Aké len vedia byť ľahké a silné, rána, ktoré nie sú zaťažené na sľuby a želania. Lístie lesa Zoznam autorových rubrík: čo priniesla jar, Nezaradená, besné zákony, kým sa pehy vyšantia, artefakt, viete, vlak do neznáma, lastovičky v hmle
Tlak pod kľúčnou kosťou, zmätok, neistota v kroku, ostych stretávať sa s ľuďmi - hrča v krku, keď príde ku komunikácii, na tvári neurčitý rovnako predstieraný úsmev, nutne formálne nastavený už v práci. Žiť v strachu každý deň.
Od toho nešťastného pádu ubehlo už niekoľko mesiacov. Veľakrát premietnutá situácia. Film, ktorý sa nedá zastaviť, čo ako by som chcela. Spustené procesy podvedomia sú neprestajne v pohybe. Sme takí maličkí, keď nás dobehne strach, keď žiadame vrátiť stratené, o čo sme nikdy nechceli prísť. Nech to vyznie ako to najstaršie klišé, ale zdravie je veľký poklad.
Opatrne zatvorila knihu a ešte väčšmi sa v kresle zamotala do deky. Opäť sa raz sústredila na zvuky pred výťahom. Ktosi práve došliapol na rozpolenú dlaždicu posledného schodu, čo na neobývanej chodbe spôsobilo ozvenu. Zľakla sa. Ktosi stojí pred dverami bytu a počúva. Zhasla lampičku a čakala, čo sa bude diať.
Pokoj na chodbe prehluší naliehavé zvonenie. Silné pooperačné bolesti jednu z pacientiek donútili využiť zvonček. Po chodbe už beží sestrička.
Základné zdravotné poistenie ma stálo do 200 švajčiarskych frankov mesačne, napriek tomu som za interné vyšetrenia + jednodňový pobyt v nemocnici dlžná 1400 frankov.
Ešte prednedávnom Ťa každá drobná nepríjemnosť dokázala vyviesť z rovnováhy. Vieš sa upnúť na svoj neúspech a pri prvej facke od života tvrdíš, aké je ťažké vstať? Vraj to nejde? Nedá sa?
Prvé hodiny som sa snažila zobudiť. Veď toto nemôže byť pravda. Výlet v horách skončil nehodou. Realita. Trvalé následky, predbežné vyjadrenia lekárov na traumatológii nezneli vôbec optimisticky.
V električke som si vypočula rozhovor dvoch asi jedenásťročných chlapcov. Vracali sa zo školy a rozoberali nejakú pouličnú bitku zdieľanú prostredníctvom internetu. Kým prvý sa tváril rozpačito, považoval to za dosť brutálne, ten druhý kamaráta nechápavo vysmial, veď čo už je na takom videu poburujúce.
Majiteľka hotela znechutene sklonila hlavu a naďalej sa venovala papierom na recepcii. Dala mi najavo, že ju zdržujem, aby som odišla.
Prišla za mnou s otázkou ako ďalej. Na svoj mladý vek si toho dosť preskákala. Okolo očí sa jej už tvarujú prvé vrásky. Pôsobí krehkým dojmom, že by do nej stačilo fúknuť a zosype sa. Pre roztrasené ruky by bola povrchne zaradená do kategórie ktorejsi závislosti, kam nikdy nepatrila. Sedíme na balkóne, ale netrasie sa od zimy. Sú to nervy, vyčerpanie. Svieti slniečko. Zakrýva si pred ním oči. Kvôli práci od vidím do nevidím si privykla na tmu. Za pravidelný príjem je vďačná.
Nie je to tak dávno, čo som sa pravidelne vracala z práce po 22. hodine. Keď sa na prázdnej zastávke ocitla skupinka podgurážených "chlapcov, nebolo mi všetko jedno. V duchu som prosila, aby do príchodu električky alebo autobusu niekto prišiel.
Stretli sme sa na chirurgii. Doprevádzala svoju nevládnu mamu. Sama nadhodila úplne neutrálnu tému. Opatrne. Asi aby zistila, či mi dialóg nebude naobtiaž - nie všetci máme na niečo také náladu alebo povahu. Nezačala teatrálnym ponosovaním na všetko navôkol. To mi lichotilo. Vyžarovala z nej energia, životný esprit - taká veselá kopa.
Jedného dňa sa rozhodla, že musí odísť. Čo najďalej. Od všetkého a všetkých. Vymaniť sa z lokálneho prostredia, kde roky žila, a tam, kdesi v tichej smutnej tme nechať prázdnotu, ktorú v nej detstvo zanechalo. Prestala sa budiť na nočné mory, kedy si dlaňami zatláčala uši, aby nebolo počuť približujúce sa kroky tyrana. Už sa nechvela od strachu v obave, či sa dožijú rána. Viac si nemusí zakrývať oči pred násilím a mĺkvymi výkrikmi prosiť o pomoc. Nikto už netrhá chumáče vlasov, chorá myseľ nehľadá dôvody k útoku, prestali aj brutálne pokusy vyhodiť z okna alebo balkóna. Všetko upadalo do zabudnutia. Po tvári sa jej kotúľali horúce slzy úľavy. Je koniec.
