Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Keď som s nevôľou dvíhala telefón, vyrušená z upratovania po robotníkoch, ktorí mi vymieňali napoly zhnité, staré okná za nové, nevedela som, že ma čaká prekvapenie. V slúchadle sa ozval tichý hlas môjho spolužiaka z gymnázia, s ktorým som doň chodila od sexty po oktávu. Roky sme sa nevideli, nepočuli a ani nevedeli o sebe, či ešte vôbec žijeme.
Keď som sa dozvedela, že môj odrastený vnúčik maže do ďalšieho štátu EU, aj som sa potešila, aj zarmútila. Potešila preto, že som si uvedomila, že len múdry, inteligentný, schopný mlaďas dostane štipendium na štúdium v cudzom štáte na strednej škole. Tešila som sa, že sa Samko ešte lepšie podučí anglicky, a že nebude mumo, ako som bola ja, ktorá okrem nemčiny a ruštiny, aj tie som vedela poslabšie, neovládala iný jazyk.
S obavou v očiach zastal pri dverách. „Mami, môžem si urobiť šarkana?“ „Môžeš, čo by si nemohol,“ prekvapeno zdvihla pohľad od hŕby riadu, čo jej zostal po výdatnom obede.
Každý rok mi je ťažko, keď zbadám koncom augusta, že sa náhle vyprázdni obloha nad našim sídliskom od čiernych bodiek, ktoré ju celé leto okupovali od rána do večera, od noci až opäť do rána. Hlasné „ríí-ríí-ríí“, ktoré sa dennodenne ozývalo, až celkom pri našich oknách, pred ktorými sa ostošesť naháňali „ryrýsy“, naraz ustalo. /Ja ich volám ryrýsy, hoci po česky sa nazývajú rorýsmi obecnými a po slovensky dážďovníkmi tmavými./ Keď som polievala muškáty na balkóne a kochala sa ich krásou, lebo tohoročné leto bohaté na dážď urobilo s nimi zázraky, bála som sa, že tí zurvalci v rozlete sa rozšupnú tak, že narazia do mňa silou víchra.
Koľko ráz som počula tieto slová od manžela, keď sa dozvedel, že ten alebo onen kolega, spolužiak, známy odišiel na večnosť, alebo dostal infarkt, porážku, rakovinu, či sa mu stalo niečo nedobré, čo sa týkalo jeho zdravia. Nedávno som si uvedomila, že tieto slová riadne zatrasú človekom, keď si zráta, že je to realita veku, starnutia, zhasínania života. Ľudia neradi vnímajú smutné, znepokojujúce slová, myšlienky, články, správy, oznamy. Je to pochopiteľné. Kto nemá rád svetlo, slnečný svit? Kto obľubuje tmu, sivosť, nepohodu a v nej zostať trčať? Skutočnosť, že každý človek raz odchádza navždy z tohto rozžiareného, rozbehnutého života, je tu s nami. Deje sa dennodenne. Raz tam – raz tam.
V každom menšom mestečku, v malej dedine, v osade pánu bohu za chrbtom, ba veru aj vo veľkom meste, nájde sa, objaví sa postavička, ktorá zaujme miestnych obyvateľov tak, že na ňu do smrti nezabudnú. Ja si pamätám z detstva Schóne Náciho, ktorý chodil v bielej košeli, vyobliekaný, čistulinký, s rukavičkami a s klobúkom v rukách. Každému sa klaňal, každého pozdravil, každému sa milo prihovoril. Prečudesné osôbky, ktoré patria ku koloritu kraja sú nezabudnuteľné. Aj v našom sídlisku sme mali, vlastne máme, nie jedného, ale až dvoch takýchto vtáčikov-podivňáčikov.
Boli na ceste z nemocnice. Bolesť v údoch ju znepokojovala. Občas na chvíľu otupela. Vtedy zapla rádio. Ozvala sa príjemná, upokojujúca hudba. Pohrúžili sa obaja do nej, aby zabudli na to, čo im znepríjemňovalo chvíle dňa, čo akosi prirýchlo ubiehal. Ani nezbadali, že pár metrov pred ich autom preletelo niečo vzduchom.
