Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Každý maratónec si na trati píše svoj príbeh. Diváci vedia, koľko driny sa skrýva za spoteným tričkom a mokrou hlavou. Vynesú pred dom stoličky, hrnce a varechy. Bubnujú a povzbudzujú. Kvôli tomuto sem bežci cestujú z celej republiky. V košických uliciach prvú októbrovú nedeľu ožívajú hodnoty, ktoré mnohí považujú za pochované.
1. Nespite. Čo ste Marfuška anjelik? Do postele choďte hlboko po polnoci a na svitaní už svieťte. Veď ste zavalení povinnosťami. Žijete naplno. Nemáte čas spať. Taký luxus si môžu dovoliť len v rozprávkach. A ešte nestarnúce trio Claudia Schiffer, Heidi Klum, Kate Moss.
„Otvorte pupok.“ „Prosím?“ „Zavrite oči a otvorte pupok.“ Bože, toto je zlé. Stala som sa obeťou sekty.
„Vždy sú na vine dvaja. Ona a jej matka.“ Skydiveri sa nad praženicou rozosmejú. Takýto svieži vtip veruže poteší. Raňajkujem s machrami, ktorí majú za sebou stovky zoskokov.
Karinka je moja krstná dcéra. Nepopísaný papier, veselá, copatá bambuľka. Tajne rozbaľuje bonboniéry a dvíha na ruky zatúlané zvieratá. Chceli sme ísť na detské ihrisko, ale bolo obsadené. Početnou skupinou Rómov. „Nejdeme tam,“ počula som svoj rozhodný hlas.
V utorok podvečer mal môj známy nevinné podozrenie: „Niečo mi padlo do oka.“ Boli to jeho posledné slová. Taký krehký vie byť niekedy život.
Mám zápchu, magnetku a fotku pri zrúcaninách. Som jednou z obetí obžerstva a mamonu, ktorá sa rozhodla dovolenkovať v luxusnom rezorte all inclusive.
Keď som sa dívala ako moja mama v nedeľu doobeda porciovala kura, túžila som na pracovnej doske ležať ja. Odrezala by mi zo stehna, zrezala dvojitú bradu, zadok by hodila do koša. Kiež by to bolo také jednoduché! Ale nebolo. Skúšala som to teda inak.
Raz v noci som sa zobudila a nedokázala som už zaspať. Bezradne som čakala na svitanie. Ráno som sa vychystala do školy. Ak by som vtedy tušila, že spať už nikdy nebudem, určite by som sa na prednášku vykašľala.
Rodia sa silné a nezávislé, časom však strácajú pôdu pod nohami. Make-up si natierajú na strnulé tváre a špirálou sa snažia vzkriesiť prázdne oči. Vlasy im smrdia od zemiakových placiek. Ukryté v každodenných povinnostiach sa nenápadne zhumpľujú. Navonok zladené, vo vnútri osamelé a neisté. Ženy, matky, fúrie, milenky a dámy. Koľké z nich žijú len zo zotrvačnosti?
„A čo tvoje dcéry, Maruš? Stále nič?“ „Nič,“ odvetí. Sklopí oči a rýchlo do seba hodí grilážovú kocku. Jej dcéry ešte nerodili a už je najvyšší čas. Kamarátkam sa pusa nezastaví, predbiehajú sa v tom, ktorá má dokonalejšie vnúča. Bucľaté líčka, šerble, prvé zuby. V útulnej cukrárni čelí nemilosrdnému spoločenskému tlaku. Objedná si aj kokosovú roládu, punčový rez a dobošku. Napcháva sa, lebo nemá čo povedať.
V každej firme to pred sviatkami vyzerá rovnako. Stres sa šíri vzduchom a zamestnanci pod ťarchou úloh padajú ako domino. Na Zelený štvrtok som kopala do kopírky. Nefungovala v čase, keď som chcela mať všetko dokončené a vypadnúť na štyri dni do hôr. Zmŕtvychvstanie mi bolo ukradnuté, potrebovala som vytiahnuť ten zaseknutý papier, ktorý som toľko preklínala, až očervenel.
Poznáte bežca, ktorý potrebuje psychológa? Naši predkovia behali, aby sa zachránili. Aby dolapili zver alebo pred ňou ušli. My by sme tiež mali behať, aby sme sa zachránili. Nech nás z vibrujúcich mobilov, povinností a reklám neporazí.
„Laco, veď pusti jeden!“, zakričal chlapík za mojím chrbtom. Všetci v našom sektore sa zasmiali. Slovan s tímom Donbass Doneck napriek svižnému tempu prehrával 1:2. V bráne súpera stál „náš“ Ján Laco, ktorého belasí hráči nie a nie prekonať. Jedla som pukance a sledovala hokej dobre naladená.
„Čo ste zrazu všetci onemeli?“, ziapal z plného hrdla. „Kto z vás sa narodil na Bezručovej? Je v tomto prekliatom trolejbuse aspoň jeden Bratislavčan??“ Jeho napnutá tvár sústredene sledovala cestujúcich. Evidentne ho štvalo, že Bratislavčanov sa podľa výzoru zatiaľ rozoznať nedá.
Zbadala som ho hneď. Aj on si prisadol k baru. Prezradili ho obrovské tašky naplnené do prasknutia. Strčil ich pod nohy a čašníkom kývol na pozdrav. Tí pred neho postavili horúci čaj. Vytiahol si k nemu biely rožok. Bol advent, všade rozvoniaval punč, v ihličnatých vencoch sa leskli červené gule. Pesničku od Mariah Carey - All I want for Christmas is you, prekričal málokto. Ja som sa o to pokúsila: „Môžem Vás na niečo pozvať?“, naklonila som sa k nemu.
Oliver sa uškrnie. To ktorý dobrák odhodil takmer nenačatú Horalku? Stiahne si deravé rukavice a schuti sa do nej zahryzne. Kedysi túžil byť smetiarom. Ako malý chlapec obdivne zízal z okna na obrovitánske oranžové auto, ktoré blikalo, hrmelo a skákali z neho hrdinovia v šiltovkách. Zaprášení, ale odvážni. Dnes sú smetiari jeho úhlavní nepriatelia.
Vraj deti prichádzajú na svet, aby nás zachránili. Spomenula som si na to v jedno uponáhľané ráno. Žlté listy tancovali vo vzduchu a vodiči áut rezignovane civeli do prázdna. Všetci sme ostali visieť v akomsi medzipriestore, znechutení dopravným kolapsom.
Volá sa Nora. Pred troma rokmi predávala karamelové pistácie a mandle v bielej čokoláde. Jej stánok stál oproti vchodu do veľkého kníhkupectva. Nemala zákazníkov a aplikácie v mobile ju už nudili. Chytila arašidy a bezradne ich presýpala z jednej dlane do druhej.
Moja babka bola za celý svoj život na výlete iba jedenkrát. V Budapešti. A raz bola na liečení v Tatrách. Aj tak si myslím, že jej môžeme všetci závidieť.
