Manžel, otec štyroch detí. Tiež poslanec Európskeho parlamentu za KDH (www.kdh.sk), predseda skupiny pre bioetiku a ľudskú dôstojnosť v jeho najväčšej frakcii Európskej ľudovej strane, bývalý veľvyslanec Slovenska v Kanade, prezident občianskeho združenia DONUM VITAE. Zoznam autorových rubrík: Rodina, Ľudský život, Politika, Súkromné, Nezaradené
V časoch socializmu koloval u nás vtip, aký je rozdiel medzi rakúskou a československou ústavou? Odpoveď znela, že obe síce zaručujú slobodu prejavu, ale len rakúska ju zaručuje aj po prejave. V tých časoch by asi nikto od železnej opony na západ nečakal, že sa raz práve on stane hlavným hrdinom podobného vtipu.
Snáď ešte nevyschol ani atrament na prezidentovom poverení víťaza volieb zostaviť vládu a už jeden z tých, ktorí mali v nej flek istý medzi prvými, šíril svoje ministerské plány éterom. Na gymnázia chcel vtedy ešte len designovaný minister školstva Dušan Čaplovič pustiť len jednotkárov, ostatní mali ísť za výrobný pás. Súčasnej mladi nastavil latku tak vysoko, že za preskočenie jej výšky by sa nemusel hanbiť ani Sergej Bubka. Vysokoškolákov je vraj priveľa, potrebujeme učňov! Následné vymenovanie vlády, v ktorej najdôležitejšiu vec – istoty, ktoré SMER sľuboval v najhlavnejšom z hlavných predvolebných hesiel, dostal na starosť Ján Richter so svojim kontroverzným ziskom diplomu, však s onou latkou poriadne zamávalo.
Už-už to vyzeralo, že si hlava nášho štátu bude musieť na najbližšie víkendové dni hľadať nový program. Odmietnutie pozvánky ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča na summit na Jaltu väčšinou európskych štátnikov, ktoré znamenalo jeho následné zrušenie, ho zastihol doslova pri balení kufrov. A tak to mal dobre vymyslené - popodáva ruky, pofotí sa pred vlajkami, kde tu, čo-to jemne kriticky, taktne a nanajvýš diplomaticky utrúsi a podľa vlastných slov - pozrie si hokej. Nič viac a nič menej záväzné, nemal na rozdiel od litovskej prezidentky Dalie Grybauskaitovej, ktorá trvala na návšteve uväznenej expremiérky Júlie Tymošenkovej, na pláne. No Janukovyč sa zľutoval, zvolal zúžené stretnutie štyroch šéfov štátov a v Grasalkovičovom paláci sa môžu predsa len tešiť - tak predsa nasadneme do lietadla a za nimi poletíme, poletíme... Lebo ako sa nechal Ivan Gašparovič ústami svojho hovorcu počuť - Ukrajina je sused, s ktorým sa treba rozprávať.
Človek alebo hyena? Rozdrvil psovi lebku… Otrasné, nechal psa trpieť bolesťou… Podobných pohoršených správ o týraní zvierat priniesli médiá za jeden jediný pracovný týždeň takmer desiatku. Nepopieram, otrasné. Za rovnaký čas bolo však na svete pripravených o život vyše pol milióna nenarodených detí, a to spôsobom často otrasnejším a drastickejším. O tom sa však do médií nedostala ani správička. Naozaj je pre nás zviera viac ako človek?
Po odhalení korupčnej kauzy Osrblie, v ktorej figuroval poradca predsedníčky vlády, a ktorá súvisela s dotáciou z jej rezervy, si opozičný líder Róbert Fico nedával servítku pred ústa a premiérku Ivetu Radičovú nazval neschopnou klamárkou podozrivou z korupcie. A bác, sotva sa pár krát vyspal a na svetlo sveta vyplávala kauza podvodu, v ktorej hrá pre zmenu hlavnú úlohu hneď niekoľko ľudí z jeho SMERu. Došlo mu, že kričať hop, kým nepreskočí sa zjavne nemá?
