Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pred pár dňami, keď sme boli na návšteve u dcéry, ukazovala nám šaty, ktoré kúpili svojej najstaršej. Usmievala som sa, ako trafili číslo, farbu, strih. No, však mamina vyskúšala, ohodnotila a schválila. Veď má presne takú štíhlu kostričku, ako ich šikovnica, končiaca vysokú školu. Pochopila som: prípravy k promócii začali.
Žijeme spolu päťdesiatpäť rokov. Boli a sú to roky krásne, šťastné, rozhárané, bolestné. Ale žili sa.
Bratislavská špička: dopravná. Nadžgané električky, autobusy, trolejbusy. Šťastie má ten, kto sa dostane do modernejšieho vozidla. Dá sa tam aspoň po ľudsky stáť a dýchať. Občania cestujú, nešporia drobné mince, šanujú si nohy. Bolo pol piatej poobede. Ľudia z práce a študenti zo škôl sa dýchavične ponáhľali do domovov.
Autom sa ozýval veselý spev princa Vlada Durdíka zo Šípkovej Ruženky. Z kazety. Púšťala som ju vnúčencom na ceste z výletu, lebo som si už s ich vyvádzaním nevedela rady. Vedela som, že ich rozprávkou stlmím k neuvereniu. Vtom som v strede hradskej zbadala tmavý bod, ktorý sa zväčšoval, približoval.
Mala som narodeniny. Okrúhle. Oslavovali sme ich. Ako zvyčajne, v kruhu celej rodiny. Po gratuláciách a odovzdávaní darčekov, chcela som nutne niečo i ja všetkým povedať. Samozrejme, poďakovať sa za všetko milé, čo mi moji drahí prichystali a vyriekli. Trápila ma dlhšie jedna myšlienka, ktorú som práve v takejto chvíli, keď sme všetci namäkko, chcela konečne zo seba vysúkať. A tak som začala.
Veľmi rada by som si denne písala príbehy s nádychom, aspoň s troškou umenia.. Zažijem cez deň množstvo príhod, ktoré sa mi vtlačia do pamäti. Chcela by som sa z nakopených dojmov odreagovať tak, že ich vložím na papier pred sebou. Niekedy sa to dá. Niekedy nie. Niekedy ma schvatne politika tak, že odložím všetko, vrhnem sa k počítaču a začnem písať, že si myslím, že sa klávesnica zavarí. Nezavarí, len písmenka skáču tak divo, že sa občas nájdu tam, kde nemajú. A tak opravujem. Písmenka, nie obsah, ktorý chcem do článku, odkazu iným, napasovať.
Odchádzala som s nákupom z Tesca. Vtom som skoro vrazila s ťažkým transportom tlačeným pred sebou o podstavec-pult, kde trónilo množstvo kvetov, kytíc, jedna krajšia od druhej. Potlačila som nákupný vozík k vôni, ktorá sa z tohto kútika ťahala až k môjmu nošteku. Ružičky, klinčeky, gerbery a množstvá iných pestrofarebných, dráždivých, jasavých kvietkov vábili.
Bol sviatok, ktorý som v detstve milovala. Rozsypávali sme lupienky kvetov pred Sviatosťou oltárnou. Vyobliekaná vo sviatočných, pekných šatočkách. S plným košíkom voňavých, rôznofarebných lístočkov v jednej ruke. S druhou som sa rozháňala s kúskami povädnutých kvetných drobnôstok na všetky strany. Občas som sa s obavou prizerala, či už nevidno dno košíka.
Zobudil sa včas ráno. Za oknom bola síce ešte tma, ale svit dňa sa prehlboval, mohutnel. Do rána sa už len prevracal, mrvil v teplých perinách.
Začiatok mája. Neskutočne krásny. Rozžiarený slnkom. Nádherná mladučká zeleň všetkého: stromov, kríkov, trávy, kvetov. Lahodila očiam a vyvolávala v ľuďoch túžbu, aby sa do nej ponorili či v lese, alebo aspoň v mestských parkoch.
