Monika Nagyova
Nebyť matkou je úžasné
Obdivujem matky, lebo majú najťažšie poslanie zo všetkých. Avšak o čosi viac obdivujem nematky.

Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra

Obdivujem matky, lebo majú najťažšie poslanie zo všetkých. Avšak o čosi viac obdivujem nematky.

Už aj vaňa mi je priúzka. Vari je to trest za obžerstvo? Azda si hriešni ľudia nezaslúžia kúpeľ?

V divadle, na sedadle predo mnou sedí žena. Má dlhý nos a špicatú bradu. Nedíva sa na scénu, ale na muža vedľa seba.

V roku 1929 mala moja prababka v šamorínskom dome namočené ruky vo vode, keď do dverí vošiel jej muž.

Raz som v reštaurácii sedela tak, že vďaka vyvýšenému miestu som mala výhľad na stôl, pri ktorom jedli dvaja mileniáli.

Táňa Pauhofová podišla k publiku a pýtala sa divákov, či majú deti. Modlila som sa, aby neoslovila mňa.

Na tom smutnom sídlisku, kam okrem pápeža nik nechce ísť, som pred rokmi strávila niekoľko dní. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala.

Trik je v tom, že musím žiadať o správnu vec. Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, čo to je.

V MHD sa ku mne predieral muž a volal: „Monika, ahoj!“ Znervóznela som, lebo jeho tvár som nespoznávala. Hrýzla som si spodnú peru a burcovala svoju pamäť. Kto to je? Kto to, preboha, je?!

V ženských magazínoch sa vždy dozviete, čo je správne. Majú však redaktorky týchto časopisov pokyny aj pre tie z nás, ktoré sú nahnevané, osamelé alebo hladné neustále?

V banke ju chceli povýšiť, ale ona dala výpoveď. Nemala chuť zabarikádovať sa v kancelárii. Založila si živnosť, chcela pomáhať ľuďom tak, aby hneď videla výsledky.

Každý rok organizujeme firemnú turistiku s kolegami z okolitých krajín. Sme rozdelení do viacerých skupín a raz to vyšlo tak, že som celý deň trávila s ôsmimi mužmi z Čiech.

Už sú to viac ako tri roky, čo som toho muža videla naposledy a predsa ho nedokážem pustiť z hlavy. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Čakal ma v príletovej hale a v rukách držal kvety.

Mená osôb sú pozmenené, všetko ostatné v príbehu je autentické. Kľúčová časť deja sa odohrá v noci pred jedným z panelákov na bratislavských Dolných honoch.

Sadlo zohráva v živote mnohých žien kľúčovú úlohu. Ustavične na nich visí a pri chôdzi sa im nehanebne natriasa. A čo je najhoršie, neopúšťa ich ani v tých najintímnejších okamihoch.

„Vieš, kto som?“ prihovorila sa mi jedna pani na spoločenskej akcii. Hoci som ju nevidela tridsať rokov, spoznala som ju okamžite. Bola to vedúca tábora, ktorá mi vysvetlila, ako sa používa vložka.

Mať psychológa je v dnešnej dobe takmer nevyhnutné. Už to nie je tabu, mnohí o svojich terapeutoch hovoria otvorene. Ja som sa s tým svojím zoznámila, keď som mala pätnásť rokov.

Prilepšia si čerpacie stanice i firmy, ktoré robia rozvoz alkoholu a prinesú vám ho až pred dvere ako pizzu. Ale čo tí, ktorí majú vyrátaný každý cent a predražené liehoviny si nemôžu dovoliť?

U nás už boli zavreté školy aj obchody, keď som volala s bratrancom z Londýna, ktorý bol práve na letisku. „Je tu frmol ako každý iný deň,“ povedal mi do telefónu.

Muži v Bratislave vyzerajú akoby ich jedna mater mala. Vlastnia pekné autá, v ktorých presedia polovicu života a v ranných kolónach si v spätnom zrkadle kontrolujú precízne zastrihnuté briadky.