Keď evanjelista Lukáš napísal, že Ježišovi „v smrteľnej úzkosti stekal pot na zem ako kvapky krvi" nebol to básnický obraz spisovateľa, iba technický opis reality. Kristus sa krvou podľa vedcov naozaj potil, môže to byť totiž jeden zo sprievodných znakov vysokého stupňa psychického stresu, hrozného, takmer nepredstaviteľného utrpenia. Vieme o tom, ale akoby nás to napísané na stoosemdesiatej strane zavretej Biblie odloženej na polici netrápilo. Musia prísť sviatky Veľkej noci, musí to zaznieť nanovo a nahlas, aby to prestali byť slová, a aby sme opustili nezúčastnenú pozíciu čitateľa a stali sa súčasťou deja, súčasťou davu, ktorý postával na svahoch Golgoty a kričal „Ukrižuj ho!" Možno si hovoríte, že vy by ste to v živote nevyslovili. Ale... Krista na kríž nepribíjali len pred dvetisíc rokmi, ale zas a znova. Aj dnes, napríklad v rozbitých manželstvách, zničených rodiny... Naozaj sa pri tom správame inak, ako pobláznený dav? Alebo si len s Pilátom umyjeme ruky so slovami: "Ja nemám vinu na rozvodoch, ani rozpadnutých rodinách. To je vaša vec!"
Zuzka bola šestnásťročná gymnazistka, keď sa prvýkrát posadila do čakárne svojej lekárky. Bolelo ju brucho. Ale nie tak, ako keď sa prejedla maminej horúcej štrúdle. Doktorka ju napriek tomu poslala domov len s čiernym uhlím. Lenže to nepomáhalo. Ale žena v bielom plášti bola aj tak presvedčená, že o nič nejde. „Skús si vybrať nejaký šport, skrátka niečomu sa venuj a prestaň sa toľko sledovať!“ vyprevadila ju z ordinácie. Chvíľu sa stredoškoláčka snažila poslúchať túto radu, ale bolesti jej to veľmi rýchlo zatrhli. Vrátiť sa dorastovej ambulancie nemalo zmysel, a tak sa Zuzana ocitla v nemocnici. Tam síce našla odborníka, ktorý nad ňou konečne nemávol rukou, ale koniec jej trápeniu nespravil. „Už je neskoro. Máte nádor na obličkách a je neoperovateľný...“
Matke, ktorá nedávno dokopala čerstvo narodené dieťa na smrť, hrozí doživotie. Tým, ktorí svojim potomkom nechajú vytrhať končatiny, rozlomiť chrbticu, a rozdrviť lebku lekármi, však nehrozí nič. To, čo je po opustení tela matky neodškriepiteľnou vraždou, je kedykoľvek predtým podľa zákona iba uplatnením práva ženy na voľbu. Pretože presne takto všade vo svete prebiehajú interupcie. Ako je možné, že keď dvaja robia to isté nie je to to isté?
Keď slovenský ústavný súd nedávno rozhodol o neústavnosti zákona o vyvlastňovaní majetku pri výstavbe diaľnic a zákaze zisku zdravotných poisťovní, vyhral zákon, a tým spravodlivosť. Ale právnik Róbert Fico skonštatoval, že je z toho smutný. Vtedy každému normálnemu človeku musela napadnúť logická otázka – čo je to za človeka, ktorý sa teší z nespravodlivosti?
Keď som nedávno chytil do rúk kalendár, ktorý dostali do lavíc študenti stredných škôl po celej Európe, nechcelo sa mi veriť, že je na rok 2011. O Veľkej noci, ani Vianociach tam nie je ani písmenko. Stránka z 25. decembra je až vyčítavo prázdna. Takýto súpis dní mohol vzniknúť najskôr v Sovietskom zväze v päťdesiatych rokoch..., napadlo mi. Veď logiku to dávalo - všetko to tu malo byť na večné časy a nikdy inak.
