Ivan Sýkora
Prečo pomáhať?
Prečo pomáham by možno bola správnejšia otázka. Ale nechcem tento text vzťahovať na seba, uvítal by som, keby si túto otázku dokázal položiť každý z nás. Teraz napríklad najmä v súvislosti so zemetrasením na Haiti.
mierne unavený, ale vcelku optimistický päťdesiatnik (už?!), ktorý má rád prírodu, šport, čokoládu-najnovšie aj power kávu, modrú farbu a číslo 4 a riadi sa životným krédom "Rozhodujúci je človek". A ktorý si kladie otázku ži-jem(e) zdravo? Zoznam autorových rubrík: ži-jeme zdravo, Berkat - pomoc, fotoreportáž, cesty/necesty, výplody strapatej hlavy, o behu a inom športovaní, Pozorovania a minipríbehy, rozhovory, starinky
Prečo pomáham by možno bola správnejšia otázka. Ale nechcem tento text vzťahovať na seba, uvítal by som, keby si túto otázku dokázal položiť každý z nás. Teraz napríklad najmä v súvislosti so zemetrasením na Haiti.
Už druhý raz v živote sme s priateľom Eugenom boli na Kráľovej holi. Zaviedli sme si tradíciu, že 17.novembra sa v dvojici vyberieme na „bájny" slovenský vrchol. Eugen tam kedysi bol sám, presnejšie 18.novembra 1989. Asi ho tam pred dvadsiatimi rokmi priviedla túžba slobodne sa nadýchnuť. Cestou hore mi popri intenzívnom rozhovore s ním prebehla hlavou myšlienka, prečo sme na chodníku sami. Kde sú ostatní „dobrí" ľudia? Čoskoro som dostal nečakanú odpoveď.
Ak niekedy zavítate do Dánska, nenechajte si ujsť „vidiek". Ale len ak nehľadáte extra atraktívne turistické miesta z katalógov cestoviek, ktoré majú ohúriť. Lebo ako napísal môj kamarát Juraj: „ .... severské krajiny napriek tomu, že ich občas až hanebne dehonestujeme, práve my, kde takmer nič poriadne nefunguje, sú mojou prioritou. Ak by som si mal vybrať miesto, kde by som mal žiť, tak je to Nórsko. Striedmosť až pokora a skutočná civilizovanosť." Ten citát plne charakterizuje aj Dánsko. Vitajte v mestečku Grenaa, na pobreží Baltu. Poďme sa túlať po jeho okolí v oblasti zvanej Djursland.
Včera zavládol na Tehelnom poli a následne po celom Slovensku smútok. Národ je sklamaný. Prehrali sme. Miesto očakávaných osláv smútime. Ale nad čím? Ozaj nám stačí zábava a hry. Hokejisti, futbalisti a sem tam počas OH aj iní športovci a ich úspechy nám stačia pre radosť a oslavu. Ak prehrajú, tak pre smútok v lepšom prípade, v horšom pre nadávky a zatracovanie. Ale skutočne je športová prehra dôvod na smútok? Resp. nie sú tu iné, podstatnejšie dôvody roniť slzy?
Mladý, ideš! Ledva pletiem nohami a aj keď mi beh spôsobuje bolesť, opäť sa rozbieham. Tá pani mi tlieskala a povzbudzovala ma tak vehementne, až kým som sa opäť nerozbehol. Čo nadšene ocenila radostným výkrikom a potleskom. Jediné, čo nechápem, prečo sa jej moja strhaná tvár zdala mladá?! Prežil som si neuveriteľné trápenie a cez bolesť som bežal vyše hodiny. Presnejšie povedané, že som striedal chôdzu s behom už od 32km, kedy sa vo mne niečo zlomilo. Vitajte na 86.ročníku Košického maratónu.
V predvečer maratónskeho košického víkendu sa vraciam v spomienkach k minulému ročníku najstaršieho maratónu v Európe, ktorým je Medzinárodný maratón mieru v Košiciach. A vysvetlím aj trošku kontroverzné spojenie sladkej prípravy s náročnosťou maratónu.
Braňo Jobus sa prišiel rozlúčiť na Pohodu dodatočne, sadol na motorku a dve hodiny „brúzdal" po letisku. Ja sa lúčim svojimi fotoreportážami, ktoré majú za cieľ priblížiť tým, čo tam neboli, aspoň aký taký (subjektívny) pohľad na festival, ako som ho vnímal a prežil ja. Ak má niekto problém s mojou hodnotovou orientáciou (vrátane politickej), stačí kliknúť inde a zbytočne sa nevybíjať v diskusii :-). A na úvod jedno ospravedlnenie „slovenským dokumentaristom", nakoľko som v prvej časti fotoreportáže ako správny Nevedko priradil k nim aj redaktora .týždňa B.Závodského, ktorý pri všetkej úcte k jeho práci, má od nich ďaleko. Aspoň som fakt dobre pobavil môjho mediálne zdatného synátora.
