STARÝ BLOG, zahibernovaný. Nový v Denníku N.Prekladateľka. Introvert. Deti dve. Reading for the pleasure of it. Zoznam autorových rubrík: Expedícia Kirgizsko, Zápisník bibliofila, Road trip Čierna Hora, Trek v nepálskych Himalájach, Korzika s ľahkou turistikou, Výlety s čvirikom, Fotopotulky, Lapidárium
Ak meno Neil Gaiman poznáte, určite viete, že to je ten človek, ktorý tvorí príbehy plné neobmedzenej detskej predstavivosti, ale v tak trochu temnejšej verzii akoby dospelej rozprávky. Ak ho nepoznáte, tak to je ten, ktorý napísal Koralínu, Hviezdny prach (obe sfilmované) a spolupracoval na scenári k novému Beowulfovi. Jednoducho presne ten typ čítania, ktorý sa výborne hodí do stanu.
Tie čriepky sú konkrétne tri. Príbehov viac. Z čias tak dávnych, že sú zastreté hmlistými nánosmi legiend a mýtov. Čokoľvek, čo aspoň vzdialene súvisí s mytológiou od prvého prečítania Holdstocka kedysi v praveku mojej mladosti (keď som ešte len sotva sedemnásťkrát preskočila ohne Beltinu) môžem, takže dnes to bude z trochu iného súdka.
Niekedy je veľmi nebezpečné navštíviť alebo zahliadnuť miesto, s ktorým sa nám spája mnoho spomienok. V apríli 1980 pochovávajú v Paríži Sartra, a Michel Marini, ktorý sa pätnásť rokov vyhýbal Montparnassu, štvrti, v ktorej ho ešte stále prenasledujú prízraky minulosti, náhodou stretne Pavla Cibulku. Ten utiekol z Československa pred vyše tridsiatimi rokmi, na poslednú chvíľu unikol čistkám, ktoré zmietli Slánskeho a Clementisa. Vtedy dávno, pred pätnástimi rokmi, bol jedným z členov Klubu nenapraviteľných optimistov.
Myslím že je už každému jasné, že ak sa mne dostane do rúk nejaký postarší artefakt tlačeného charakteru, tak v žiadnom prípade nevyhadzujem, práve naopak. Takéto kúsky sú nielen zaujímavé historicky alebo sociologicky, ale často sú aj zábavné, hoci takým tým spôsobom smiech cez slzy. Chápete. No a posledné mesiace boli v tomto smere výnimočne plodné. Veď čo by sme sa nebavili.
Nemyslím tú z roku 1086, ale tú od Connie Willisovej, i keď niečo spoločné majú. Connie Willisová pracovala na svojom druhom románe o ceste študentky histórie do stredoveku päť rokov a výsledkom je prepracovaná štúdia nielen života v stredoveku, ale aj ľudskej povahy, ktorá nám ukazuje, že či už ide o čiernu smrť v štrnástom storočí alebo epidémiu neznámeho vírusu v blízkej budúcnosti, naše správanie zoči-voči chorobe, smútok beznádeje a bezmocná zúrivosť sa až tak veľmi nemenia.
Z vlastnej skúsenosti viem, že ľudia, ktorí vyjadrujú svoje myšlienky zložitými konštrukciami, ktoré sú plné -izmov a čo najdlhších cudzích slov, väčšinou buď nemajú čo povedať a len sa tvária ako intelektuáli (už je stará známa vec, že ak človek má čo povedať, dokáže to povedať aj jednoducho), alebo by aj možno mali čo povedať, ale povedať to nevedia, alebo by aj vedeli, ale potrebujú sa cítiť dôležito. A ako všetci vieme, najlepší spôsob vzdelanca, ako sa cítiť múdro a dôležito, je vyjadrovať sa tak, aby mu plebs nerozumel. A ak si nejaký múdrejší príslušník plebsu preloží do bežnej reči, čo tým chcel básnik povedať, často zistí, že vlastne ani nič.