Expremiér Róbert Fico sa včera ponáhľal varovať svet, že prípadná verejná voľba generálneho prokurátora je zlomenie chrbtice demokracii na Slovensku. Keď mu však jeho koaličný partner po voľbách v roku 2006 posadil do vlády človeka, ktorý si tyká so šéfom albánskej mafie a nevadia mu sudcovia, ktorí za bývalého režimu posielali za mreže nevinných ľudí, vtedy ho zdravotný stav slovenskej demokracie netrápil.
Keď sa podľa jedného z vtipov kubánsky penzionovaný vodca dostavil pred nebeskú bránu, svätý Peter ho vypoklonkoval aj s kuframi do pekla. Keďže sa vzpieral v náhlivosti si tam tú batožinu zabudol. S pekla teda po ňu poslali dvoch čertov. Keď ich anjel strážny zbadal, pohotovo hlásil šéfovi: Fidel je v pekle len desať minút a už sú tu dvaja emigranti. Keby to nebola smutná realita, tak by to bol snáď celkom veselý vtip. Nemohol mi neprísť na um po správach o postupnom prepúštaní politických väzňov, ktorého sa po rokoch dočkali práve toto leto. Neboli by to však komunisti, aby dobrú správu hneď nepokazili. Áno, pôjdu von, ale nielen z cely, ale aj z republiky.
"Teraz musím zistiť, aké medzinárodné škody boli spôsobené Slovensku dnešným rozhodnutím koaličných poslancov," povedal po odmietnutí pôžičky Grécku v Národnej Rade SR jeden zo zástupcov ľudu. Skúsite si tipnúť kto to bol? Logiku nepoužívajte. Tá by vás priviedla k tomu, že to musel byť niekto, kto hlasoval za pomoc Grékom. Takí boli len dvaja, a síce poslanci KDH, a vyššie citovanú vetu z úst nevypustil ani jeden. Kto to teda mohol byť? Napadlo vám slovo "farizej"? Správne. Stačí už len doplniť, že občianskym menom sa predstavuje ako Róbert Fico.
Na podpis rámcovej dohody európskej finančnej stability sa ľudia Róberta Fica už necítili, ale zmluvy za milióny eur podpisovali odchádzajúci ministri na poslednú chvíľu jedna radosť. Vo všetkých prípadoch pritom šlo o zákazku bez súťaže s odôvodnením, že práce môže poskytnúť iba jeden dodávateľ. To má iba dve vysvetlenia, jednak všetci do poslednej chvíle napĺňali to, čo ich predseda vyhlásil pri oslavách výročia samostatnosti Slovenskej republiky pred dvoma rokmi v Martine, že veľký vzor jeho vlády je zbojník Juraj Jánošík, a na druhej strane to, že so scenárom, že ich vláda 12. júna skončí sa nerátalo v Smere ani v najčernejších snoch.
Nie je pravidlom, aby sa v Európskom parlamente hlavným spravodajcom k právnym normám stal Slovák. Pri schvaľovaní smernice o bezpečnosti a kvalite orgánov určených na transplantáciu sa mi tejto cti dostalo hneď na začiatku volebného obdobia novozvoleného Európskeho parlamentu. Boli sme na štarte. Som rád, že sa v tretí májový týždeň podarila výnimočná vec - ľudom čakajúcim na transplantáciu tak svitla nádej, že sa dočkajú životne dôležitého orgánu o mnoho skôr. V krajinách Európskej únie sa síce ročne uskutoční asi tridsaťtisíc transplantácií, ale aj tak sa ujde len na tretinu tých, ktorí by ju potrebovali. Dva razy toľko ľudí zostáva na čakacích listinách. Pričom takmer štyri tisícky z nich sa jednoducho nedočkajú. Deň, čo deň takto v EÚ zomrie 12 ľudí. Už nemusí. Nie je ani pravidlom, aby sa ten, čo právnu normu sprevádza schvaľovacím procesom, mohol zúčastniť jej podpisovania predsedom Európskeho parlamentu. Tejto cti sa mi dostalo v minulých dňoch. Tým sme sa dostali do cieľa.