Čítam si články v SME a komentár k nevpusteniu maďarského prezidenta do Komárna, žasnem nad dianím na ukrajinskej hranici, kde dá vláda zelenú pašerákom, neveriacky krútim hlavou nad konaním ministerstva hospodárstva, ktoré žalovalo novinára z Pravdy za pravdu, je mi smutno nad virvarom okolo Rómov, nostalgicky pozerám na .týždni sériu dokumentov „20 rokov po"... a keď ráno niečo vyše hodinky a kúsok bežím, tak si v duchu hovorím: Keď šibe politikom, musí aj nám?
Uplynul pomaly druhý týždeň od tragického konca Pohody. Média a internet zaplavila s tým súvisiaca odozva. Internetové diskusie nemajú konca kraja a žiaľ skutočne najaktívnejší a najhorlivejší „hľadači pravdy" sú schovaní pod rôznymi nickmi a väčšinou na festivale ani neboli. Aj pre nich som pripravil svoju fotoreportáž z okamihov, kedy nám bolo ešte fajn. Vnímam to celé symbolicky, hoci viem, že ma za to v diskusii niektorí z vás ukameňujú. Už som raz taký, aj amatérsky triatlon v Martine som absolvoval s myšlienkami na postihnutých a festivalovým náramkom na pravej ruke. Inak farebne aj myšlienkovo sa hodí k žltému LIVESTRONG, takže mám pravačku zdvojnáramkovanú. Nielen v sobotu v Martine, ale aj počas celého pracovného týždňa som stretával ľudí, ktorí si festivalové náramky nechali na rukách, nie preto, že sú vkusné, ale ako povedal jeden z nich v rade pri prezentácií triatlonu: „Len tak, symbolicky".
Vonku padajú prúdy vody, je nedeľa doobeda a obloha plače. Vo vnútri plačem aj ja, účastník festivalu Pohoda 2009, ktorý to prežil. V duchu Ernestovho Komu zvonia do hrobu cítim, akoby pod tým stanom zostal aj kúsok zo mňa. Strašne zmiešané pocity z prekrásnych troch sobotných koncertov prehlušuje smútok nad hroznou tragédiou. Hovoril som si, že na čo niečo písať, či robiť nejakú fotoreportáž, ale diskusie na webe festivalu aj sme.sk ma presviedčajú, že to je potrebné.
Festival Pohoda?! Čo blázni, veď ten ešte len bude...Áno, viem. Už sa tešíme. Na webovej stránke festivalu beží odpočítavanie do začiatku 13.ročníka. Celý rok som v sebe nosil spomienku na (asi) najsilnejší okamih minuloročnej Pohody. Zážitok, na ktorý sa nezabúda. A o ten sa podelím teraz s vami, prostredníctvom spomienkovej fotoreportáže z leta 2008 na vystúpenie orchestra SND spolu s britským zborom Royal Choral Society.
Po troch blogoch o maratóne v Kodani mi nedá a pridávam aj fotoreportáž. Verím, že fotky vám ešte lepšie priblížia dianie okolo tohto skvelého podujatia. O jeho rozsahu vypovedajú nasledovné čísla. Prihlásených bolo 10 744 bežcov, na štart sa odvážilo 8 830 (1914 asi zabudlo prísť), do cieľa dobehlo 8 405 vytrvalcov, čo je pekný výsledok. Nedobehlo len 425 účastníkov. Neviem si predstaviť, aké to bude, keď sa organizátorom podarí naplniť deklarovaný cieľ: behom piatich rokov narásť na najväčší maratón v Škandinávii s počtom štartujúcich 20 tisíc. Budem veľmi rád, keď sa mi podarí prísť ešte aspoň raz na štart Kodaňského maratónu.
Aj keď som už v prvej časti prezradil, že sa mi podarilo zdolať hranicu štyroch hodín, vôbec to nebolo ľahké. Už v prvom kole som si vyhliadol úsek okolo 35km, kde sa trasa mierne zvažovala a pomyslel som si: „Ak budeš vládať, tu musíš zrýchliť!". Zatiaľ ale bojujem o udržanie v skupine s oranžovými balónikmi, sme za métou 30km a práve nastáva rozhodujúci okamih môjho maratónu. Teraz sa láme chlieb!
Som v cieli. Prechádzam koridorom v rámci ktorého mi nasadia na krk medailu, vyfasujem na seba ochranný igelit v belasých farbách hlavného sponzora maratónu DnB Nord Bank, dostávam do rúk jogurt, musli tyčinku, ale stále som akoby v sne. Pri pohľade na display hodiniek ma chytá dojatie, plačem. Tak som to dokázal. Dobehol som pod štyri hodiny. A pokračujem v cieľovej motanici, nohy pobolievajú, ale inak som v pohode. Koridor s ovocím využívam dokonale, pri každej krabici so štvrťkami pomarančov si dám jeden kúsok, obľúbené banány paradoxne vynechávam. K iontóvemu nápoju Powerade dostávam aj fľašu AquaDor, ešte sa čapuje aj nealko pivo, ale to nemusím. Celozrnnú žemľu, na ktorú som mal chuť, som nenašiel. Snažím sa strečovať, ale stále opakovane mi kriví ústa do plaču. V hlave si zrýchlene premietam necelé štyri hodiny, ktoré uplynuli od chvíle, kedy som sa postavil na štart Kodanského maratónu. Aký bol?
