Niekedy si myslím, že myslím ako muž. Ale márnivá som ako žena. Žijem podľa hesla, že všetko je tak, ako má byť. Že Boh žehná naše kroky a keď ho pustíme do svojho srdca, nejestvujú nesprávne rozhodnutia. Každý deň je dar a každý človek diamant a moja najväčšia múza je moja matka. Zoznam autorových rubrík: Krakov, Sovia pošta Tiborovi, Scestne z ciest, Súkromné, Nezaradené
,,...nevie pochopiť, že ja potrebujem mať navarené, keď sa dotrepem z roboty. Aj na to pivo potrebujem raz za čas ísť, veď kto to má furt vydržať? Máme vysokú hypotéku. Stále mi to otrepáva o hlavu, živiteľ rodiny, živiteľ rodiny... Ja to nezvládam. Každý rok treba letnú aj zimnú dovolenku, ako keby sme nemohli ísť raz opekať na Jurošák a spať v stane z Lidlu! Doprdele. Ja z toho manželstva nič nemám.“ ,,Máš krásne tri deti. Oci.“
Tak to poznáte. Školenia o bezpečnosti pri práci, preškoľovacie školenia, školenia o školeniach. Posedenie na zadku polhodinku, možno dve. Krátke zmŕtvychvstanie pracovných, bezpečnostných, inovačných a iných pokynov, ktorým v mysli hádžeme veniec ,,S láskou spomíname“, lebo v praktickom živote majú ničomné, až mínus nulové pole účinnosti.
Pamätám si ešte ten čas, keď som sedela v rifliach na traky v krčme otcovi na kolene. Striedavo syrovým korbáčikom, lízatkom, nanukom som sa nechala uplatiť na jeden celý zápas a potom ešte ďalšie tri pivá k tomu. A keď ti dal oco upiť z peny! To ti bola frajerina! Dnes by mal na krku sociálku.
Mám taký šál. Taký hrubizný, dlhočizný. Som doňho až po oči. Zabalená. On sa tak elegantne pára, mizne mi pred očami, ale ja ho zbožňujem. Aj preto, že som sa naň ulakomila za peniaze, ktoré mi potom hrozne hrozne chýbali. Klasika. Márnivosť. Mladosť. Pochabosť.
Sedím si iba tak pri stole, počúvam ju. Myšlienky mi lietajú hore – dole. Ako ten falošný sneh v sklenenej guli, keď ju otočíte hore dnom. Škube mi okom, keď odchádza na ,,dámy“, vrhám sa po papieri. Papier, doriti, nemám. To sú tie moje zasrane zorganizované pondelky... Niekedy je to písanie už viac chorobou, ako terapiou. Tak si aspoň ukladám do mobilu poznámku. Neznášam to. Ale musím zachytiť zlomok emócie z tohto momentu. Skicu. Lebo Ona je jedinečná, ako maľba. Neopakovateľná, ako obloha.
Výsledky v poradí prvého volebného galavečera poznáme. Neprešiel ani týždeň a táto informácia pôsobí ako stará tri roky. Na scéne totiž boduje ,,prezidentský battle“. A ja si neviem predstaviť, že toto má trvať ešte ďalší týždeň...
Alebo pokiaľ nadávať nechceme. Každopádne, vzhľadom na to, že sa blížia prezidentské voľby, pozerám na veci trochu emotívne. Keby sme čítali noviny a viac sa zaujímali o politiku, možno by sme nadávať postupne prestali. No ale chceme my vlastne?
Strašne dlho sme mali na baraku zimu. No zo tri mesiace vkuse. Vonku bolo teplejšie ako vnútri. To bolo smutné a smiešne zároveň. Až raz majiteľ utesnil okná. Potešili sme sa. A potom zasa prestala tiecť teplá voda. No a mama, ona sa na to strašne hnevala.
Chodím veľa pešo. A, ježišmária, hlavne bez slúchadiel v ušiach. Ešteže čo! Život treba vnímať všetkými zmyslami. Všade je tu pre mňa ešte stále čo obdivovať, pozorovať, sledovať. Hlavne sledovať!
