Andrej Labáth
Ja poisťovák
Pracoval som pre svetovú poisťovaciu spoločnosť Amslam AIM Wife,
Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík: rozprávania, Všetkým, moje súkromné, nazrite, môj sen na nedeľu, moja poviedka, Šašov pohľad, moja poézia na nedeľu, Súkromné, Nezaradené

Drôty ťahajúce sa od stĺpa k stĺpu pretínajú pohľad na opustené stromy. Dážď, unavené slnko farbí oblohu do červena, vietor núti do predklonu, a na studenej dlážke kľačí jeden z mnohých, modlí sa k matke Božej, pretože zhrešil.

Písal sa dátum 1. máj 1908, keď sa Jano Jakubček lúčil pod Lokčanskou vežou so svojou rodinou.

A čierna ešte očernela a krvavá červeň vyliata z rámu vybledla a ani žltá už nieje aká bývala a všetky farby sveta sa zmenili a budú sa meniť a premieňať a raz,

Karma ti karmadissimo! Sedím v autobuse a nič iné mi neostáva , iba rozmýšľať a v duchu kliať a snívať. A čumieť na to, čo sa práve mimo autobusového sveta vyskytne, prípadne čumieť na to, čo sa vyskytuje v autobuse okolo mňa.

Prešlo pár rokov odvtedy, čo sa Róbertovi prihodila tá vec. Stalo sa to v jedno upršané ráno - chladné a nevľúdne.

V diaľke veža sa vypína stavba z kameňa farebné sklá už večný oheň usína blíži sa koniec jedného sna

Stromy sa kníšu, svoje vrcholce skláňajú. Raz vľavo, raz vpravo, akoby sa čudovali a premýšľali: ako je to možné? Možno už zajtra?

Z vedľajšieho domu bolo počuť spev. Každú nedeľu sa stretávali speváci z širokého okolia, posadali si okolo veľkého stola pamätajúceho ešte začiatok dvadsiateho storočia, komu sa neušlo miesto pri stole, sadol si na diván oproti malému oknu, chvíľu sa rozprávali o tom, čo sa komu za týždeň prihodilo, potom dal Peter znamenie a základný tón, a melódia sa začala šíriť a niesla sa veľkým domom a potom ho v pomalom tempe opúšťala a pritom stále zostávala prikutá v tej izbe so žltými stenami a s obrazom Ježiša Krista.

Fúkal studený vietor, otec si pridŕžal klobúk, stáli sme na zastávke autobusu, fajčili sme a čakali...

Bol to vlastne len taký pramienok. Keby sa hneď vedľa nenachádzala tá jaskyňa, ktorú objavili ešte keď boli deti, nenašiel by sa ani prameň. Vyvieral zo zeme nenápadne, často bolo treba odhádzať spadnuté lístie a suché konáre aby sa ukázal v celej svojej kráse. A aby mohol aj poslúžiť na uhasenie smädu či na opláchnutie špinavých rúk alebo spotených tvárí.

V zoologickej záhrade bolo rušno. Rodičia s deťmi postávali pri klietkach, obzerali, poúčali a komentovali, slnko hrialo a ľadové medvede sa ochladzovali v špinavej vode.

Ešteže som nenechal otvorené okno. Pršalo, lialo ako z krhle. A ja som stál pod stromom s kytkou v ruke a rozmýšľal som o tom, aký som sprostý. Sto krát počuté, čítané: To sa nemá!

Ráno je ešte mráz, ale čochvíľa sa holé konáre stromov ozdobia zelenými pukmi, prvé malé hlávky snežienok sa budú belieť pri jarných chodníčkoch a ľudia mladí i starší sa vyberú na nedeľnú prechádzku, zaľúbencom patrí jar.

Žiadny hluk, žiadne auto, žiadna električka... Bolo to neskutočné. Iba ja som bol na jednej z tých mnohých pustých ulíc. Stál som pri jednom výklade, túžobne som hľadel na veľké auto, na bábiku s veľkými žmurkajúcimi očami, na veľkého plyšového medveďa...