Adriana Markovičová
O tom, ako sme rozplakali Tóna
Je 31. január 1977. Je polrok a my, malí prváčikovia, mastíme v rúčkach klince rôznych farieb. O chvíľu rozpatlanú stonku klinca odovzdáme súdružke učiteľke a ona nám za to odovzdá atramentom vypísané prvácke vysvedčenie. Moje priezvisko začína na M a tak si chvíľu počkám, kým prídem na rad. Moja kamarátka Ľudka už vysvečko má. Tróni na ňom veľká jednotka cez celý papier. Trošku jej závidím a mám strach, čo bude v mojom, lebo minule som mala v písanke jeden celý riadok prepísať (trošku sa mi rozmazal, keď som si písala úlohu so slzami v očiach, bola som dosť veľká citlivka). Čo ak si to pani... vlastne súdružka učiteľka zapamätala?