Poľsko je krajina, ktorej nedostatky prehliadam. Hej, ignorujem ich, je to tak. Cielene, zámerne, vedome. Veď ak vám do teplého kakaa spadne smietka prachu, tiež to pokojne prehltnete...
Teraz je akurát také obdobie. Že ľudia sa potrebujú vyjadriť. V súvislosti s voľbami, so spomienkou na Revolúciu ´89 sa spoločnosťou doslova valila vlna proslovanských blogov, nesúhlasného lamentovania nad Kotlebom, objavilo sa množstvo odoziev na Hríbovu Lampu generácie 30, plus ocenenie Biela vrana malo s tým všetkým tiež dočinenia. Ak mi teda posledné dni niečo priniesli – tak to boli rôzne názory. Na Slovensko.
Cestou naspäť do mesta poľských kráľov sedeli sme partia v aute i rozhovorili sme sa. Neviem, v ktorom bode debaty sa to stalo – či pri komentovaní slovenských ciest, alebo toho, prečo študujeme v zahraničí, každopádne, rozpútali sme debatu o situácii na Slovensku.
Už ste sa niekedy zamilovali tak, že celá vaša milostná história sa proti tomu zdala iba ako chudobná príbuzná najkrajšej arabskej princeznej? Tak krásne, tak zrazu, tak slobodne, tak silno a šialene?
Posaďte sa, milé deti, dnes rozpoviem vám, ako čas mi tu letí. Krakov je nádherný. Nemyslím len architektonicky. Nemyslím koče s koňmi na námestí. Nemyslím tety, čo pri ceste predávajú kytičky zo sušených kvetov a štebocú si ako mladice. Nemyslím žongléra, klaviristu pred kostolom. (Gitarista, harfista, ale klavirista? Klavír na ulici? Jazyk som mala vygúľaný dva metre pred sebou ako v Tom a Jerry, verte mi.)
Viem, že veta sa nemá začínať slovom „keď“, keď mne to nedá... Keď som prvýkrát otvárala dvere na „dome hrôzy“ (tak som ho totiž všetkým doma opísala, aby som to pri prípadných návštevách už nemusela absolvovať) bola som pripravená na všetko. Rozbité schodisko bolo akože neviditeľné, kde-tu opadaná omietka najbežnejšia vec na svete, no a tými zúfalými vchodovými dverami som prosto iba vošla, nech sa deje vôľa božia. Už beztak sa mi prehrával v hlave film, ako mama v nedeľné poobedie plače pri štrúdli babke na ramene, aké to tu máme chatrné. Môj kyslý výraz by tejto skutočnosti nepomohol. Nie darmo sa hovorí, že pre pokoj v rodine človek často i horkú slinu prelkne. (To mám z Mamky Pôstkovej, alebo Statkov zmätkov, pozdravujem autorov do záhrobia, kam patrí aj dom, ktorý práve opisujem.) Prešli dva týždne. „Domu hrôzy“ dĺžim zoznam ospravedlnení a hrejivé pohladenie.
Mala som dôverný, veľmi uvoľnený rozhovor s mojím obľúbeným kamarátom. Klebetili sme, povyťahovali pikošky posledných dní, keď nás prerušili dvaja chlapci. Neboli doterní, no ani sa nechceli dať odbiť, a tak nám voľky-nevoľky robili spoločnosť. Na to, aký typ debaty sme viedli doposiaľ, veľmi rýchlo načrtli tému viery. Zmysel života, Boh... Vôbec by zo mňa nebol dobrý ,,vždy pripravený" pionier, lebo v tú chvíľu som na túto tému pripravená nebola. Myšlienkami pri zážitkoch z piatkového baru som sa vyhýbala priamym odpovediam a snažila sa, dajme tomu, odpovedať diplomaticky.
Rozostierate ťažké závesy hotelovej izby. Do doposiaľ tmavej miestnosti preniká svetlo. Máte úžasný výhľad. Bulváre, malé penzióny, kaviarne lemujúce nekonečne dlhé ulice. Ste Gweeneth Paltrow vo filme Letuška prvej triedy. Zrakom pomaly prechádzate z ľudí pod vami na budovy týčiace sa všade okolo. Medzi nimi je ONA. Je oceľovou kráľovnou, je prvou dámou Paríža...