Je pripravených 25 tisíc fľašiek Powerade, 12 000 ks banánov, rovnaký počet pomarančov, sto tisíc (!) plastikových pohárikov, 60 záchodov, 1200 policajtov. A samozrejme najmä 10 506 bežcov (stále pribúdajú!!), medzi nimi som aj ja. Neviete o čom je reč? Už zajtra, v nedeľu 24.mája, štartuje COPENHAGEN MARATHON 2009, najdynamickejšie sa rozvíjajúci maratón v Európe, ktorý má ambíciu stať sa najväčším behom v celej Škandinávii. Presne o 9,30hod slávnostným výstrelom princ Frederik odštartuje vyše desať tisíc odhodlaných maratóncov, ktorí vybehnú na trať ulicami Kodane. Zatiaľ si to neviem moc dobre predstaviť, ale asi to bude sila!
Úsmev ako dar! Skúsme sa spoločne zamyslieť nad významom tých troch slov. Aj formou návratu na „najmilší koncert roka", ktorý sa konal v prievidzskom Dome kultúry v sobotu 25.apríla. Spoločnosť priateľov detí z detských domovov ho organizuje už veľmi dlho :-) . U nás v PD to bol ôsmy ročník, ale celkové začiatky siahajú do hlbokej totality, kedy v roku 1982 „šoféri STV založili" tento koncert. Viac informácií nájdete na webe. Nemohol som nepodčiarknuť to spojenie "šoféri STV založili", lebo vypovedá o mnohom. Že „komančov" by také niečo ani nenapadlo a hlavne, že na začiatku všetkého boli obyčajní ľudia zdola, ktorí mali a majú srdce na správnom mieste. A keď sa to srdce ešte usmieva, tak to nemá chybu.
Niekedy sa to v živote zomelie tak, že aj mesiac dva si nezájdem na žiadnu živú kultúru, ale potom príde víkend ako tento a užijem si dva koncerty a jeden festival behom 24 hodín! Takže najprv v piatok večer Plíhalov recitál v kinosále Mestského kultúrneho centra v Žiari nad Hronom, potom v sobotu poobede „najmilší koncert roka" Úsmev ako dar v našom prievidzskom kulturáku a prirodzeným vrcholom novovzniknutý festival pod názvom Aprílové fúzie s Dánom Bártom a jeho Illustratosphere. Ak máte záujem, pozrieme sa na jednotlivé koncerty bližšie. Povedané ústami prvého menovaného: „Takhle nějak, to bylo...."
Po úspešnom Bajčovom vystúpení som sa tešil veľmi aj na utorkové šprinty, najmä kvôli tomu, že v prípade našej Aleny Procházkovej bol zisk medaily dosť reálny. Nakoniec jej nasledujúce vystúpenie po MS v Liberci resp. celkové postavenie v šprinte to jasne dokazuje. Ale nepredbiehajme! Vraciame sa do dejiska MS v klasickom lyžovaní, je 24.2.2009 a máme pred sebou atraktívne šprinty mužov a žien, ktoré sa pokúsim priblížiť vo svojej záverečnej fotoreportáži.
Martin Bajčičák obstál aj v poslednej disciplíne na MS v 50kilometrovom maratóne so cťou, Liberec 2009 hlási stratu a aj preto v susednom Česku sa začínajú hádky, kto koľko minul a spreneveril a kto všetko na MS v klasickom lyžovaní prerobil. Či naopak zarobil?! Všetci „dôležití", čo rečnili na záverečnom ceremoniály priali veľa šťastia do OSLO 2011 (júj, tam to musí byť nádherný šampionát..) a náš tréner celkom zmierlivo hodnotil výkony reprezentantov. A ja pokračujem vo svojej druhej, možno záverečnej časti fotoreportáže. Aj keď sa to zdá dávno, ja sa ešte vrátim na štart stíhacieho preteku mužov. Výhodou osobnej účasti okrem už spomínanej atmosféry je, že si môžete pozrieť aj niečo iné, ako zvyčajne ukazuje televízna kamera. Snáď sa mi podarí to „iné" priblížiť aj vám.
Ako správny športový fanúšik som vždy túžil ísť na veľké športové podujatie osobne. A keďže som navyše starý Čechoslovák a v susednom Česku máme rodiny, nebolo čo váhať. Zažil som na vlastnej koži majstrovstvá sveta v klasickom lyžovaní v Liberci. Lístky som mal zabezpečené na dva dni, nedeľu (22.2) stíhací závod mužov - cross country s naším Martinom Bajčičákom a utorkové šprinty (24.2) s druhým želiezkom v ohni - Alenou Procházkovou. To, čo robí osobnú účasť príťažlivou a čo nedokáže napriek všetkým technickým vymoženostiam zatiaľ televízny prenos nahradiť, je atmosféra. Na tú sa zameriam v prvej časti fotoreportáže.