Bola teplá, príjemná jeseň. Využívala posledné teplé lúče, ktoré sálali z blankytného neba z rozžiareného do zlata slnca. Sedela neďaleko domu na lavičke, uvoľnená po práci v zamestnaní. Pozerala na dve hrajúce sa, šantivé detiská. Boli zabrané do hry. Skákali ako prepeličky z miesta na miesto, potom sa rozbehli bohvie za čím ako žriebätká práve vypustené z väzenia tmavej, nudnej stajne. Občas dobehli k nej. Pritúlili sa, vyžiadali si keď nie božtek, tak aspoň pohladenie, či nežné objatie. Túlili sa k nej. Potrebovali cítiť jej blízkosť, teplo...
Keď sme v nedeľu Dobrého Pastiera, v kostole, stretli dcéru Katku, pozvala nás, aby sme sa išli pozrieť na ich nové baby. Samozrejme, že sme pozvanie s potešením prijali. Akonáhle sme vkročili do bytu, a čosi hlasno povedali, z detskej izbietky, ktorá bola práve nanovo vymaľovaná, vyzdobená, vynovená s čerstvo kúpenými postieľkami, s kopou hračiek, ktoré sa váľali po zemi, ozvali sa radostné výkriky. To naše nové vnučky zareagovali vo vytržení, že ich nová mama je už doma. Začuli, že sa vracia.
Obyčajné, slnečno-neslnečné dni sa pomaly rinuli. Večer sedela pri počítači na nejakej diskusii SME. Čosi do nej montovala. V tom sa jej na monitore pomocou messengera ohlásila dcéra Katka, aby prerušila svoju diskutérsku zanietenosť a mrkla sa na to, čo jej posiela v podobe mailu jej manžel Juraj. Prekvapilo ju to. Nezhovorčivý zať jej nerád niečo posielal, či messengeroval. Vždy bol čo najstručnejší. Väčšinou šupol na monitor len pozdrav, aj to v podobe znaku. Rýchlo sa teda preklinkala na ten zázrak, čo jej posielal.
Preplnená električka sa s hrkotom šinula koľajnicami. Dievčatko na sedadle pozeralo po ľuďoch okolo a naťahovalo ušká pri rečiach nad svojou hlávkou. Čosi začulo o krádežiach.
Zlaté letné ráno. Svetlé, rozjasané. Uličný pohon mohutnel. Na rohu ulice stála mladá žena. Za rúčku držala dievčatko. Dívala sa za chlapčekom, ktorý od nej práve odchádzal.
/Nedávno v časopise .týždeň v Editorialy dal Štefan Hríb celebritám otázku: „Ale hádam ste ešte aj ľudia s dušou, nie?“/
Lietali. Pobehovali z miesta na miesto. Ničili vysokú trávu. Raz sa hodili na zem. Raz zasa s výkrikmi vyhupli spoza kríka.
Ráno. Doobedie na Centrálnom trhovisku v Bratislave. Dráždivá atmosféra, šum, ruch, čavargovanie kupujúcich i divákov. Dohadovanie. Smiech. Slnko i dážď. Niekedy vietor a záľaha prachu. Ale vždy to isté: pútavý trh. Kvety, zelenina, hydina. Všade stisk.
Na našej politickej scéne v posledných dňoch zavládlo menšie ticho. Sem-tam síce niektorý politik niečo vypustí do éteru, ale to niečo zmizne v ňom raz-dva. Len premiér sa snaží, aby to „mlčanie jahniat“ prerušil. Vystríha občanov pred návratom zlepenca pravice. Ako ináč, hromží na ňu, vinu zla, ktoré oblieta Slovensko spôsobila vždy a len ona. Sľubuje, že má nachystanú na ňu ešte dajakú štipľavosť vo svojich šuplíkoch, vo vynovenej budove Smeru.
Poslala ho kúpiť chlieb k večeri. I noviny. Vybehol z domu s igelitkou v ruke. Celkom ochotný. Bez zvyčajného protestu. Trielil nie smerom k obchodu, ale do stredu námestíčka pred ich domom, kde sa v húfiku hrali jeho rovesníci.
