sona hruzikova
Čosi málo k tomu
Vyšla som z lesa na pole, hľadala som cestu v obilí, na rukách červené fľaky, podráždená koža po úderoch plniacich sa klasov. Bude žatva, hovorila som si, kombajnisti budú chodiť domov neskoro večer, hladní, vyčerpaní, vulgárni, odkroja si hrubé krajce chleba, slaninu, cibuľu. Studenú fľašu piva otvoria o hranu stola, po chvíli sa nasýtení rozrečnia. Šéf je chuj, furt vymýšľa, furt voľačo chce, ale tie nové mašiny, to už hej, radosť robiť. Nie ako voľakedy, povedia ženám a pôjdu si ľahnúť do postele pod svätým obrazom. Cez víkend sa budú na dvoroch sušiť vypraté modré montérky, trenky, košele. A vo sviatok, na hody, na dožinky, sa vytiahne zlato a dotyky. Pohladenie rúk, záblesk tesných obrúčok, ej veru, dobre je.