Večer, počas ligy majstrov, zapíjaš žiaľ a v nastavenom čase by si chcel vidieť, ako sa všetko jedného dňa zmení. Že sa Ti to podarí. Tak veľmi sa Ti žiada zarevať na plné hrdlo, čo si o tomto neistom živote na dlh, po celé tie roky, myslíš. Melieš z posledného.
Občas sa ma pýtajú, čo na tých starých čiernobielych filmoch vidím. Netrápi ma, že to neviem vysvetliť, lebo je dobré vedieť, že sme ešte stále neskĺzli k nepriamym odpovediam na priame otázky typu prečo. Ešte nedávno som rozmýšľala nad odchodmi, ktoré nepoznajú návrat, o tom koľko je v nich ľudí a koľko útekov.
Lenže vysadiť ho, to znamená nedožiť sa jeho plnej krásy. Na to je ľudský život krátky. Voči našej krajine, teda voči lesom v našej krajine, cíti zodpovednosť hneď niekoľko ľudí. Takýmto ľuďom však tvrdé byrokratické lakte podkopávajú nohy, preto občas majú chuť všetko vzdať, veď si už vesmír, hádam, nejako poradí. Ako dobre, že to tak nie je, a tomu vesmíru sami dopomôžu. Kvantoví fyzici by zo mňa asi radosť nemali, pretože veci sa ustavične dejú - to už je raz tak.
Hneď ráno sa zobudíš a cítiš sa vynikajúco. Barometer nálady vyskočí do výšky. Chceš objímať celý svet. Cítiš, že všetko, čoho sa dnes chytíš, sa vydarí. Úplne najviac. Tešíš sa na všetky tie maličkosti, ktoré ťa opäť raz čakajú. Všetko vidíš v jasnom svetle. Žiadna údesnoť, smútok, apatia. Iba sa usmievaš, a vôbec ti nevadia ľudia, pre ktorých si terčom podozrenia, lebo ľudia, ktorí sa z neobjasnených príčin usmievajú, alebo záhadne mlčia sú, predsalen, podozriví. Zrazu ti nevadí, keď si neodpustia cynické poznámky, veď im to nedá, preto kladú otázku, či nie si tak trochu na hlavu, alebo či si nepoťapala nejaké šalené huby.
M. sa v ten deň vrátila z práce skoro. Už vo dverách bolo vidieť, že sa stalo niečo strašné. Bola neobyčajne bledá, chvela sa. Sadla si do obývačky a rozplakala sa. Kolegyňa I. je mŕtva; povedala ticho, keď sa ako tak upokojila. Kolegyňu mala rada, bola to veselá a slušná mladá žena, hoci mala závažné problémy s expriateľom, ktorý nedokázal prekonať rozchod a robil jej zo života peklo. Bola obľúbená, mala dve roboty, chcela dať svojim dvom deťom všetko, z čoho sa kolegyne tešili, lebo na sebe pracovala, morálne kolegyňu podporovali, ako priateľku - veď sa už poznali nejaký ten čas. Mali v pláne osláviť jej 41. narodeniny, čoho sa I. nedožila.
Kým sa tri rozkokošené slečny nakláňali dopredu, aby videli na bábätko v kočíku, strojený chlapík v obleku pozeral mladej mamičke na zadok. Nič zvláštne, jedna obyčajná zastávka, jedna obyčajná jazda a celkom obyčajný nápis na dverách autobusu. Autobus ešte nestihol zastaviť a tí, čo stáli poblíž ženy s kočíkom, odstúpili, vopred pripravení na nástup prvými a poslednými dverami. Bilo to do očí. Chcela som byť zlá, protivná a cynická, mala som totiž na jazyku: Tak, kto si trúfne?
Myslím na ľudí, ktorých hrdúsia prehnité rodinné tajomstvá, v noci sa pre ne budia, aby ich raz tvrdo prespali. Keď si denné svetlo pripíja s nočným tichom, ľudia, na ktorých myslím, stoja pri okne, akoby očakávali, že sa unavia ako hladom skúšané deti v Bolívii, deti privyknuté na ťažkú robotu v neľudských podmienkach. Tá bolesť je sotva rovnaká, no rovnako, nezasiahne slepými. Ako to pokračuje? Úsmev, hra na fajn život, čistú minulosť; úzkoprsá teatrálnosť.
