Magda Kotulová
Sám
Sedel na chladných schodoch s tváričkou v oboch dlaniach. Na krku šnúrka s kľúčikom.
Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Sedel na chladných schodoch s tváričkou v oboch dlaniach. Na krku šnúrka s kľúčikom.
Nebo bolo zázračne belasé. Taký farebný letný deň. A decká šantili na uzavretom dvore sídliska. Chvíľu bolo mĺkvo, chvíľu sa ozývali detské hlásky, tu krik, tu smiech, tu dohadovanie. A potom zasa smiech.
Vyšli spolu z domu. Kráčali vedľa seba. Občas ich ruky pri strmšom kroku narazili na seba a akoby úľakom od seba odskočili. Odrazu starší opatrne objal plecia nižšieho, útlejšieho. Chlapča sa prudko striaslo. Ruka na jeho pleci, nepripravená na odmietnutie – spadla.
Ručička sa blížila k trištvrte na osem. Netrpezlivými očami pozerala na tikavý budík na písacom stole. A Vlado tu ešte nie je...
/Všetkým nenarodeným...ktorí iste sú aj napriek nepriazni svojich mám a otcov, niekde na dobrom mieste... kde im je blažene v náručí Najvyššieho... 25.marec – Deň Počatého života/
Keď deň pred marcovou sviečkovou demonštráciou cez obed okolo ich sídliska, s trúbením a rachotom prechádzali policajné autá, transportéry a vodné delo, prenikal ňou neurčitý strach. Čo toto má byť? Demonštrácia sily? Naháňanie hrôzy, aby odstrašili tých, čo by TAM išli?... A večer, keď sa v byte rozkmitala, roziskrila obrazovka televízora, a presvedčovacím tónom duchovný Záreczký „prosil“občanov, aby TAM nešli, bolo jej opäť všelijako. Však sa TAM celá rodina chystala. Deti, muž i ona. Ako to dopadne? Odhodlá sa a pustí ich? Nepôjde len sama?... Hlavou jej prebleskovali všakovaké myšlienky, ktoré jej radili raz to, raz ono. Nie, nesmie byť zbabelá, musí im povedať, že môžu ísť, že ich pustí. Nemôže im ukázať strach, obavu o nich, musí im vliať odvahu i keď... Nachystala v TEN DEŇ banány a cukríky. Každému z nich. Vopchala im ich do vreciek. Aby mali aspoň niečo pod zub, keby ich vzali, zaistili...
Hrmotná mestská ulica. Plná ľudí. Na chodníku pri pouličnej lampe stretli sa kamaráti: jeden sa vracal zo škôlky, druhý sa akurát vytiahol spod brány činžiaku a vyzízal do ulice. Ešte neškôlkar. Nebolo ich ďaleko od zeme. Čiapočky vrazené hlboko do čela, šáliky na krkoch, rúčky vtlačené do hrubých, teplých rukavičiek. Živo debatovali, gestikulovali, ruky šermovali vzduchom. Studený mráz sa preháňal ich rukávmi, kabátmi, ba vbehol i pod gatky, ufúľané na kolenách. Vymaľoval im ružičky na líčkach, nosíkoch.
Bolo ráno. Ruch na uliciach silnel, autá sa rútili vozovkou, ľudia sa náhlili za svojou každodennou povinnosťou. Po úzkom chodníku si vykračovalo – ono. Dôležito rozhadzovalo rúčkami. Nepozeralo sa ani napravo ani naľavo, klátilo sa k svojmu cieľu. Pomaly-pomaličky už došlo po vchod materskej škôlky. Tu zastalo. Drobné očká uprelo na „náklaďák“, v ktorom šofér nemohol naštartovať motor. Hľadelo, hľadelo.
Zmrákalo sa. Večer redol. Nastupovala noc. Spúšťala sa okúňavo do ulíc. Neóny sa najprv rozbreskli, roztancovali, a potom osvetľovali ostro všetko: spiace autá po krajoch ciest, konáre a kmene stromov, dráhu áut, na ktorej sa črtali mátožné biele čiary a hrubé biele šípky.
Práve dovysávala izbu. Ešte utierala prach na nábytku. Malé chlápä kľačalo vedľa váľandy. Pred sebou malo roztvorenú prázdnu drobnú škatuľku a povedľa nej sa ligotala hŕba rozsypaných novučičkých centov. Drobnými prstíkmi ich rátalo. Čosi sa mu znevidelo: znovu a znovu ich zratúvalo.
Dvor odpočíval. Bola nedeľa, májová. Vôňa vzduchu omamovala. Niekde opodiaľ kvitol orgován.
Zemepis nie a nie skončiť a malá zlatá mandarínka v poličke pod lavicou rozvoniavala, až čosi škrtilo Petra v krku. Pregĺgal. Nevydržal. Natiahol sa za ňou. Vábila. Lákala. Rýchlo ju drobnými, naraz nervóznymi rúčkami šúpal. Je prvá v tomto roku... Oblak mandarínkovej vône šíril sa doďaleka.
Dievčatko divo vyletelo zo sklenenej brány hypermoderného hotela. Vlásky rozčuchrané vlajúce vzduchom, slzičky v očiach, po líčkach. Rúčky rozlietané. Potkýnalo sa. Padlo. Vstalo a znova utekalo. Trielilo k autu pred hotelom, do ktorého nasadala roztrapatená mladá žena, s nezvyklo červenými lícami. Za volantom sedel svalovec s vyholenou hlavou.
