Marian Baran
Futbal to je hra
Už sa stmievalo, keď sme vošli do dediny. Na dlhej ulici, na ľavo párne, na pravo nepárne čísla. Pod strechami muži, čo majú mzdu šesťdesiat minút na hodinu a ženy čo z pol kila múky svadobnú hostinu vychystajú.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené

Už sa stmievalo, keď sme vošli do dediny. Na dlhej ulici, na ľavo párne, na pravo nepárne čísla. Pod strechami muži, čo majú mzdu šesťdesiat minút na hodinu a ženy čo z pol kila múky svadobnú hostinu vychystajú.

Raz som sa nadránom vracal zo spoločenskej akcie. Bola jeseň a na chodníkoch sa povaľovali listy rozmočené dažďom. Fúkal vietor a tak som si vyhrnul golier na saku. Cítil som sa ako postava z dobrého filmu, ktorá práve za sebou ne

Dnes, keď zapískam na kamaráta pred domom, tak sa vôbec nič nestane, žiadna zvedavá hlava sa z okna nevykloní. Ten piskot zaujme len chalanov sediacich na schodoch. Značkové bicykle opreté. Dekorácia statusu, dva mesačné platy.

Bol som sa poprechádzať v parku. Chcel som nasať atmosféru stromov, dobiť baterky v tôni vegetácie a nejaký tenší strom objať. Kráčal som po chodníku, tráve som sa vyhol. Pes ktorý tam voľne pobehoval mal podozrivo ľahký krok.

Ráno na trhu slečna kupovala zeleninu. Nezdravo zelenú papriku, drasticky červené paradajky i uhorky, ktoré možno ešte včera ležali len tak na zemi.

Dávnejšie som stál pred zrkadlom, len tak v trenírkach a pozeral som sklamane na odraz. Hovoril som si smutne, prečo práve ja musím mať telo samý sval. Na bruchu tehličky, vytesané ako do mramoru.

Na brehu mora, kadiaľ prechádzalo najviac ľudí, predávalo dievča prázdne mušle z veľkého prúteného koša. Stálo v tieni figovníka a okoloidúcim na oči vystavovalo svoju ponuku.

Skoro ráno ma zobudili deti, nech vstanem, pretože niekto chrápe. Potešil som sa aké sú slušné a nepovedali to priamo vankúšom do hlavy. Ospravedlnil som sa a uistil ich, že si dám záležať, do rána odložím pílu mimo dosahu.

Moja kariéra génia sa rozbehla už v prvej triede základnej školy. Odštartovala ju pani učiteľka. Doniesla do triedy učebnú pomôcku, pripevnila ju na tabuľu a ja som odvážne povedal; mapa.

Keď som ešte chodil do škôlky a bol som úplne malý, len koze po chvost vysoký, nevedel som vysloviť jedno písmeno z abecedy. Bolo to desivé. Písmeno na mňa útočilo asi z každého slova.

Jedného dňa, bolo to v piatok a pokojne mohlo byť trinásteho, tak v ten deň prestal fungovať internet. Šok z toho zistenia zosilňoval loading ktorý nekončil. Ukazovák pravej ruky v pravidelnom tempe kontaktoval klávesu.

Kúpil som si zmrzlinu a sadol na lavičku, ktorá bola voľná vedľa staršej dámy. V rukách držala vôdzku na psa. Psa som ale nikde nevidel, myslel som že je vymyslený, ale nevyzvedal som.

Vošiel so do lekárne a postavil so sa na koniec rady. Čakanie v rade, je jednoduchý proces ako sa dostať na prvé miesto. Celkom jednoduchý postup, kde v rovnici na výpočet doby, ktorá musí uplynúť kým sa tak stane, sa nachádza ako veľmi dôležitý údaj, počet ľudí stojacich pred vami.

Už zasvietilo slnko na šedú mláku zimy. Už lúče hľadajú nechránenú kožu, pri spomienke na ten dotyk, bude sa koža isto červenať. Deň už nosí krátku sukňu, má oholené nohy, odvážny pohľad a žiarivou farbou nafarbené vlasy.

Vracal som sa z mesta neskoro večer. Zavolal som si taxík, aby som bol doma čím skôr a tiež, aby som sa chvíľu cítil ako pán. Cez okno som pozeral na nočné spoje, na unavené hlavy pripevnené na telách. Trúfam si povedať, na odšťavenú dužinu toho dňa.

Cestoval som vlakom. Vzduch, teplo a svetlo v cene cestovného lístka. Štandardný výhľad a svetlo z okna do piatej, predsa len, nebola to prvá trieda.

Obdivujem ľudí, ktorí dokážu čítať knihu v akejkoľvek situácii. Pokúsil som sa ich spôsoby napodobniť, ale musím priznať, schopnosť musí byť vrodená.

Do výťahu so mnou nastúpila suseda. Bola iná ako po uplynulé dni, nový účes, parfum čo sa šetrí na výnimočné príležitosti a úsmev, ktorým sa dokážu vyzdobiť iba šťastné dámy. V ruke držala veľkú kyticu ruží.

Vážený pán Google, píšem vám tento list z vďaky a úcty, o veľkosti niekoľkých gigabajtov. Môj obdiv k vám je nekonečný, ako vaša schopnosť pomôcť hneď a všestranne.

Prvý január je deň, keď sú takmer všetky obchody zatvorené. Je to smutný deň a mnohé peňaženky trpia depresiou. Sú ako nakreslené dvere, nik ich neotvorí, nik ich nepoláska, do ich útrob nik úprimne, len tak nepozrie.