Marián Minárik-Častovský
Dnes nič nebude 1.
Obyčajne v utorok, presne napoludnie uverejňujem svoj prozaický príspevok, no dnes nič nebude
Narodil som sa 25.marca 1939 v Častej ako večný optimista. Hoci som len obyčajný smrteľník, páči sa mi to, čo pánu Bohu: rastliny, kvetiny, zvieratá, ryby, vtáky, ľudia, lúky, stromy, zem, skaly, hory, oblaky, hviezdy, mesiac, slnko, voda, vzduch... Ja viem, je toho veľa, ale takí sme už my – optimisti. Zo všetkého však najkrajšia je žena. Tá sa pánu Bohu podarila k jeho vrcholnej spokojnosti. Potom už prestal tvoriť, celú nedeľu odpočíval a kochal sa pohľadom na jej krásu..... Zoznam autorových rubrík: Historky spod Častovskej veže, Poviedky, Moja poézia, Úvahy, Spomienky, Myšlienky, Nedeľná chvíľka poézie, Napadlo mi, Minipríbehy, Moja rodná Častá, Neznáme objekty, Príbeh s fotografiami, Výpisky z k níh, Šperky, Z ciest po zemskej guli, Spravodajstvo pod čiarou
Obyčajne v utorok, presne napoludnie uverejňujem svoj prozaický príspevok, no dnes nič nebude
Mnoho ľudí sa trápi niektorým svojim nedostatkom, napríklad, že nemajú dosť vlasov, že nevedia spievať, že nevedia maľovať, že nevedia napísať román, že majú jednu nohu kratšiu, alebo že ju nemajú vôbec... Pritom zanedbávajú svoje ostatné schopnosti a možnosti... Túžia po tom, čo majú iní a neteší ich to, čo majú sami...
V letných mesiacoch roku 1998 som sprevádzal s kamerou kardinála Tomka na jeho pastoračnej ceste v Keni. Poznámok z tejto cesty mám veľa. Pre čitateľov blogu som vybral jeden z posledných dní, ktorý by bolo možné považovať za odpočinkový.
Mužská časť našej rodiny zodpovedná za kosenie sena, bola v tomto roku krutou zimou zdravotne tak zdeptaná, že na kosenie ostal snáď už iba pes Sam. Ale ten sa k danému problému tváril, ako by vôbec nerozumel ľudskej reči, ba priam ako by bol hluchý.
Bolo to koncom mája. Slniečko pripekalo ani v lete. Z osobného vlaku, ktorý prišiel od Trnavy, vystúpilo zopár cestujúcich. Každý sa niekam ponáhľal.
V jednom z minulých článkov som spomínal, ako som sa rozprával s pánom Werichom. No ja som s ním neskôr aj spolupracoval.
Vyrábali sme televíznu inscenáciu, v ktorej jednu z postáv stvárňoval vynikajúci herec Martin Gregor.
A nie raz. V rokoch 1958 - 1963 som študoval na Filmovej fakulte AMU v Prahe. Okrem iného, malo to aj tú výhodu, že podobne, ako študenti z Divadelnej fakulty, mali sme vstup do divadiel zadarmo, alebo za korunu.
Spisovateľ Miloš Krno napísal chutnú poviedku o náčelníkovi jednej malej železničnej staničky. Po nociach sa u neho zastavovali partizáni a cez deň zasa Nemci.
Náš český dedo nepil alkohol, ale ani popadané hrušky nevyhodil na smetisko. Zohnal si akúsi aparatúru a v zime vypálil z hruškového kvasu zo tri fľašky hruškovice.
Ako študent Filmovej fakulty v Prahe, dva roky som býval s kórejským spolužiakom Kim Son Cho.
Mojim profesorom abstinencie bol Ivan Mistrík. On spôsobil, že som sa ešte v roku 1965 rezolútne rozhodol, že už prestanem piť.
Keď sa v takej kultúrnej inštitúcii, akou je Národné divadlo, či Nová scéna alebo televízia objaví ten pravý vrátnik s veľkým "V", tak je to pre tú inštitúciu požehnanie. V národnom divadle to bol pán Tunčík, na Novej scéne vari vôbec najslávnejší z vrátnikov Pintér-báči...
Jozef Vidiečan sa narodil v roku 1910. V tom roku, kedy zomrel Björnstjerne Björnson, a preto scenárista a režisér Viliam Gruska si pána Vidiečana, ako známeho interpréta ľudových piesní, vybral do komponovaného programu o tomto nórskom spisovateľovi, nositeľovi Nobelovej ceny za literatúru, ktorý sa vo svojej korešpondencii i ako publicista v začiatku 20. storočia postavil za národné práva Slovákov.
16. februára herec Leopold Haverl oslávil svoju sedemdesiatku. Pokúsil som sa zaspomínať pri tej príležitosti na jednu zaujímavú epizódu z jeho hereckej kariéry...
Už som na blogu zverejnil časť spomienok častovského rodáka Michala Herchla. Dnes zverejňujem jeho spomienky na odsun slovenských vojakov v januári 1945 do Talianska. Nemci tak chceli zabrániť prechodu slovenských vojakov k partizánom. Zaujimavé je, že talianskú anabázu s ním prežilo ešte vyše 30 vtedy mladých chlapcov z Častej...
Môj priateľ a mladší kolega Mišo Staroň nedávno odišiel do Austrálie doplniť si vzdelanie. Ozval sa mi s ospravdlnením, aby som sa nehneval, ak mi zaplní mailovú schránku niekoľkými fotografiami. Nakoniec, v dnešnej dobe gmailov a iných veľkokapacitných schránok už to naozaj problém nie je. Bolo by škoda, ak by som sa nepodelil s vami o jeho fotografické dojmy z ďalekého kontinentu u protinožcov - z Austrálie. Požiadal som ho o súhlas a on mi ho dal. Tak ho nechajme rozprávať a fotografovať.
Včera bol taký deň. Mnoho ľudí verí, že to je nešťastný deň. Ja som tiež dosť poverčivý, ale piatok trinásteho za nešťastný deň nepovažujem. Mám na to svoj dôvod.