Elektronik, ktorý sa zamiloval do divočiny a ako východoslovenský chmurnik predpovedá počasie na každý víkend Zoznam autorových rubrík: Slovenská divočina, Môj priateľ Skúkam, Drevorubači a poľovníci, Stromy, Na hranici zdravého rozumu, Súkromné, Nezaradené
Tlačou prebehla informácia o tom, že polícia môže na diaľku zapnúť mikrofón v mobile a odpočúvať jeho majiteľa. Môj update pre paranoikov je ešte horšia správa. Každá domácnosť môže byť veľmi jednoducho odpočúvaná nielen FBI ale aj SIS a občanom nepomôže ani vybratie batérií zo všetkých mobilov v byte. Za tento fakt môžu páni Faraday, Ampere, Maxwell a bratia Curie.
Javor je strom. Ale niekedy aj kopec. Alebo obec uprostred šumavských smrekov. Javorina, Javorinka, Klenovec či Klenová, to sú dolinky, údolia, hory či obce na Slovensku či v priľahlých Čechách a Morave. Názvy, ktoré pamätajú, že tento strom bol u nás všade. Z javora sa robia husle a javorový cukor. To už asi počul každý. Egypťania ešte s javorovými listami liečili opuchliny a hnisajúce rany, Kelti zmierňovali horúčky. To je možné. Ale aký to bol všetko javor? Tatarský, horský, mliečny, poľný, dlaňovolistý, ohnivý, cukrový, veľkokvetý, montpeliérsky? Bolo mi to vždy jedno. Javory sú nádherné stromy s výraznou charizmou, stromy, pod ktorými sa krásne spí, stromy spod ktorých vytekajú čarovné pramene. Až som nedávno išiel po Čergovskom pohorí a na tabuli, ktorú vytvorili lyžiari a Európska únia, som objavil EUROJAVOR, strom Európskej únie. Koruna ako javor poľný, listy a známe javorové krídla ako javor mliečny, v texte je javor označený ako javor horský. A to bolo už aj na môjho Skúkama veľa.
Sú u nás hory, kde môžete ešte zažiť všeličo. Ľudia tu rozprávajú podivnou rečou a v hlbokých roklinách behajú vlci a medvede medzi čarovnými rastlinami, z ktorých ježibaby stále vedia variť odvary lásky. Nad horskými prameňmi stúpa hmla pomedzi pokrútené javory do oblakov, podľa ktorých chmurnici predpovedajú počasie lepšie ako mestskí meteorológovia a v učupených domčekoch sa počas studených decembrových nocí, pri neuveriteľne tuhých nápojoch, vypálených z ľubovoľného ovocia, rozprávajú príbehy o stočlenných svorkách vlkov, medveďoch veľkých ako stodola a vlkolakoch, ktorí sa ráno premieňajú na normálnych občanov. Vlčie hory.
Tak nám vláda navrhla a parlament včera schválil vylúčenie mimovládnych organizácií venujúcich sa vzdelávaniu, ochrane životného prostredia a ochrane ľudských práv z možnosti byť podporení občanmi prostredníctvom asignácie dvoch percent dane. Keďže ide o organizácie, ktorým občania venujú podstatne menej prostriedkov ako organizáciám, ktorým táto možnosť zostala, t.j. ktoré sa venujú ochrane a podpore zdravia, podpore športu mládeže, sociálnej pomoci či zachovaniu kultúrnych hodnôt, dôvod takéhoto rozhodnutia musel byť iný ako úspora finančných prostriedkov.
Po Európe, a hlavne v Tatrách, mátoží strašidlo - strašidlo kníhtlačiara. K svätej honbe proti tomuto strašidlu sa spojili všetky sily nášho Slovenska. A do čela týchto vojsk sa včera nebojácne postavil premiér Róbert Fico.
Je malý, ale významný. Je zelený, ale bez politickej príslušnosti. Má fúzy a nie je to Maďar. Je náš a ide mu o život. Pseudogaurotina excellens.
