Milujem cestovanie, cudzie krajiny, streetfood, jedlá, čaj, Turecko, Blízky či Stredný východ, Indiu, JV Áziu, Taliansko, Sicíliu, fotografovanie, písanie...no jednoducho CESTOVANIE!!! Mal som sen precestovať celý svet, zdvihnúť sa a ísť, zastaviť sa na miestach po ktorých túžim a nadýchnuť sa ich atmosféry a tak som si povedal, že nebudem len snívať, ale budem žiť svoje sny...Nájdete ma na mieste, kde sa venujeme nielen skvelému jedlu, ale kam píšem aj svoje postrehy a cestovateľské články:www.streetfoodhunters.com Autor cestopisu "Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty" - https://www.streetfoodhunters.com/tisic-a-jeden-caj-pribehy-z-hodvabnej-cesty/ Zoznam autorových rubrík: Maďarsko, Stredná Ázia - Hodvábna cesta, Grécko s batohom 2007, Káhira - Istanbul 2008, Čarovná Perzia 2008, Central Asia, Iran 2009, Južný Kaukaz 2010-2016, Turecko, Irak 2010, Turecko, Severná Európa - Pobaltie, Maroko, Monako, Taliansko, Blízky Východ - Stredný Východ, Sicília, Francúzsko, Anglicko - Škótsko, Benelux, Blízkovýchodné dobrodružstvo, Španielsko - Portugalsko, Grécko, Ukrajina, Rusko - Bielorusko, Irak, Nemecko - Rakúsko, Malta, Tunisko, Čechy a Morava, Cyprus, India, Nepál, Bhután, Juhovýchodná Ázia, Arábia, Balkán, Egypt, Madagaskar 2015, Transsibírska magistrála 2016
Sicília je tak krásna, že ma nikdy neprestane fascinovať. Kamkoľvek sa v nej človek zatúla, tam natrafí na nádherné pamiatky, čarovné zákutia či starobylé stavby. Niekoľko kilometrov nad Palermom leží mestečko Monreale. Nebyť slávnej katedrály vykladanej mozaikami, málokto by sa tu zastavil, no vďaka nej sa ocitlo na turistických mapách ostrova.
Nepamätám si koľko krát som videl nádherný obrázok malebného mestečka zrkadliaceho sa v krištáľovo čistom jazere, no vždy keď sa ním kochali moje oči, hovoril som si, že ho raz uvidím naživo. Rakúske mestečko Hallstatt ležiace nad rovnomenným jazerom býva označované za jedno z najpríťažlivejších miest celého sveta. Medzi hladinou a kopcami sa tiahne pásik mestečka poskladaného z domov, drevených chát a dvoch kostolných veží. Je krásne ho pozorovať z diaľky. Vznáša sa ako sen nad hladinou, ktorý ráno dotvára rozplývajúca sa hmla.
Sú krajiny, ktoré človek navštívi, potešia ho a vie, že ak sa do nich nevráti, nič sa nestane. Sú však miesta, ktoré je ľahké si zamilovať natoľko, že len myšlienka na ne prinášajú eufóriu a radosť. Gruzínsko v sebe nesie túto auru. Po troch rokoch som sa opäť raz ocitol pod gruzínskym Kazbegom. Za pár hodín akoby sa tu vystriedalo niekoľko svetov. Tajuplná hmla, zima, slnečné lúče, nebesky modrá obloha a prvý septembrový sneh...
Singapur zaváňa diaľkami. Zaváňa dobrodružstvom 19.storočia, kedy tu pristál Sir Thomas Raffles a kedy sa cípom celého Malajského polostrova prehnala vlna britskej kolonizácie. Tie časy nie sú tak ďaleko, aby sa na ne zabudlo, no dnešný Singapur sa zmenil na nepoznanie. Akoby bol ďalším Dubajom, kde sa zo zelenej krajiny plnej bujnej vegetácie vynorilo mesto, ktoré raketovo vstúpilo do tretieho tisícročia v dobe, kedy svet ešte sníval ako asi tá éra bude vyzerať. Dnes je plné futuristickej architektúry, výškových budov, luxusných hotelov, ale aj štvrtí, kde žijú čínske či indické tradície. Na malom kúsku zeme sa tu stretáva celý svet.
