“Ja síce nie som Rómka, avšak to opovrhovanie cítim z každej strany. Je to naozaj biedne byť v koži iného človeka. Vedie to k tomu, že sa človek uzatvára.” PhDr. Kristína Magdolenová: Výkonná riaditeľka Rómskej Tlačovej Agentúry, novinárka, ktorá sa už viac ako desať rokov intenzívne zaoberá rómskou problematikou.
Človek ani nevie ako sa to všetko zbehlo, a Izrael a Hizballáh už oficiálne súhlasili s prímerím. V novinách sa teraz síce glosuje, kto vlastne vyhral, kto čo dosiahol, ale predovšetkým sa začínajú množiť správy, ktoré dávajú šípiť, že toto prímerie je len ako keď na rozbúrené more vylejete olej: chvíľu kľud, a potom sa vlny ešte väčšmi rozbesnia. Kto si pozorne prečíta správy o konflikte v Libanone od jeho začiatku, určite sa pozastaví nad niektorými protirečivými vyhláseniami predovšetkým izraelských predstaviteľov. Proti komu Izrael bojoval? Čo vlastne ofenzívou sledoval? Čo z deklarovaných cieľov dosiahol?
Prečítajme si „A Clean Break: A New Strategy for Securing the Realm“ Autori: Richard Perle, James Colbert, Charles Fairbanks, Douglas Feith, Robert Loewenberg, Jonathan Torop, David Wurmser, Meyrav Wurmser Publikované v júni 1996 Zdroj. http://www.israeleconomy.org/strat1.htm
Pamätá si ešte niekto ten poslanecký podfuk s priestupkovou imunitou? Generálny Prokurátor jednoznačne povedal, že nariadenie Náčelníka Policajného zboru, podľa ktorého poslancov Národnej Rady SR nemožno stíhať za priestupky, nemá oporu v zákone. Šéf policajtov teda spomenuté nariadenie zrušil, a to napriek tomu, že niektorí právnici, ktorých hojné množstvo drie gate v poslaneckých laviciach, intenzívne špekulovali o tom, že priestupková imunita predsa je nejako implicitne zakomponovaná v existujúcom právnom poriadku, dokonca v ústave. Poslanci teda nelenili a následne zmenili ústavu Slovenskej Republiky tak, aby si mohli úzakoniť síce mierne „obmedzenú“ ale prudko „explicitnú“ priestupkovú imunitu. Toto kolektívne chrapúnstvo pred verejnosťou za cenu straty vlastnej tváre vtedy obhajoval dokonca aj sám zaskakujúci Predseda Národnej Rady SR Béla Bugár. Na tomto blogu som v čase medzi epizódami Cuper a Duray zverejnil svoj dopis Generálnemu Prokurátorovi SR. A odpoveď prišla v zákonnej lehote.
Kto by dnes nepoznal masakru v My Lai? 16 Marca 1968 sa americká jednotka Charlie pomstila za svoje straty z predchadzajúcich bojov na vietnamských civilistoch: starcoch, ženách a deťoch. Veleniu americkej armády sa podarilo túto skutočnosť kryť pred verejnosťou až do novembra roku... 1969. Veliteľ jednotky William Calley, ktorý na mieste činu svojim mužom vydal rozkaz na zahájenie zabíjania bol roku 1970 ako jediný zo zúčastnených a hierarchicky zodpovedných súdený, a odsúdený na doživotie. Na slobodu sa dostal už v roku 1974. Kto by dnes nepoznal meno dedinky My Lai? Ako to, že nepoznáme osud dedinky Haditha?
Vážený pán generálny prokurátor Slovenskej republiky,
Negacionizmus, revizionizmus, osvienčimská lož – tri pojmy, ktoré zvyknú znieť cudzo, ba priam cudzokrajne, akokeby z dovozu. Chápeme pod nimi popieranie skutočnosti, a síce existencie vyhladzovacích táborov a tzv. “konečného riešenia”. V princípe však ide o zvrátený postoj k historicky presne vymedzeným skutočnostiam. Myslím, že nám negacionistov netreba importovať, stačí sa okolo seba dobre poobzerať – v tomto všeobecnom poňatí ich máme aj doma dosť.