Zjavil sa ticho, absolútne nečujne, ako prízrak v jesennej hmle. Pozeral na mňa ako sa naťahujem so Skúkamom o pravú slovenskú parenicu. Sedeli sme tento víkend v čergovskej jedľobučine a len tak som dvihol hlavu od syru. Stál na konci poľovníckeho chodníka, v tuneli z mladých stromov. Štvormesačné vlčie mláďa, šelma puberťák.
Zber a konzumácia húb je taká naša slovanská špecialita. Ľudoví hubári v Rusku, na Ukrajine, v Poľsku, v Čechách a na Slovensku sa v hubárskej sezóne pretekajú, koho košík bude vrchovatejší, kto má menej červivých hríbov a koho barania hlava je väčšia. My, slovanskí ľudoví hubári sa nestaráme o výtrusy, plodnice či podhubie. My hovoríme o sušení na nitkách či papieri, varení a nakladaní do octu. Boli sme to my, insitní hubári, ktorí sme dávno pred vznikom mykológie, vedy o hubách, na základe vlastných smutných skúseností, začali deliť huby na jedlé a jedovaté.
S vlkmi sa stretávam pomerne často, sú to pekné stretnutia, ale mám taký pocit, že pri nich nie je zďaleka toľko srandy ako s medveďmi, s ktorými sa kamaráti Erik. Erik je Tatranec a medvede sú jeho špecialitou. Napísal o nich dokonca aj diplomovú prácu. Toto mu skutočne závidím. No uznajte, nie je zábavnejšie písať o páriacich sa medveďoch ako rozoberať vzorkovanie a digitalizáciu analógového signálu, čo som mal vo svojej diplomke ja? Okrem medveďov stretne Erik v Tatrách aj všeličo iné. Na rozdiel od našich pustých východoslovenských lesov je tam uňho občas pomerne rušno.
Bolo to pred niekoľkými rokmi. Jemne pršalo a nad východoslovenskou dedinkou Becherov, na poľskoslovenskej hranici, kráčal po lesnej ceste Človek. Na tej istej ceste sedelo pod jedľou, symbolicky spletenou s bukom, vlčie mláďatko. O matku prišlo vĺča pred dvoma dňami tak, ako je to v tomto kraji zvykom. Vlčicu - matku zastrelil miestny poľovník, keď ju nečakane uvidel skôr ako ona jeho. Hladná, premočená a vystrašená vlčia sirota skuvíňala, schúlená do klbka a so strachom sa pozerala či predsa sa na zablatenej ceste neobjaví matka. Neobjavila sa matka, ale Človek.
Tak som sa dnes dočítal v súvislosti s prienikom do počítačového systému NBÚ, že ...„hackeri sú zločinci...“ a polícia možno obviní aj „...pracovníkov médií...“. Pán Spišiak povedal, že to nie je vyhrážanie sa novinárom, ale „vysvetlenie situácie“. Rád by som pri tej príležitosti pripomenul slovenskej polícii a NBÚ pánov Darwina i východoslovenského kňaza a znalca vlkov Dr. Voskára.
Tlačová agentúra TASR vydala dňa 22. júna správu s názvom: V TANAPe je premnožený lykožrút, v jednom lapači odchytili až 20 miliónov jedincov! Sadol som si za stôl s kalkulačkou a zistil som, že príroda pripravila pre východ Slovenska niečo strašné.
Jeho mohutný hlboký hlas pôsobil na ňu ako afrodiziakum. Cítila ako jej začína búšiť srdce a krv prudko udiera do hlavy. Ako trikrát prepálená írska whisky Jameson. Vôbec jej nevadilo, že vedľa nej ležia ešte tri sokyne. Tie sa s rovnakou túžbou pozerali na jeho krásny mohutný krk a vzdychali túžbou, keď k nim otočil svoju inteligentnú tvár. Ona na nich úplne kašlala, jasne cítila, že ich láska sa už ide naplniť a to veľmi, veľmi konkrétne. Len nech ešte tak krásne hlboko rozpráva, nech duní jeho hlas...