Winnie Tilinová. Keď drobné tmavooké dievčatko vytiahli z ruín jedného z domov v hlavnom meste zemetrasením zničeného Haiti, všetkým zvlhli oči a opakovali jediné slovo - zázrak. To osemnásťmesačné dievčatko bojovalo samo pod troskami domu, ktorý zabil jej rodičov, o život viac ako tri dni a vybojovalo si ho. Bez jedla, bez vody, v tme, bez možnosti sa pohnúť... Aká veľká sila žiť sa skrýva v dieťati! Fotografia Winnie obletela svet. Rovnako odvážne však bojujú o život aj deti, ktoré svet nikdy nespozná, dokonca nedostanú ani mená...
Pár dní pred Vianocami pustil istý britský vedec do sveta informáciu, že v prípade epidémie prasacej chrípky typu H1N1 nie je dôvod na paniku, keďže "nie je príliš smrteľná". Iné choroby vraj zabíjajú viac. Bol to optimizmus alebo len nechutný cynizmus, ak spomenutú vetu vyslovil nad štatistikou desiatich tisícok potvrdených obetí v Európe? Jej autor sa asi nepostaví pred nikoho z pozostalých, ktorým „nie príliš smrteľná chrípka" predsa len najbližších usmrtila. Chrípka!!! Tá choroba, čo má povesť, že bez lekára trvá týždeň, s ním sedem dní...
Veronika prišla na svet s rázštepom chrbtice. Bez okamžitej operácie by nebola prežila ani deň. Jej mame však lekári radili, aby zvážila, či ju radšej nenechá v pokoji zaspať... Bol to šok. Žiadna mama nedokáže pochopiť, že od nej čakajú niečo také - nechať svoje dieťa zomrieť! Trvala na operácii. Po mesiaci si ju nakoniec predsa len mohla priniesť domov. No len na krátko. Asi dvojmesačnú ju večer vložila do postieľky a ráno v nej našla len dve prepadnuté oči na sivej tvári. Dievčatko v bezvedomí odviezli do nemocnice. Za vystrašenými rodičmi prišiel ten istý lekár s tou istou vetou - lepšie by bolo, keby ju v tichosti nechala zomrieť, do rána neprežije. Aj preto mame dovolil zostať pri nemocničnej postieľke celú noc. Otec sa mohol len rozlúčiť. Vraj poslednýkrát.
„Stokrát opakovaná lož sa stane pravdou! Čím väčšia lož, tým hlasnejšie ju treba kričať do sveta !" Týmto výrokom sa síce do histórie zapísal fašista Joseph Goebbels, ale komunisti sa ním inšpirovali viac než Marxovým kapitálom. A tak vyhlasovali, že Veľká októbrová socialistická revolúcia z roku 1917 bola začiatkom budovania úplne novej, sociálne a národnostne spravodlivej spoločnosti. Dodnes sa podpisujú pod tvrdenia, že vďaka socializmu, sa radový občan dočkal osemhodinového pracovného času, bezplatného a pre každého dostupného vzdelania, kde rozhodovali schopnosti, a nie peniaze. Bezplatná a kvalitná zdravotnícka starostlivosť sa stala samozrejmosťou každodenného života. Právo na prácu a pokojná jeseň života zabezpečená dôchodkovými dávkami, odchod do dôchodku u žien v 55. a u mužov v 60. rokoch boli výdobytkom práve socializmu. Čoho sa dočkal v skutočnosti?
V nemocnici ležalo asi desaťročné dieťa. Malo za sebou tri desiatky operácii, a napriek tomu sa tam stále vracalo. Odkázané na vozík a v zlých chvíľach aj na všetky možné prístroje. „Ako ju tu môžeš stále nechávať trpieť takúto samu? Urob niečo!“ zúril na Boha jeden mladý muž z nemocničného personálu. Zrazu akoby ho Boh poklepal po pleci: Človeče, ale ja som s tým už niečo urobil. Stvoril som Teba!“ Napísané je to dojímavé, však? V realite šok. Ja som tu pre bezdomovcov, ktorých stretávam..? Čo zmôžem? A rómska otázka? Prosím vás, tým ani svätý Peter nepomôže...