Preto ten kto si namýšľa, že sa môže zriecť slobody výmenou za uspokojenie akejkoľvek svojej potreby alebo túžby je len prostý kombinátor, ktorý ľudský život redukuje na potkaniu kalkuláciu najpriamejšej cesty k syru. A chápe neslobodu len ako obmedzovanie pri sebaukájaní. Nejde len o tú prekážku medzi mnou a tým, čo si želám. Každý, kto zažil neslobodu v nej totiž ostro pocítil svoje ľudské poníženie druhým človekom.
V diskusii k môjmu článku o protestoch vo Francúzsku prispievateľ ľuboš sformuloval názor na vec až očarujúco priamočiaro: “Francúzski študenti predvádzajú ten najhorší spôsob politického boja. Anarchiu kríženú s partizánskym odbojom. Neviem, načo študujú, keď ešte nepochopili, že nezamestnanosť je prirodzeným dôsledkom riadenia ekonomiky kapitálom v podmienkach štátu, ktorý naviac absorboval 5 miliónov prisťahovalcov. Ak štát v rámci pracovného práva určuje pravidlá zamestnaneckého pomeru, nemôže tieto robiť s ohľadom na pracovnú silu, ale iba s ohľadom na tých, ktorí pracovné miesta vytvárajú. Zamestnanec vždy ťahal a bude ťahať za kratší koniec. Je vazalom toho, kto mu platí mzdu. Na celom svete. Prečo by malo byť Francúzsko výnimkou?” Znie to síce trochu ako rozsudok, proti ktorému niet odvolania, ale ľuboš aspoň ako jeden z mála trafil klinec po hlavičke. Ide presne o toto: kto a prečo by mal vo vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec ťahať za kratší koniec.
V Sorbone sa naposledy študenti zabarikádovali počas revolučného virvaru v máji 1968. Máj 1968, Sorbona, to sú vo Francúzsku veľmi silné symboly. Dnes, o štvrtej hodine rannej, zložky CRS po dvoch dňoch vyčkávania a vyjednávania nekompromisne zasiahli a zhruba 200 odhodlaných študentov rozprášili. Správy o dianí v provinčných mestách sú opäť mimoriadne kusé, ale obdobne ako v Paríži to už dlhšiu dobu vrie v Tours, Rennes, Toulouse a Nantes, a vlastne vo všetkých veľkých univerzitných mestách. Čo sa to teda vo Francúzsku opäť deje? V prvom rade: médiá ako vždy zaspali, a zobudili sa, až keď zavetrili násilie, z ktorého možno spraviť mediálnu senzáciu. Už počas týždňa sa totiž zmobilizovali stovky tisíc (podľa niektorých odhadov až milión) študentov a ich rodičov po celom Francúzsku, aby protestovali proti Zmluve Prvého Zamestnania (Contrat Premire Embauche).
Zrejme sa o tom dosiaľ nepísalo preto, že mnohí uspešní kandidáti prvých konkurzov na miesta euroúradníkov z nových členských krajín sa obávajú, že by im to mohlo uškodiť. Ale fakt si z mnohých z nás v Bruseli robia dobrý deň.
V roku 1975 poslední utekajúci zamestnanci americkej ambasády nechali severným Vietnamcom padnúť do rúk zoznam ich juhovietnamských spolupracovníkov, ako aj mená lokálnych agentov CIA. Avšak všetky dokumenty o ropnej prospekcii v delte Mekongu boli do Spojených Štátov Amerických bezpečne prevezené. V roku 2003 sa americkí vojaci, predstavitelia okupujúcej moci v krajine, v ktorej nebolo okrem ich nijakej inej autority, len prizerali pľundrovaniu Bagdadu rozvášneným davom. Jediná budova, ktorú americké tanky dôsledne bránili, bola budova ministerstva ropy.
Vo Francúzsku horeli autá, a u nás v debatách s určitým zadosťučinením prevládlo presvedčenie, že také niečo na Slovensku, aj vďaka anti-imigračnej politike, nie je možné. Horiace autá sme poväčšine interpretovali ako prejav islamského nebezpečia, a dôkaz zlyhania ideológie multikulturalizmu. Táto interpretácia však vypovedá viac o nás, ako o skutočnosti. Čo na tom, že podpaľačmi sú deti? Čo na tom, že tie deti vyrastajú v mentálnom svete plnom násilia a pornografie? Prv než majitelia aút, dôsledky tohto novodobého barbarstva denne na vlastnej koži pociťujú učitelia. Karen Montet-Toutain, učiteľku výtvarnej výchovy na strednej škole Louis-Blériot (niečo ako stredné odborné učilište), na vyučovaní jeden žiak dobodal nožom. Prežila, a rozhodla sa nemlčať.
