"Musí sa, pomyslela si a rozvážne ponorila štetec do farby, udržať na úrovni prostého zážitku, jednoducho cítiť, že toto je stolička, toto stôl, ale zároveň cítiť aj to, že je to zázrak, je to extáza." Virginia Woolfová Zoznam autorových rubrík: dušou, úlomky, spolu, hrach o stenu, Súkromné, Nezaradené
Bola som preč, veľká a malá taška, fotoaparát, cesta, tam a potom späť. Už je to niekoľko dní, týždeň, dva, a ešte stále som sa celkom nevybalila, na dne tašky ostáva niekoľko (nepotrebných) vecí, medzi nimi aj zápisník s bielym psom Sigmundom, úložisko myšlienok a dojmov. Nepíšem, nefotím. Varím, pečiem. A potom to niekto zje. Alebo aj nie.
Veterné ráno, kedy ešte v posteli zatúžim ísť do kostola, len tak sedieť alebo kľačať v chráme z roku 1931, počúvať zvuk zvonov, myslieť na staré príbehy, na Quasimoda, Esmeraldu, Petra a Luciu. Mať taký nedeľný rituál, ešte pred začiatkom bohoslužby sa z prázdneho kostola vytratiť v plášti s kapucňou, pokojná prísť domov, do tepla, medzi vône.
Odchádzam a vraciam sa. Cestujem v čase. Len prítomnosť mi (občas) nie je dosť dobrá.
Niekedy si na hlavu dávam kapucňu. Chcem sa stratiť vo veľkej šedej mikine, chcem odísť alebo zmiznúť. Som radikálna, krutá, možno groteskná, keď túžim kričať a rozbíjať. Potom pijem alkoholický nápoj, ponáram sa do horúcej vody vo vani, rozpúšťam zlosť. A jej príčina sa tým zatiaľ len čistí, trbliece sa, vyostruje.
Krátko po jedenástej večer som si pustila Koop, hudbu plnú vánkov, dopĺňajúcu jarné dni a noci, toto snové obdobie. O chvíľu bude nedeľa a po nej ďalšie dni, budúcnosť a všetky jej súčasti. Patrilo by sa povedať, že bude dobre.
Idem domov a kúsok za Chočou zastaneme v kolóne, z okna výhľad na všadeprítomné kopce prijímajúce súmrak, napravo obrovský blízky mesiac, naľavo kríž, záhon narcisov, vyblednuté umelé gerbery. Policajné autá, asi havária, cesta smrti. V protismere okolo nás prejde niekoľko áut, ich šoféri telefonujú, hovoria dôležité vety dôležitým ľuďom.
Ospalo, len sa prebudiť, odovzdať sa rituálom, teplej vode, vôni kávy. A potom, kráčajúc na zastávku autobusu, obchádzať zvyšky snehu. Alebo snov.
Takto v polovici marca krájam rajčinu, Klára hovorí niečo o tom, ako ju zaujali, toto balenie, vyzerali ako čerstvo odtrhnuté. Klára, veď je na nich nálepka, pozri, Španielsko, najradšej by som sa opäť smiala na jej naivite, ale som ticho, tupým nožom prerezávam šupku, dostávam sa k dužine, krájam a celé to vnútro so zrniečkami mi opito uteká po lopári.
Nad hlavou mi naliehavo znie volanie krkavca, počujem šuchot jeho krídel, pod nohami ustupuje zem, premočená, zmenená na kaluže a blato, lepí sa na moju obuv a zároveň spod nej uniká. Obojaká.
Máme intenzívny február istých farieb bez vzorov a iných vyrušení, február, čo ide do hĺbky. So správou o smrti, ktorú počujem cez zatvorené dvere v skorú sobotu, ešte skôr, ako vstanem a zaželám dobré ráno; je to prvá informácia dňa. Neskôr myslíme na pozostalých, našu rodinu, na to, čo prežili, koho stratili. Je nám to ľúto. Starali sa a potom prišla smutná správa dva dni pred plánovanou oslavou. Občas je farebné spektrum naopak.
Ráno nie je veľmi čo čítať. Akoby túto noc všetci spali. A potom treba vstávať, upraviť svoje telá a duše pre svet, razantne zatvoriť dvere, ísť, vyraziť do (nového) mikrosveta.
Z tašky ráno vyberám ružovú vstupenku. Detail divadla, názov predstavenia, na druhej strane logá partnerov. Páska z koncertu ostala niekde na stole. (Moje papierové spomienky.) A ďalej myslím na Posledné tango v Paríži. (Tie moje papierové dôvody.)
Prišla mi škandinávska pošta. Pečiatka Göteborg posten, známky s cesnakom, čili papričkami, rozmarínom a bazalkou. Korešpondovali s dňom doručenia, kedy som robila zeleninový pilaf a obsah zásielky, jej predmet, spev Lhasy de Sela sa mi spojil s omamnou vôňou kari korenia.
Chcela by som si zobrať nové náušnice a okolo pol štvrtej sa prejsť útlym mestom, ako je Nová Baňa. Rovno a hore, nenájsť kaviareň, otočiť sa a ísť do cukrárne. Nejaká žena by sedela sama pri stolíku, pri svojom veterníku, nevyzliekla by si zelenú vetrovku a po chvíli by prešla k pultu vypýtať si dva deci minerálnej vody. Nakoniec by celkom všedne vyšla von, do mrazivého vzduchu.
Skončil sa lov vlkov. Na jar sa im narodia mladé, bude sa treba o ne starať, zháňať potravu, viesť usadlý spôsob života. No na jeseň, keď budú vĺčatá odrastené, svorka začne putovať a v zime sa možno pripojí k príbuzným. (Niekedy sa zdá, že požierajú Červené Čiapočky, ale možno len udržiavajú rovnováhu.)
Niekedy les vyzerá presne ako v novembri. V diaľke vidno spiaci biely Tribeč a pôda je blato, nasiaknutá vlhkosťou, pripomínajúca nás. O dva dni sa vplyvom zimy zocelí, nerovnomerná zamrzne.
Do cesta som sypala kakao, ochutnávala ho, takto, túto formu budúcich sušienok, ukladala som ich na plech, pozerala sa, ako v horúcom vzduchu hnednú. A keď sú teraz úhľadne uložené v dóze, nemám na ne chuť.
Mám rada zvuk bosých krokov na podlahe. Niekto tu možno je a zároveň ešte iba príde, tak prirodzene, nenápadne.