Len veľmi výnimočne sa stáva, aby sa spisovateľ preslávil dvoma knihami, ktoré sa od seba líšia tak veľmi, že ak by ste nevedeli, že ich napísal jeden človek, nikdy by ste to neuhádli. Práve takým bol Jerzy Kosinski, tá zvláštna postava poľského emigranta, ktorý celý život intenzívne pociťoval svoje osamotenie a ktorého až do jeho samovraždy prenasledovali spomienky.
V hlbokých bukových a dubových moldavských lesoch sa ukrýva malá dedinka Slobozia, ktorej názov je v rumunčine odvodený od slov oslobodiť, vyslobodiť, prepustiť na slobodu. A ako zrkadlo temnôt sa uprostred tých hlbokých lesov rozprestiera tajomné jazero.
Mám intuitívnu schopnosť vyberať si na čítanie knihy, ktoré sú (podľa mňa a pre mňa) dobré a nesklamú moje očakávania, a zároveň mám názor, že na svete je tak obrovské množstvo kníh, že strácať čas čítaním tých ostatných je zbytočné. A sú spisovatelia, ku ktorým mám zatiaľ nerozhodnutý vzťah. Ich meno mi niečo hovorí, aj by som v pamäti dokázala vyloviť jeden - dva názvy ich diel, ale nikdy som od nich nič nečítala, pretože si nie som tak úplne istá, či by boli podľa môjho gusta. A Kazuo Ishiguro bol doteraz jedným z nich.
Dva roky po konečnom víťazstve Nemecka v druhej svetovej vojne nie je Walter Fleischer, pôvodne Martin Řezníček, nič viac než dvadsaťročný starec unavený životom (pretože každá vojna je strojom na mladých starcov), ktorý žije zo dňa na deň v malom mestečku Chrud v Bayern-Böhmen Land. Ľudia síce neoslavovali víťazstvo Ríše (oficiálne) nadšenými ováciami, ale ani z neho nie sú ktovieako nešťastní, hlavne že prežili a už je to za nimi. Na stenách školských tried visia mapy Ríše s hranicami deliacimi Európu do pravidelných zemských celkov, žiakom sa premietajú nové filmy Leni Riefenstahlovej, do módy prišlo obchodné využívanie objavov z dielní magického spoločenstva Thule.
Po úžasnom čitateľskom zážitku zo Sándora Máraia sa mi dostal do rúk ďalší maďarský spisovateľ (zapaľovači vatier zvrchovanosti na slovenských vŕškoch odpustia), ktorý ma uchvátil. A nielen to. Jarná výstava Györgya Spiróa totiž okrem značne depresívneho pohľadu na udalosti v Maďarsku tesne po potlačení protikomunistického povstania v roku 1956 nastavuje zrkadlo aj jednej veľmi smutnej ľudskej vlastnosti.
Nedohľadné výšky masívu ústavu magotechniky sú pre priemerného občana od trinásteho poschodia vyššie nedosiahnuteľným a tajomným bielym miestom, okrem iného aj preto, že výťah odmieta jazdiť vyššie ako po trináste poschodie a tak sa tam nikto nevie dostať. Teraz sa však má spustiť výťah novej konštrukcie, ktorý by sa mohol dostať vyššie - možno až na legendami opradené 76. poschodie.
Alan Karlsson, narodený v roku 1905, dožíva svoj pozoruhodný život v domove dôchodcov v malom švédskom mestečku a práve sa chystá oslava jeho stých narodenín. On si ale povedal, že umrieť snáď môže niekedy inokedy a niekde inde a tak v papučiach vyliezol von oknom a zmizol.