Na cestovaní nie je krásne a úžasné len to, že človek neustále spoznáva nové a nové miesta, tváre, ľudí či krajiny, ale to čo na cestovaní milujem sú návraty na miesta, ktoré som si svojim spôsobom dokázal zamilovať...
Máloktoré mesto sveta sa spája s Vianocami viac než palestínsky Betlehem. Každoročne privíta tisíce pútnikov, ktorí chcú aspoň na chvíľku splynúť s atmosférou posvätného mesta a ani Vianoce nie sú výnimkou. Práve tu, na mieste dnešnej Baziliky Narodenia prišiel na svet človek, ktorý zmenil svet. Hviezda so štrnástimi cípmi označuje miesto, kde sa narodil Ježiš Kristus...
Kutná Hora mi už dlhšie ležala v hlave, ale ako to u mňa býva dobrým zvykom, blízke miesta sú mi akosi vzdialenejšie, než tie ku ktorým treba merať dlhú cestu. Odrazu sa vyrysovala cesta do Prahy, ktorá sama o seba ani nebola cieľom. Odtiaľ to už bolo do Kutnej Hory skutočne na skok. Do toho sa primiešal krásny jesenný deň a Kutná Hora sa zo sna premenila na skutočnosť.
Spýtajte sa dnešného Iránca na jeho najobľúbenejšie pamiatky v krajine a on Vás prekvapí vymenovaním niekoľkých hrobiek perzských básnikov. Milujú miesta, kde navždy spočinuli ich velikáni a preto ich hrobky patria k najnavštevovanejším v krajine. Vezmú si jedlo, kanvicu čierneho čaju, staré knižky plné poézie a vyberú sa za svojimi básnikmi, aby s nimi a celou rodinou strávili príjemný čas. Aj Európan sa nechá zlákať. Veď možnosť oddýchnuť si na miestach, kde poletuje duša Haféza, Chajjáma či Ferdúsiho nemá každý deň...
Dvadsaťpäť. Nie je to len tak náhodou zvolená číslovka, pretože presne toľko dní nám trvalo, kým sme sa dostali do nášho cieľa, ktorým je Istanbul. Akoby sa to stávalo pravidlom, že veľké cesty začínajú či končia v tomto čarokrásnom meste. Sedíme na loďke a opäť sa neviem vynadívať na krásu mesta, ktoré milujem a ktoré sa prepletá mojim životom. Vychutnali sme si ho, nastúpili na bus do Sofie a o pár desiatok hodín sa ocitli doma...
Z východotureckého mesta Kars nám treba do Istanbulu prejsť naprieč celou krajinou, čo znamená zdolať viac než 1500 kilometrov. Nepôjdeme však priamo a bez prestávky, ale zvolíme si cestu cez „bránu do Perzie", ako sa kedysi nazývalo mesto Erzurum a pred tým, než nasadneme na nočný vlak do Istanbulu, strávime niekoľko hodín v známej Ankare...
Po troch týždňoch putovania južným Kaukazom sa ocitneme v milovanom Turecku. Naše prvé kroky vedú cez hory do mesta Kars, kam zasadil Orhan Pamuk dej svojho diela Sneh a spravíme si výlet k ruinám niekdajšieho slávneho mesta Ani na turecko-arménskej hranici...
Našou poslednou zastávkou na putovaní Gruzínskom sa stalo prímorské letovisko Batumi. Počasie nebolo stvorené na kúpanie sa vo vlnách Čierneho mora, tak sme sa aspoň túlali mestom a natrafili na legendárne zlaté rúno. Nielen Batumi dokáže prilákať návštevníkov, ale aj zaujímavé ruiny starovekej pevnosti v mestečku Gonio len pár kilometrov od tureckých hraníc...
