poriadne. Je príležitosť. Je čas zamyslieť sa nad krížovou cestou.