Stíšili sme sa. V hľadisku sa diváci ani nepohli. Príjemná, občas dramatická filmová hudba plnila priestory haly i duše prítomných. Sused, ktorý celý začiatok predstavenia veselo konzumoval bohviečo, uvelebil sa v kresle a ustrnul bez pohybu, tak uprene sledoval to, čo sa odohrávalo na obrovitom plátne, kde naskakovali stále nové postavy, tváre, deje.
Zvonil telefón a v ňom sa ozval príjemný hlások môjho vnuka:
Začiatkom prekrásneho augusta, keď leto divočilo a predvádzalo svoje čaro, ale aj desivé horúčavy, charakteristické globálnym otepľovaním, dostala sa nám do uší novota, že sa vnuci, Zuzanka a Jakub, ktorí práve skončili letnú zárobkovú brigádu, rozhodli s partiou kamarátov putovať k hrobu svätého Jakuba do Santiaga de Compostela.
RÍM. Ranný. Ulice ešte neburácajú. Všade vládne miernosť. Horúčava zatiaľ drieme.
Letné prázdniny sú našťastie pre školákov dosť dlhé, aby ich rôzne využili. Na neplechy, šantenie, ale veru i na celkom seriózne záležitosti. Takým niečím je i návšteva starých mám i deduškov. Príležitosť ich potešiť. Polaškovať sa s nimi i čo to slovne utrúsiť, poklebetiť o celkom vážnych vecičkách. Práve to sa nám prihodilo toto leto, keď nás navštívili Samo s Lukášom.
Už je niekoľko týždňov po voľbách. Okrem toho sú letné dni, prázdniny, dovolenky. Na Slovensku v politickom ringu nastalo uvoľnenie, pokoj. Zatiaľ. Dovtedy, kým sa nezačne opäť vyťahovať z politického klobúka zajac, ktorý ňufká falošne, pokrytecky či neslušne.
„Mamiíí..., mamiíí..., je mi zima!“ Dášenka, ufňukaná, sedí na brehu, má modré pery, klepoce zúbkami. Má sinavú tvár. Nafúkané, biele krídelce „anjelička strážneho“sedia tesne pod kostnatými ramienkami na ruke.
Ešte pred niekoľkými týždňami sa nám o horúcom slnku, čo vysúša z nás každú energiu, chuť niečo podniknúť, ani nesnívalo. Dnes jasá, žiari, rozpaľuje všetko okolo seba a vchádza do nás každou bunkou tela. Občas zaprotestujeme, čo to robí, ale potom si povieme, že je lepšie teplo ako zima.
Keď som v Tescu už skoro do povrchu naplnila nákupný vozík a od pultu s mäsovými výrobkami brala sa smerom k pokladni, muž ma zaťahal za rukáv.
Vonku všetko jasá. Leto rozohrieva všetko navôkol, zem, prírodu, zvery, vtákov i ľudí. Vykuknem z okna, vidím ako spústa mlčiacich áut sa zobúdza a vrní, hrčí, trasie sa nedočkavosťou, kým sa rozhorúči motor a oni sa rozbehnú. Tu vodič sedí za volantom rozjarený, dievčina s plnou taškou potravy, deky, utierok, ladne sa nakladá do jeho kabíny. Šofér netrpezlivo a divo vystrelí s tátošom z tichej ulice na hlavnú. Hurááá k vode...
Jur pri Bratislave: námestíčko, moderné nákupné stredisko, opodiaľ kaderníctvo, čistiareň a ešte čosi. Pred kaderníctvom sa hrali deti. Chlapček asi osemročný a jeho sestrička ani nie dvojročná. Chlapček varoval. To bolo jasné. Mamka zrejme sedela pod rozhorúčeným čepcom sušiaceho stroja a parádila sa.
Slnko žiarivo odrážalo svoje lúče z morskej hladiny a prenikavo ich vrážalo ľuďom do tváre, ktorí si hoveli na brehu mora. Sypký piesok pod nohami šetrne pichľavo šimral chrbáty a hrude tých, čo sa na ňom vystreli.
