Monika Nagyova
Vzťahové okienko. Páry, ktoré sa medzi sebou nerozprávajú.
Raz som v reštaurácii sedela tak, že vďaka vyvýšenému miestu som mala výhľad na stôl, pri ktorom jedli dvaja mileniáli.
Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Raz som v reštaurácii sedela tak, že vďaka vyvýšenému miestu som mala výhľad na stôl, pri ktorom jedli dvaja mileniáli.
Táňa Pauhofová podišla k publiku a pýtala sa divákov, či majú deti. Modlila som sa, aby neoslovila mňa.
Na tom smutnom sídlisku, kam okrem pápeža nik nechce ísť, som pred rokmi strávila niekoľko dní. Zistila som, že existuje peklo a že nemusím najskôr zomrieť, aby som sa doň dostala.
Trik je v tom, že musím žiadať o správnu vec. Trvalo mi dlho, kým som prišla na to, čo to je.
V MHD sa ku mne predieral muž a volal: „Monika, ahoj!“ Znervóznela som, lebo jeho tvár som nespoznávala. Hrýzla som si spodnú peru a burcovala svoju pamäť. Kto to je? Kto to, preboha, je?!
V ženských magazínoch sa vždy dozviete, čo je správne. Majú však redaktorky týchto časopisov pokyny aj pre tie z nás, ktoré sú nahnevané, osamelé alebo hladné neustále?
V banke ju chceli povýšiť, ale ona dala výpoveď. Nemala chuť zabarikádovať sa v kancelárii. Založila si živnosť, chcela pomáhať ľuďom tak, aby hneď videla výsledky.
Každý rok organizujeme firemnú turistiku s kolegami z okolitých krajín. Sme rozdelení do viacerých skupín a raz to vyšlo tak, že som celý deň trávila s ôsmimi mužmi z Čiech.
Už sú to viac ako tri roky, čo som toho muža videla naposledy a predsa ho nedokážem pustiť z hlavy. Prvýkrát sme sa stretli na letisku. Čakal ma v príletovej hale a v rukách držal kvety.
Mená osôb sú pozmenené, všetko ostatné v príbehu je autentické. Kľúčová časť deja sa odohrá v noci pred jedným z panelákov na bratislavských Dolných honoch.
Sadlo zohráva v živote mnohých žien kľúčovú úlohu. Ustavične na nich visí a pri chôdzi sa im nehanebne natriasa. A čo je najhoršie, neopúšťa ich ani v tých najintímnejších okamihoch.
„Vieš, kto som?“ prihovorila sa mi jedna pani na spoločenskej akcii. Hoci som ju nevidela tridsať rokov, spoznala som ju okamžite. Bola to vedúca tábora, ktorá mi vysvetlila, ako sa používa vložka.
Mať psychológa je v dnešnej dobe takmer nevyhnutné. Už to nie je tabu, mnohí o svojich terapeutoch hovoria otvorene. Ja som sa s tým svojím zoznámila, keď som mala pätnásť rokov.
Prilepšia si čerpacie stanice i firmy, ktoré robia rozvoz alkoholu a prinesú vám ho až pred dvere ako pizzu. Ale čo tí, ktorí majú vyrátaný každý cent a predražené liehoviny si nemôžu dovoliť?
U nás už boli zavreté školy aj obchody, keď som volala s bratrancom z Londýna, ktorý bol práve na letisku. „Je tu frmol ako každý iný deň,“ povedal mi do telefónu.
Muži v Bratislave vyzerajú akoby ich jedna mater mala. Vlastnia pekné autá, v ktorých presedia polovicu života a v ranných kolónach si v spätnom zrkadle kontrolujú precízne zastrihnuté briadky.
Ach, keby tak namiesto darčekov priniesol seba. Zdvihla by som ho na ruky a strach z môjho života by sa vytratil. Neznáma a bezodná tma za oknom by sa razom premenila na tichú noc.
V Podunajských Biskupiciach pôsobil kňaz, ktorého ľud zbožňoval. So všetkými si tykal a chápal problémy bežných smrteľníkov. Aj neznabohom vystrojil parádne pohreby.
Pozemok má dnes cenu zlata. Záhrady sa scvrkávajú na minimum a na mieste broskyňových stromov vyrastajú domy. A tak sme na suseda nalepení a vidíme mu až do hrnca.
Niekedy sa cítim ako Marfa z Mrázika. Sedím na lavičke, hompáľam nohami a mračím sa na svet. Koláče zajedám jablkami a splachujem to všetko mliekom.