To, čím ma upútal prvykrát, boli jeho dlhé vlasy na pražskom hrade kedysi pred šestnástimi rokmi. Vlasy si skrátil, ale pre mňa zostal zaujímavý aj naďalej. Viackrát sme sa stretli, či náhodu alebo ako s poslancom Národnej rady. V Národnej rade som sa už stretol so všelikým a všeličím. On jediný na mňa pôsobil ako človek, ktorý si aj v tomto extrémnom prostredí dokázal zachovať rovnú chrbtovú kosť. Od dnes už nie je medzi nami. Ján Langoš.
Zatiaľ čo dole vládne šialenstvo predvolebného zápasu, cirkusových vystúpení bezvýznamných osobností tváriacich sa ako jediní nepoškvrnení spasitelia nás, hriešnikov, tu hore, v jedľovobukových lesoch východoslovenského pohoria Čergov je začiatok júna a blíži sa leto. Kým dole, voda valiaca sa po nezmyselných lesných cestách a betónových korytách, vyplavila niekoľko podhorských dedín, tu hore stekajú posledné kvapky z jedľového ihličia pokojne a pomaly. Čergov. Náš dažďový prales.
Pravdepodobne neexistuje meteorologická singularita, ktorá sa vyskytuje s väčšou istotou a je zároveň tak populárna ako Medardove dažde. Prvú júnovú dekádu zaplavujú strednú Európu dažde už stovky rokov. Meteorológovia udávaju pravdepodobnosť výskytu tohto javu väčšiu ako sedemdesiat percent. Zrážky neprichádzajú samozrejme úplne presne 8. júna a nikdy netrvajú biblických štyridsať dní, ale sú také pravidelné, že v praveku meteorológie nemeckí meteorológovia G. Hellmann a H. Almstedt začali hovoriť, pomerne nesprávne, o európskom letnom „monzúne“. Začiatkom júna teda prší takmer vždy. Čo je na východnom Slovensku novinka, sú povodne v podhorských obciach, aj pri zrážkach, ktoré v minulosti len zdvíhali hladiny lokálnych riečok.
Sú lesy pekné, krajšie a nádherné. Sú lesy plné zvierat, vtákov, zurčiacej vody, kde pod modrou oblohou si slobodne žijú svoj život salamandry, plchy, vlky, medvede, sovy, bystrušky ale i ľalie, zubačky, mesačnice, buky i jedle. A potom sú lesy, kde nesmiete vstúpiť. Pretože sa tam robí niečo čo nesmiete vidieť. A až to uvidíte a ukážete ostatným ľuďom, dajú vám pokutu sto tisíc korún a aspoň jedno trestné oznámenie. Národný park Nízke Tatry, navrhovaná bezzásahová zóna A, územie európskeho významu Ďumbierske Nízke Tatry a Chránené vtáčie územie Nízke Tatry. Mlynné doliny.
Už komunisti vedeli najlepšie, čo potrebujem. Koľko potrebujem zjesť za rok vajíčok, koľko masla a koľko mäsa. Koľko si mám kúpiť toaletného papiera a cukru. Už komunisti vedeli najlepšie, kde mám cestovať a kde nesmiem ísť, aby som nemal vo svojej hlave chaos a ten chaos náhodou neprenášal do našej milej a krásnej krajiny. Už komunisti vedeli, aké knihy mám čítať a čo mám písať. A tak som z celého sveta mohol ísť len do Maďarska, Rumunska a Bulharska a keď som chcel vyraziť do slovenských Bukovských vrchov, musel som sa v sobotu ráno zapísať u bdelého starostu Novej Sedlice, s popisom času a miest môjho pohybu po lese.
Pesticídy sú zvláštne látky. Dôvod ich výroby je jediný - zabíjanie živých organizmov. Insekticídy majú napríklad zabíjať hmyz a herbicídy rastliny. Ľudia si pritom myslia, že herbicídy zabíjajú LEN rastliny a insekticídy zabíjajú LEN hmyz. Nie je to pravda.
Jan Werich: Vždycky se najde někde balvan nebo břeh nebo pařez, který se nebojí brzdit povodeň kalné hlouposti.