Ľudia často trpia kompulzívnym nutkaním sebapitvania. Snažiť sa zistiť, čo som zač, síce nie je to isté ako špekulovať o tom, či a prečo ma iní nevidia tak, ako ja sám, ale aj tak sa dá začať bádať. Neplatí to pritom len pre dumy o jedincovi, ale aj o spoločnosti. Všetci to poznáme: My Slováci sme vraj chorobne závistliví, máme vraj holubičiu povahu, nevieme sa predať, sme prehnane skromní... Raz mi jeden francúzsky profesor geopolitiky povedal, že Slováci sú mu sympatickejší ako Česi. Samozrejme som sa ho spýtal prečo?
Ak by však malo takéto malomeštiactvo byť prejavom dominantnej črty ľudskej prirodzenosti, a teda túžba po slobode len akousi úchylkou menšiny, v najlepšom prípade akejsi aristokracie ducha, ako potom vysvetliť tie krvavé ľudské dejiny, dejiny boja proti otroctvu, revolúcií a bojov za nezávislosť ? Ako interpretovať aj priam mesianistické prejavy súčasného amerického prezidenta ?
Sledujúc tú virtuálnu kucapacu medzi cukrovými a štipľavými, spomenul som si na jeden Schopenhauerov mizogýnny pamflet – "Esej o ženách", v ktorom napísal: "Muži sú si navzájom prirodzene ľahostajní. Ženy sú voči sebe od prírody nepriateľské." A zhodou okolností som v ňom našiel pasáž, ktorej preklad som sa touto cestou rozhodol venovať modrofúzovi Petrovi Horváthovi – funkeymu – zatiaľ ešte stále, a pre mňa nepochopiteľne, vyobcovanému do súkromnej sféry tohto mikrosveta, jeho mačke Lilu, a majiteľke jedného nemenovaného labradora. Upozorňujem: je to preklad vcelku známeho nemeckého filozofa XIX storočia... Ja za neho neručím.
Pravidelne vedieme diskusie o zmysle tých hlbokých spoločenských a politických zmien, ktoré u nás nastali po roku 1989. Bilancujeme, a teda pýtame sa, či bolo za „socializmu“ lepšie alebo horšie ako dnes, či a do akej miery sa to všetko „oplatilo.“ Pritom sa s železnou pravidelnosťou utápame v zoraďovaní čísiel: mlieko stálo toľko, a zarábalo sa toľko, životná úroveň väčšej alebo menšej skupiny obyvateľstva bola relatívne vyššia alebo nižšia ako dnes... A len akoby mimochodom si čas od času niekto spomenie, ako yaneta v diskusii k blogu Bolo za „socializmu“ skutočne tak výborne?, že “ľuďom vtedy chýbala aj sloboda.”
V roku 1958 Harold Pinter napísal, že z pohľadu umelca sa mu veci nezdajú jednoznačne pravdivé alebo nepravdivé. Aspoň v umení veci nemusia byť nutne buď skutočné, alebo neskutočné. Čerstvý nobelant využil celosvetovú pozornosť, a o pravde vypovedal už nielen ako umelec, ale aj ako britský občan.
Prednedávnom sa našimi médiami opäť prehnala správa o poburujúcom antisemitizme iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínidžáda. Októbrovú aj dve decembrové správy dala do celosvetového obehu americká tlačová agentúra Reuters.
Tragicky zosnulý Coluche je vo Francúzsku dodnes veľmi rešpektovaným človekom. Keď v krajine zavládlo absolútne znechutenie z politiky, Coluche sa s partiou priateľov okolo satirického týždenníka Charlie Hebdo pustil do kampane – stal sa z neho oficiálny kandidát v prezidentských voľbách. Politikom odkázal: „Tí čo ma považujú za šaša by si mali uvedomiť, že ja som to nezačal.“ Pár týždňov pred voľbami prieskumy hlásili, že Coluche na seba viaže viac ako desať percent hlasov. Mnohým vtedy skysol úsmev na tvári. Coluchea začala rozpracovávať tajná služba, a celá politická špička naňho začala tlačiť, aby ustúpil, lebo pri desiatich percentách už idú žarty bokom. Mnohé z jeho fórov a výrokov odvtedy takmer zľudoveli. Je dobré sa k nim občas vracať - dodnes nevybledli.
