Andrej Labáth
Poznačený strom
V lese rastie jeden strom. Máme ho poznačený. Ja a môj dávny priateľ Šigi. Je poznačený a vôbec nikomu to nikdy neprekážalo.
Andrej V. Labáth sa narodil v Bratislave, chodiť a rozprávať sa naučil v Moskve. Iné dôležité veci sa nenaučil dodnes. www.muzikland.sk/muzikanti_viz.php?id=531 Zoznam autorových rubrík: rozprávania, Všetkým, moje súkromné, nazrite, môj sen na nedeľu, moja poviedka, Šašov pohľad, moja poézia na nedeľu, Súkromné, Nezaradené
Zoznam článkov blogera
Andrej Labáth
Na výlete
Kocúr Gábriš naháňal mačky po strechách. Mačky škriekali, jačali, ako by ich z kože drali. A v lese zavýjali vlci.
Andrej Labáth
Premiéra
Miestnosť ani nie malá, ani nie veľká, švédske stoly. Iba jeden človek stojí pri jednom z nich. Kamil Oldrich. Režisér filmu, ktorý sa za chvíľu skončí vo vedľajšej premietacej sále. V jednej ruke zapálená cigareta, v druhej pohár s koňakom..., tak trochu strach. Premiéra.
Andrej Labáth
Krátka známosť
Rozprávač: Je ráno. Autobus je natrieskaný tak, že sa chlapec môže pritlačiť k dievčaťu bez toho, aby tým pohoršovali tých, ktorí sú pokrytcami v láske aj v milovaní. Na schodíkoch stojí dievča s veľkými očami a s vlasmi akoby stvorenými z morskej peny. Volá sa Helena. Oproti stojí Valentín. Je to krásny mladý muž, zasnený a trochu nesmelý, spravodlivosť by bránil, čo by aj život dal. -
Andrej Labáth
O ihr Menschen,
die ihr mich für feindselig, störrisch oder misanthropisch haltet oder erklärt, wie unrecht tut ihr mir!
Andrej Labáth
Sako
Chlapec kráčal po ulici neistým krokom a s neprítomným pohľadom. Dlhé vlasy mu padali do očí, krátke sako sa roztváralo pod náporom vetra. Manchestrové nohavice - na stehnách úzke dolu široké - zakrývali mu tenisky, pôvodne biele, teraz sivé. Také sivé ako ulice, ktorými sa túlali. Chlapec držal v ruke fľašku, kŕčovito ju zvieral. Vošiel do jedného z mnohých sivých domov - vedel presne, kde sú dvere vedúce do pivnice. Nebol tam prvýkrát. Keď sa za ním pivničné dvere zavreli, ocitol sa v tme. Voľnou rukou nahmatal stenu a ako slepec, pomaly zostupoval dolu schodmi. Bola to cesta do pekiel. *
Andrej Labáth
Požiar
Práve zasvietila červená. Jano pribrzdil, ale nezastavil. Pomaly posúval húkajúce a blikajúce auto cez križovatku, obzeral sa raz vľavo raz vpravo, nervy mal na prasknutie. Keby mal Jano v tej chvíli vypiť pohár svojho obľúbeného vínneho striku, polovicu by vylial.
Andrej Labáth
Výjazd
Jozef sedel v pohodlnom kresle, nohy mal vyložené na druhom kresle otočenom proti sebe, rukami si klepkal do rytmu na drevené operadlá. V miestnosti bolo šero, len zo zadných otvorených dverí vchádzalo dovnútra svetlo.
Andrej Labáth
Ako som v Leningrade činel predával
Bolo to v roku 1979. Do Moskvy sme leteli niekedy v strede novembra. Ubytovali sme sa v hoteli Peking, bola neskorá večerná hodina a možno aj preto sme museli dlho čakať vo vestibule, kým sa vybavili ubytovacie formality. Alebo to bolo preto, že v tej obrovskej krajine všetko trvá príliš dlho? Veď len cesta z jedného konca krajiny na druhý trvá lietadlom dlhšie ako u nás na Slovensku cesta vlakom.
Andrej Labáth
Pavúk a ja
Sadám si ku klávesnici, idem písať, a vôbec neviem o čom. A neviem ani to, čo by som písať nemal. Jednoducho prázdnota. Možno práve ta prázdnota mi pomôže. Určite áno, pretože ako sa tak pozerám, dva riadky sú už tu. Fajn.
Andrej Labáth
Božská večera
Pán Drozdík jemne pribuchol dvere od bytu, zamkol ich a zišiel schodíkmi k domovej bráne. Vyšiel na ulicu a vydal sa smerom k svojej obľúbenej kaviarni.
Andrej Labáth
Sviňa
Muž v ťažkom ošumelom kabáte, s vysokým golierom, ktorý mu zakrýval polovicu tváre, sedel zhrbený na zadnom sedadle v električke číslo 5. Električka bola vykúrená, išla smerom z Rače, hrkotala, klopkala a uspávala momentálne jediného cestujúceho v tú večernú hodinu.
Andrej Labáth
Prijímací pohovor
Žena písala na stroji. Písala to, čo jej diktoval riaditeľ, nevedela čo, zmysel jej unikal. Ale snažila sa písať bez chýb a rýchlo. Ale čím viac sa snažila, tým horší bol výsledok. Pozorovala sa, ruky sa jej začali triasť, zalieval ju pot. Chcela sa modliť, prosiť Boha aby už bol koniec, avšak nešlo to. Riaditeľ neúprosne diktoval, a ona musela písať.
Andrej Labáth
Telefón
Už som sa chystal pomaly do postele, keď zazvonil telefón. „Haló“, ozval som sa hlúpo.
reklama
Andrej Labáth
Sneh
Iveta sa pozrela von z okna. Začalo snežiť. Vždy mala rada sneh. Tam odkiaľ pochádza, bol sneh vždy krásne biely a netopil sa tak, ako tu, v meste. – Keby sa čas dal vrátiť- myslela si - aspoň o rok, o dva -. Pozrela sa na hodinky. Päť hodín. Už mala byť doma, no sedí tu, v robote, čaká. Rasťo jej sľúbil, že jej určite zavolá.
Andrej Labáth
Montyho čardáš
Bol príjemný letný večer. Sem – tam zafúkal vetrík, a vtedy akoby na povel zašumeli staré gaštany, pod ktorými sedeli ľudia. Sedeli za stolmi záhradnej reštaurácie, popíjali pivo z vysokých zarosených pohárov, a ich vrava sa tak trochu podobala šumu tých starých stromov.
Andrej Labáth
Rieka, láska moja
Táto rieka tu tečie od nepamäti a ak nie od stvorenia sveta, tak určite už veľmi – veľmi dávno.
Andrej Labáth
Šťastné a veselé
Išiel som ulicami mesta plného tej jedinečnej atmosféry, ktorá sa opakuje iba raz do roka. Odrazu na mňa ktosi z druhej strany ulice zakričal hlasné „AHÓJ“ a zároveň mi kýval s vysoko zdvihnutou rukou.
Andrej Labáth
VIANOCE
Neviem to iste, ale zdá sa mi, že to boli moje najsmutnejšie Vianoce. Ale zároveň jedny z mojich najkrajších.