Z legendárnej Kolchidy sa vyberieme na sever Gruzínska do nádhernej horskej oblasti zvanej Svaneti. Dlhé roky bola len veľmi ťažko prístupná, no dnes sem už vedú cesty, hoci rozbité a nepredvídateľné. Izolácia, vysoké hory a hlboké údolia odrezané od veľkých miest tu však vytvorili svojbytnú kultúru so zaujímavými, tajomnými, kamennými vežami, ktoré vyrastajú nad strechy domov...
Zo skalnej Vardzie sa presunieme do mesta Kutaisi, niekdajšieho strediska legendárnej Kolchidy, kam prišiel Jáson so svojimi Argonautmi hľadať povestné zlaté rúno. Po rúne nezostalo ani stopy, zato sa ocitneme na obede u gruzínskej rodiny, pripijeme si na všetky maršrutky a zatúlame sa do neďalekého Bagrati ku katedrále, do kláštora Motsameta, pričom nevynecháme ani uličky Kutaisi...
Arménsko sme nechali za sebou a opäť sme sa ocitli v Gruzínsku, ktoré sme si za tých pár dní po príchode z Azerbajdžanu stihli zamilovať. Pri meste Akhaltsikhe sme sa odviezli do kopca, kde sa v lese ukrýva kláštor Sapara s nádhernými freskami. Na ďalší deň už stúpame skalnatým mestečkom Vardzia, kde sa v skalách skrývajú nielen domy, kostoly vyplnené maľbami, no dodnes tu žijú mnísi. Nádherná krajina naokolo je len príjemným bonusom...
Ani posledné dva arménske dni nebudeme oddychovať, ale zablúdime ku dvom zaujímavým kláštorom a do mesta poznačeného stigmou zemetrasenia. Pozrieme sa pod Ararat, ktorý sa pred nami ukryl za oblaky do známeho kláštora Khor Virap a po noci v Jerevane sa za nami strácajú posledné arménske kilometre. Zastavíme sa v meste Gyumri, kde aj po 22 rokoch badať stopy zemetrasenia a nazrieme na málo známy kláštor Marmashen...
Náhorný Karabach zostáva za nami a znovu sa ocitneme v Arménsku. Pomaličky odkrajujeme z jeho južných častí a čakajú na nás zaujímavé miesta. Ocitneme sa neďaleko mesta Sisian, kde objavíme kamenné menhíry s prezývkou „arménsky Stonehenge“ a podvečer strávime v nádhernom kláštore Noravank, kde sa zahľadíme do očí samotného Boha...
Ďalší deň v Náhornom Karabachu zasvätíme spoznávaniu okolia Stepanakertu. Vyberieme sa severne od hlavného mesta, aby sme šliapali niekoľko kilometrov k významnému kláštoru Gandzasar a podvečer strávime v zničenom meste Šuša, ktoré sa pomaličky, ale isto stavia opäť na vlastné nohy.
Po tom ako sme prešli z Baku do Gruzínska, kde sme strávili niekoľko dní sme sa presunuli do Arménska. Len odtiaľto sa dá dnes totiž prejsť do „Čiernej záhrady" ako znie prezývka Náhorného Karabachu. Miesto poznačené vojnou, krvou a smrťou na prvý pohľad pôsobí tajomne a pokojne. Dvihnú sa kopce, krajina padá do údolí a v nich žijú ľudia svoje príbehy. Už sme na dosah, už stačí len krok a ocitneme sa v Náhornom Karabachu...
Kým doobeda sme objavovali oblasť východne od Jerevanu, poobede na nás čaká výlet na západ. Vedeli ste, že aj Arménsko má svoj vlastný Vatikán? Nie? Kto sa chce v ňom ocitnúť, musí sa vybrať na výlet do posvätného mesta Ečmiadzine a pohľadať slávnu Katedrálu. Nielen Ečmiadzin zaujme svojim príbehom, ale aj ruiny neďalekej katedrály Zvartnots staré viac než 1300 rokov...