Horúce leto 1962, Jackson, Mississippi. Neviditeľné hranice medzi segregovanými svetmi čiernych a bielych pomaly miznú. Ako hovorí Aibileen, jedna z najúžasnejších ženských románových postáv, s akými som sa stretla, my čierni už môžeme vďaka Rose Parksovej sedieť v autobuse kde chceme a v televízii s napätím sledujeme vstup Jamesa Mereditha, prvého čierneho študenta, na univerzitu, ale rasistické Mississippi a svet sú bohužiaľ dve rôzne miesta.
Keďže materstvo si vďaka každodennému pučeniu banánov a utieraniu hovienok vyberá daň aj na tých najgeniálnejších a najodolnejších osobnostiach (prečo je tehotenská demencia, ale materská už nie? na čo sa mám teraz vyhovárať?), tak dokonca aj ja si z času na čas prečítam dielo z oblasti romanticky sa tváriacej literatúry. Teda, aby sme si rozumeli, ja som duševne rozvinutá osobnosť, to zas o tom potom, takže napríklad pri takom slove evitovka mi vstávajú vlasy na hlave. Ale.
Kolonizačná kozmická loď Proserpina mieri zo Zeme do slnečnej sústavy delty pavonis, kde by sa mala nachádzať obývateľná planéta. Keď už je takmer v cieli, obežná dráha planéty je metaforicky povedané na dohľad a tridsaťtisíc cestujúcich sa začína prebúdzať z kryospánku, cestu im skríži ľadová planétka Hádes. Nikto nevie, čo vlastne Hádes je a zdá sa, že okrem toho, že sú na kolíznom kurze s jeho dráhou a budú na ňom musieť pristáť, toto ľadové peklo má aj vlastný zvláštny druh inteligencie a votrelcov na svojom povrchu neznáša veľmi dobre (eufemisticky povedané).
"A predsa sa vrátim", píše Dominik Tatarka vo svojom "fantastickom traktáte z konca stalinskej doby" nazvanom Démon súhlasu, a pokračuje: "Rozpoviem, ako sa odohralo posledné dejstvo hry, v ktorej som prišiel o rozum, a teda aj o život."
Thajsko, 23. storočie. Krajine vládne detská kráľovná, zastupovaná regentom. Deti pašujú genopirátske potraviny a ľudia nosia bez ohľadu na svoje postavenie či vzdelanie talizmany, ktoré ich majú ochrániť pred epidémiami poľnohospodárskych chorôb, pred ktorými majú panický strach. Dve najmocnejšie sily krajiny, Ministerstvo obchodu a Ministerstvo životného prostredia, spolu bojujú politickými intrigami o moc, ale zároveň sa snažia spoločne chrániť Thajsko pred kalorickými spoločnosťami, keďže ako jedna z mála krajín sveta ešte majú semennú banku nekontaminovanú genetickými chorobami.
Aľa Rachmanovová, vlastným menom Galina Džuraginová, dcéra lekára šľachtického pôvodu, si začala písať denník 24. septembra 1916 na svoje sedemnáste narodeniny. Prvá časť jej denníkov, ktorá končí 13. septembra 1920, vyšla pod názvom Študenti, láska, Čeka a smrť a opisuje to pohnuté obdobie plné teroru, vraždu Rasputina, popravu cára, Dočasnú vládu, Kolčaka, Kerenského, nástup boľševikov k moci, znárodňovanie, domové prehliadky, Čeku, mučenie a Dzeržinského. A ešte mnoho, mnoho iného. A vopred sa ospravedlňujem všetkým, ktorým sa chce prečítať si o knihe, ale nechce sa im čítať dlhé články, pretože tento dlhý je.
Je horúce, sparné leto roku 1938 a v Lisabone vrú pod ťarchou autoritatívneho salazarovského režimu nacionalistické nálady, domové prehliadky a cenzúra sú na dennom poriadku. Doktor Pereira, starší novinár, žije sám a nechce sa mu rozmýšľať o politike. Pretože, ako tvrdí Pereira, toto mesto páchne smrťou, celá Európa páchne smrťou.
