Marian Baran
Ja génius
Moja kariéra génia sa rozbehla už v prvej triede základnej školy. Odštartovala ju pani učiteľka. Doniesla do triedy učebnú pomôcku, pripevnila ju na tabuľu a ja som odvážne povedal; mapa.
mám rád červenú farbu a na raňajky pohár mlieka Zoznam autorových rubrík: Osobné, Odpočuté, Odkazy, Nezaradené
Moja kariéra génia sa rozbehla už v prvej triede základnej školy. Odštartovala ju pani učiteľka. Doniesla do triedy učebnú pomôcku, pripevnila ju na tabuľu a ja som odvážne povedal; mapa.
Keď som ešte chodil do škôlky a bol som úplne malý, len koze po chvost vysoký, nevedel som vysloviť jedno písmeno z abecedy. Bolo to desivé. Písmeno na mňa útočilo asi z každého slova.
Jedného dňa, bolo to v piatok a pokojne mohlo byť trinásteho, tak v ten deň prestal fungovať internet. Šok z toho zistenia zosilňoval loading ktorý nekončil. Ukazovák pravej ruky v pravidelnom tempe kontaktoval klávesu.
Kúpil som si zmrzlinu a sadol na lavičku, ktorá bola voľná vedľa staršej dámy. V rukách držala vôdzku na psa. Psa som ale nikde nevidel, myslel som že je vymyslený, ale nevyzvedal som.
Vošiel so do lekárne a postavil so sa na koniec rady. Čakanie v rade, je jednoduchý proces ako sa dostať na prvé miesto. Celkom jednoduchý postup, kde v rovnici na výpočet doby, ktorá musí uplynúť kým sa tak stane, sa nachádza ako veľmi dôležitý údaj, počet ľudí stojacich pred vami.
Už zasvietilo slnko na šedú mláku zimy. Už lúče hľadajú nechránenú kožu, pri spomienke na ten dotyk, bude sa koža isto červenať. Deň už nosí krátku sukňu, má oholené nohy, odvážny pohľad a žiarivou farbou nafarbené vlasy.
Vracal som sa z mesta neskoro večer. Zavolal som si taxík, aby som bol doma čím skôr a tiež, aby som sa chvíľu cítil ako pán. Cez okno som pozeral na nočné spoje, na unavené hlavy pripevnené na telách. Trúfam si povedať, na odšťavenú dužinu toho dňa.
Cestoval som vlakom. Vzduch, teplo a svetlo v cene cestovného lístka. Štandardný výhľad a svetlo z okna do piatej, predsa len, nebola to prvá trieda.
Obdivujem ľudí, ktorí dokážu čítať knihu v akejkoľvek situácii. Pokúsil som sa ich spôsoby napodobniť, ale musím priznať, schopnosť musí byť vrodená.
Do výťahu so mnou nastúpila suseda. Bola iná ako po uplynulé dni, nový účes, parfum čo sa šetrí na výnimočné príležitosti a úsmev, ktorým sa dokážu vyzdobiť iba šťastné dámy. V ruke držala veľkú kyticu ruží.
Vážený pán Google, píšem vám tento list z vďaky a úcty, o veľkosti niekoľkých gigabajtov. Môj obdiv k vám je nekonečný, ako vaša schopnosť pomôcť hneď a všestranne.
Prvý január je deň, keď sú takmer všetky obchody zatvorené. Je to smutný deň a mnohé peňaženky trpia depresiou. Sú ako nakreslené dvere, nik ich neotvorí, nik ich nepoláska, do ich útrob nik úprimne, len tak nepozrie.
Spať na nafukovačke vyžaduje veľa skúseností, ak žiadnu inú, tak aspoň so stoickým ležaním. Spať na nafukovačke, to je dobrodružstvo. Na niečo také treba mať naspaté na rôznych podložkách, posteliach, pričniach či lôžkach akejkoľvek kategórie a kvality. Už len samotný fakt, že posteľ si treba nafúknuť, ponúka hneď na začiatok niečo neobvyklé.
Krátko po polnoci som vstal, všade bolo jednoduché ticho. V takom tichu sa zdá, akoby svet neexistoval, čo príjemné nie je, preto na chvíľu to stačí.
Bol som v obchode, kde predávajú nábytok a čajové sviečky v balení po sto kusov. Veľmi som chcel niečo kúpiť, nech pri pokladni nevyzerám ako trol, čo prišiel tovar iba vykukať. Nevedel som sa ale rozhodnúť. Tie zvláštne názvy tovarov ma odrádzali, veď čo keď to v preklade niečo urážlivé znamená.
Ranná električka v sobotu ráno je nôž, čo ti odkrojí kus života či sa ti to páči alebo nie. Je to ten nástroj, čo ťa v raňajkovom menu, v štandardnej ponuke rozotrie po koľajniciach v nie príliš hrubej vrstve.
Otvoril som okno a vyvetral obývačku. Izbová rastlina, prvýkrát v kontakte s čerstvým vzduchom takmer zakvitla. Bolo by to prvý krát čo by na svokriných jazykoch vyrástli kvety. Druhú rastlinu vzduch neprekvapil, neznáme svetlo ju očarilo. Hneď začala robiť fotosyntézu.
Moja pamäť na tváre sa zmenila. Niekedy prechádzam okolo výkladu obchodu, pozriem na odraz a poviem si, aký britký chlap to na mňa zazerá.
Sedel som pod strechou, na ktorú dopadali veľké kvapky vody. Šťavnato si rozbíjali hlavy o plech budovy. Hromžili posledným žblnknutím kým definitívne stratili tvar.
Čakal som na zástavke autobusu na svoj spoj, ktorý ma mal spojiť s potrebným miestom na mape. Zdalo sa, že život je predsa len spravodlivý, keď som v diaľke na zákrute zbadal nezameniteľný vzhľad hromadného dopravného prostriedku.