Človek ako každý druhý, či tretí. Zoznam autorových rubrík: Turistika, Drobne prihody, Reálny socializmus, Cestovanie, U susedov, Súkromné, Nezaradené
Pred viacerými rokmi, keď bol ešte syn malý, sme sa prešli krížom cez Cerovú vrchovinu. Vyštartovali sme zo Šomošky a skončili sme v Jesenskom. Bol to pekný výlet, no najviac mi z neho utkvela v pamäti debata v Hajnáčke.
Vlani v septembri som strávil dva dni v Tatrách. Jeden deň vo východnej časti, druhý v západnej. Ponúkam tu zopár obrázkov.
Pred piatimi rokmi som sa na opačnom konci sveta stretol s nádhernou dievčinou. Akosi sa stalo, že som bol ubytovaný v bungalove s troma izbami, pričom v jednej bývala sekretárka katedry. Slečna, ktorá ma priťahovala od prvého okamihu.
Mesto bolo založené v roku 79 rímskou légiou. Pôvodne to bola vojenská pevnosť, po latinsky castrum, z čoho vznikol dnešný názov. V tomto meste neďaleko Liverpoolu som vlani strávil jeden pekný marcový deň. Čo ma v ňom najviac očarilo? Chodníky!
Pred časom som kdesi na opačnom konci sveta strávil nádherný večer. Traja Slováci sme zavítali na návštevu k Novozélanďanom. Tam sme sa stretli s Izraelčanom Ezavom a s Číňankou, ktorú všetci volajú Daisy (Sedmokráska).
Cez víkend sa v Melbourne pôjde prvá tohoročná veľká cena F1. Aké mesto je Melbourne? Ponúkam zopár obrázkov, ktoré som tam spravil pred necelými štyrmi mesiacmi. Pozrel som si aj okruh F1.
Počas existencie základnej vojenskej služby absolvoval každý mladý muž odvod. Na ňom sa posúdilo, či je schopný brániť vlasť so zbraňou v ruke. Ak komisia uznala, že schopný je (a ona to uznala takmer vždy), z mládenca sa stal "branec" a jeho svetlú budúcnosť kalil strašiak dvoch rokov, ktoré mal stráviť v armáde. Pár šťastlivcov však odvedených nebolo. Títo dostali "preukaz o neschopnosti na vojenskú činnú službu". Keďže ten preukaz bol modrý, zaužíval sa preň názov "modrá knižka".
Počas minulého režimu bola povinná základná vojenská služba. To znamená, že až na pár šťastlivcov, každý mladý muž musel stráviť dva roky v kasárňach, kde dostal vojenský výcvik. Vysokoškolákom režim znížil tento čas na polovicu, za predpokladu, že počas štúdia absolvovali výcvik na vojenskej katedre. Navštevovanie vojenskej katedry študenti ukončili mesačným sústredením v kasárňach. Počas tohoto sústredenia ešte neboli "pod prísahou", takže im nehrozili také milé "vymoženosti" ako basa a podobne. Získali však predstavu, ako to v jednotkách československej ľudovej armády chodí.
V období socializmu vysokoškolskí študenti navštevovali vojenskú katedru výmenou za skrátenie povinnej vojenskej služby z dvoch rokov na jeden. Vojenskú kateru navštevovali študenti dva roky, raz týždenne na špeciálnej základni. Potom nasledovalo päťtýždňové sústredenie v kasárňach vojenského útvaru Československej ľudovej armády. Podmienkou skrátenia základnej vojenskej služby na jeden rok bolo absolvovanie skúšok z niekoľkých druhov odbornej vojenskej prípravy. Podľa získanej známky študenti získali nástupnú hodnosť 3-slobodník absolvent, 2-desiatnik absolvent, 1-čatár absolvent... Približne takto to vysvetľuje Wikipédia. Skúsme sa obzrieť 20 rokov dozadu a pripomeňme si, ako to vlastne bolo.
Je taká anekdota o cestovaní vlakom z Karlových Varov do Tokia a späť. Poznám ju už roky, no netušil som, že ju niekedy zažijem. Ale život ponúka nádherné príbehy...
Voľakedy v auguste 2008 sme sa prešli z Humenného k Vranovu. Ďalšie dni sme pokračovali k Prešovu, no počas toho prvého dňa sme navštívili tri hrady. Jasenov, Brekov a Čičavu (Čičvu).
Každé mesto je čímsi zaujímavé. Niekde človeka očarí moderná výstavba, inde historické pamiatky. Voľakde majú veľkú čínsku štvrť, inde parky, nádherný hrad nad mestom... V Aucklande ma zaujali sopky. Týčia sa uprostred obytných štvrtí a z každej je iný pohľad na najväčšie mesto Nového Zélandu.
Pred tromi rokmi som videl v kine úžasný film. Film o transvestitoch, odborároch, o láske, o nepochopení a o tolerancii, avšak v prvom rade film o záchrane malej anglickej manufaktúry na výrobu obuvi. Človeku sa ani veriť nechce, že bol natočený podľa skutočného príbehu.
Za deň sa toho dá prejsť dosť. Najmä keď si človek trochu privstane. Jeden krásny augustový deň, pred 17 rokmi, som vo Vysokých Tatrách prešiel okolo 45 kilometrov s prevýšením 3000 metrov. A to som sa ešte flákal pri zbieraní čučoriedok. Ale ako k tomu prišlo?
Prezentujem tu zopár drobností z putovania z Ostrova nad Ohří do Teplic, ktoré som absolvoval v júli, léta páně 2003. Aj keď sú Čechy osídlené hustejšie ako Slovensko, dá sa v nich vybrať výlet úplnou divočinou. Nuž a najdivšou krajinou som šiel hneď na začiatku tohoto výletu. Nad Jáchymovom som zablúdil, zišiel som zo značky, a šplhal som sa hore potokom uzučkou dolinkou. Kamene sa mi viklali pod nohami, míňal som vchod do starej banskej štôlne a preliezal som rozsypanú hrádzičku starého tajchu. A ako som tam kdesi podliezal spadnutý strom, vetvy ma zbavili zbytočnej príťaže a zvesili mi fľašu. Ďalej som šľapal nasucho.
Pešia turistika je moje hobby. Pochodil som toho dosť (viď http://www.math.sk/knor/GIF/mapa.gif). Nuž a teraz sa chcem s Vami, milí čitatelia, podeliť o skúsenosti z výletu, ktorý sa mi do pamäti zapísal ako najväčšia hlúposť, najväčšia streštenosť.
Chcem sa podeliť o svoje zážitky z peších výletov po svojej vlasti. Veru tak. Len už mesiac rozmýšľam o tom, ako začať. Ak by som rozmýšľal ešte týždeň, tak sem už nikdy nič nedám. A preto som sa rozhodol napísať pár útržkov, čo mi chodia po rozume.