Žijeme dnes svet radosti, spokojnosti, stálej obdivovanej krásy a mladosti? Nevidíme starobu, úpadok, hynutie, smrť, bolesť, utrpenie? Bojíme sa tohto druhého? Zakrývame si pred tým oči, nechceme o tom ani len pomyslieť? A keď to druhé príde? Stlačíme tlačítko „smrť“? Vyhľadáme riadne vysoký most nad riekou, vysokú horu a pod ňou priepasť či aspoň na dome ôsme poschodie? Keď sa nám všetko v živote zosype, smrteľne ochorieme, rodina sa zvlčí, smrť najbližšieho nás zasiahne a nedokážeme sa s tým vyrovnať, tak hurá, preč od tohto „postihnutia“? Preč, kde je tma a nič nebolí, netrápi, nezhrýza? Ako to všetko vlastne je? Treba si prečítať diskusie o eutanázii a človekovi sa vlasy dupkom ježia, čoho sú schopní mysliaci ľudia navymýšľať o „nepodliehaniu“ bolesti, utrpeniu.
Bola som na popolci. Potom som sa pobrala na návštevu chorého. Teraz z nej depresívna odchádzam. Uvedomila som si ťažkú situáciu rodiny, kde sa doluje trpezlivosťa kde sa s láskou prekonáva únava i krvopotne výdrž. A predsa sú tu slzy. Aj bezhraničný pocit samoty, aj akoby už ničím neregenerujúca myšlienka: nemôžem a nevládzem ďalej.
Aký by mal byť ten, ktorého by sme spokojne, s čistým svedomím a radi volili? Je to ťažká odpoveď, alebo sa dá vysúkať z rukáva ihneď?... Po tieto dni sa mi dostala do rúk knižka „Anton Habovštiak v spomienkach.“. Sú to spomienky rôznych osobností z rozličných odvetví nášho spoločenského života, spomienky jednoduchých ľudí na zosnulého spisovateľa, jazykovedca, literáta, veľkého Oravca. Slováka, ktorý pred sebou nevytruboval o tom, že je Slováčisko ako hrom, ale ktorý si svoj cieľ pre tento národ niečo vykonať tichúčko uskutočňoval. A nebolo toho málo, čo splnil, čo si zaumienil. Ale nie o tom som chcela...
V detstve sme často chodili s mamkou do Šifbeku /Schiffbeck/. Dnes sa tento krásny park volá Medická záhrada. Šifbek, s veľkou očarujúcou alejou rozkošatených pagaštanov, bol výborný pre pestvá a hry. Zažila som v ňom prekrásne hodiny detského šantenia. Hlavne začiatkom jari. Bola som úplne omámená z vône čečiny, konárov smrekov, ktorými boli vyzdobené, vytvorené z dreva ihličnatých stromov, rozvoniavajúce tribúny. Na nich sa tancovalo počas medických majálesov. Nás fafrnkov fascinovali a vábili pozostatky konfiet, farebných papierikov, čo sme nachádzali pohodené na podupanej tráve popri prázdnych tribúnach. Boli pre nás očarujúce a plné tajomstiev. Zbierali sme ich a vytvárali z nich pestrofarebné stuhové zázraky. Kládli sme si ich okolo krku, viazali na ruky, okolo pása. Šantili sme na „javiskách“, predvádzali sa a išli sa od šťastia zájsť.
Keď toto začínam písať nie som si istá, či to niekoho zaujme. Ale napriek tomu, cítim sa povinná napísať aspoň pár riadkov o rehoľníčke, vyzdvihnutej na oltár Jánom Pavlom II. Samotný fakt spoznať mladú ženu, umučenú komunistami v rokoch ich najväčšieho cynizmu a zvole, možno nie je pre mnohých lákavý. Ale, ak by načreli do jej života a uvedomili si, čo táto žena prežila a prečo si zničila vlastný život, možno by pochopili, že na tomto svete sú dôležitejšie veci ako kariéra, peniaze, honba len za dobrotami tohto sveta a vyžívanie sa v nich. Chcem podať len také malulinké svedectvo o nej, lebo som ju poznala, videla jej nádherný úsmev, pocítila jej dobrotu, nehu i lásku...
Keď sa vracal môj vnuk z tréningu zo Slovana, cez park na Račianskom mýte, našiel sa asi dvadsaťročný mamľas, ktorý ho prepadol, chytil pod krk a žiadal od neho peniaze. Malý mrnďús-druháčik ho duchaprítomne v sebaobrane uhryzol do ruky a začal jačať. Lúpežník ho schytil za golier, odšmaril do prázdnej fontány povedľa a ufujazdil. Šokované chlápätko len čosi zašomralo postaršiemu pánovi, ktorý ho dobehol zachraňovať, keď z diaľky videl, čo sa udialo.
Práve som dočítala zaujímavú knihu Jána Roznera: Sedem dní do pohrebu. Nechcem tomuto dielku robiť reklamu, ani písať recenziu. Nato sú tu iní. Keď som túto spomienku manžela na svoju výnimočnú manželku prečítala, rezonovala vo mne. Každé jeho úprimné slovo sebakritiky o ich spoločnom manželskom živote. Jeho obdivné, uznanlivé slová za manželkinu prekladateľskú, literárnu tvorbu. Slová muža-literáta predchnuté láskou k žene, muža, ktorý žil po celý život akoby v tieni ženy-literátky, stále nedocenenej Slovenskom. V jeho vyznaní odrážala sa aj čudesná doba, v ktorej sme sa kedysi všetci prebíjali a prejavovali sa...