Jozef Kron
Malé gestá veľkých ľudí
Život nie je zrátavanie kladných a záporných položiek: má dať, dal, požičali, musím vrátiť. Nesmúťte, ak dávate a nevracia sa vám, dávajte ešte viac. Blízkym, známym aj úplne cudzím ľuďom, dávajte životu.
Píšem, prežívam, uvažujem, tvorím... Až sa mi nazbieralo na román - nech sa páči: Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Fikcia, Súkromné, Krátke
Život nie je zrátavanie kladných a záporných položiek: má dať, dal, požičali, musím vrátiť. Nesmúťte, ak dávate a nevracia sa vám, dávajte ešte viac. Blízkym, známym aj úplne cudzím ľuďom, dávajte životu.
„Mal som veriť tým lekárom na Prednej Hore. Už vtedy, keď som tam bol prvý raz,“ vraví mi jeden známy, ktorého som stretol po dlhšej dobe. Pozrel na otázniky v mojich očiach a pokračoval:
Voda stekajúca z oblohy bičovala zem a všetko to, čo ľudia na nej postavili, mohutnou silou, akej je schopný len prírodný živel. Všade vôkol bolo sivo, len svetlá reflektorov prechádzajúcich áut narúšali tento smutný a nezáživný kolorit. Bol to jeden z tých dní, keď človek prestáva veriť, že slnko skutočne existuje, že vietor je len neškodný (zväčša) presun vzduchu a vodu nevyhnutne potrebujeme.
Včera sme boli na návšteve pri starej mame. Sanitka ju v piatok previezla na chirurgiu a odvtedy je na operačnom oddelení, kde ju pripravujú na operáciu žlčníka. Ako sme vošli do izby, všimol som si, že na lôžkach ležalo okrem našej babky ešte päť starších ľudí a všetci mali prekrásne snehobiele vlasy, ktorých belosť až bila do očí. Ako som neskôr zistil, nebol som jediný, čo si to všimol.
Kedysi (päť až pätnásť rokov dozadu) som sa venoval obchodovaniu so starožitnosťami; hlavne s obrazmi. Bolo to zaujímavé obdobie; stretávanie sa s ľuďmi, s ich príbehmi, bolesťami, radosťami, spomienkami. Prišli ma zavolať k sebe do bytu, alebo mi niečo priniesli do môjho obchodíka. Takmer každý pociťoval potrebu vysvetliť, prečo predáva: „Niežeby som bol od tých peňazí závislý, ale už ma nebaví utierať na tom prach,“ bola najčastejšia „omáčka“, ktorú k ponuke pridávali. Málokto priznal, že je vo finančnej tiesni.
Akosi sa na tú dnešnú školopovinnú mládež znáša kritika zo všetkých strán. Akoby tie deti už iba fajčili, kradli, týrali zvieratá či drogovali. Netvrdím, že to nerobia – aj keď to snáď nie je také hrozné, ako sa z príspevkov bulvárnych televízií a novín môže zdať -, no myslím, že pozitívneho je na ich adresu v médiách žalostne málo. Pridám zrniečko na tú misku váh, kde sa sústreďuje to dobré.
Určite poznáte film o zlobrovi Shrekovi. Mnohí z Vás poznajú aj rovnomennú počítačovú hru a niektorí z Vás ju aj hrali; či už sami, alebo s Vašimi deťmi. Aj ja som minule pomáhal môjmu synovi – teda skôr Shrekovi, Oslíkovi a Kocúrovi – s prekonávaním všetkých nástrah, ktoré nás čakali na ceste.
Príbeh lásky: vždy iný, nikdy nie obyčajný či banálny. O obyčajnosti či banalite láska skutočne nie je.
Rozhovor, ktorý tu publikujem, sa nikdy neuskutočnil; aspoň nie v takejto podobe. To však neznamená, že podobný sa nemôže v blízkej budúcnosti uskutočniť a jedným z jeho aktérov nemôžete byť aj vy.
Nebojte sa, nechcem vyzývať k hromadným vraždám, ani som k tákemuto presvedčeniu nedospel, lebo sa chcem čím skôr zmocniť majetku svojich rodičov; seniori ako takí mi vôbec nevadia, skôr naopak. Túto vetu som si vypočul pred niekoľkými dňami v čakárni, kde som absolvoval obvyklé dvojhodinové čakanie na obvyklú dvojminútovú mesačnú kontrolu.
Minule som bol s kamarátom na nákupoch v nákupnom centre. Teda na tom by nebolo nič zaujímavé, chodím tam pomerne často, zaujímavé bolo skôr to, koho tam kamarát stretol, či skôr nestretol. Že nerozumiete? S odstupom času tomu nerozumiem ani ja.
Aj karikatúra môže mať svoj príbeh. Začal som ju tvoriť v roku 1990, no stále ju akosi nemôžem dokončiť, aj keď by som veľmi chcel.
Čo je väčším zmyslom života? Ktorý život je hodnotnejší? Život slávneho architekta v Prahe alebo život domácej panej na dedine? Nad týmto som sa zamyslel, keď som toho slávneho architekta pred niekoľkými dňami stretol.
Čo bol pre vás najväčší zážitok vášho života? Pre mňa (a určite nielen pre mňa) to bolo narodenie dieťaťa.
Kolegyňa mi vyrozprávala príbeh o tom, ako ju jej nadšenie pre film Pelíšky takmer pripravilo o dcéru.
Keď sa človek narodí, založí mu kartu a čaká, kedy ho ten bude potrebovať.
Nie, nejde o známy muzikál, skôr o nemenej známu spevácku súťaž. Aj keď tá, o ktorej píšem, nebola taká nablýskaná a honosná, svoj účel – nájsť novú Superstar, dokonale splnila.