Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
V každej firme to pred sviatkami vyzerá rovnako. Stres sa šíri vzduchom a zamestnanci pod ťarchou úloh padajú ako domino. Na Zelený štvrtok som kopala do kopírky. Nefungovala v čase, keď som chcela mať všetko dokončené a vypadnúť na štyri dni do hôr. Zmŕtvychvstanie mi bolo ukradnuté, potrebovala som vytiahnuť ten zaseknutý papier, ktorý som toľko preklínala, až očervenel.
„Volám sa Moha. Narodil som sa s pieskom v očiach“, smeje sa šofér, ktorý nás džípom odvezie do púšte. Sme v meste Erfoud, teploty sú na nevydržanie. Zapne klímu a preradí rýchlosť. Opúšťame miesto, kde zdá sa, nikto nesedí doma. Ľudia sa valia po ceste, vykrikujú, poháňajú dobytok. Mäsiar holými rukami balí tetkám krvavé vnútornosti, zhrbená žena nesie vajíčka a deti robia hurhaj. „Zabudni na Maroko. Si pripravená pochopiť púšť?“, spýta sa ma Moha celkom vážne.
Táňa Pauhofová a Róbert Roth dokazujú, že hviezdy hereckého neba máme rovno pod nosom. Ako dvaja bezdomovci v hre „Antigona v New Yorku“ navodili obecenstvu dokonale bezútešný pocit. Obaja sa svojich nešťastných úloh zhostili na jednotku. Stiahli divákov na úplné dno. V deravých kabátoch na rozbitej lavičke boli mimoriadne presvedčiví. Aj mne začala byť počas predstavenia zima.
Poznáte bežca, ktorý potrebuje psychológa? Naši predkovia behali, aby sa zachránili. Aby dolapili zver alebo pred ňou ušli. My by sme tiež mali behať, aby sme sa zachránili. Nech nás z vibrujúcich mobilov, povinností a reklám neporazí.
„Laco, veď pusti jeden!“, zakričal chlapík za mojím chrbtom. Všetci v našom sektore sa zasmiali. Slovan s tímom Donbass Doneck napriek svižnému tempu prehrával 1:2. V bráne súpera stál „náš“ Ján Laco, ktorého belasí hráči nie a nie prekonať. Jedla som pukance a sledovala hokej dobre naladená.
„Musel som odtiaľ ujsť“, hovorí mi Nemec David. „To mesto je ako automatická práčka. Ty si jedna ponožka a zvyšok bielizne sú samé prostitútky. V tom bubne ťa úplne vyžmýkajú.“ Sedeli sme na plti, v diaľke hučal vodopád a z hustých porastov škriekali exotické vtáky. Neverila som Davidovi ani slovo.
„V krajine Thajského kráľovstva nezvyšujte hlas a po celý čas sa usmievajte.“ Tak zneli pokyny cestovnej kancelárie. Usmievať sa? Rozhodla som sa, že predtým než tam odletím, to vyskúšam. Vyrazila som do Billy. Usmiala som sa na predavača, ktorý ukladal ovocie. Môj úsmev asi nebol veľmi presvedčivý, zmetene na mňa hľadel, a potom sa zohol pozbierať rozkotúľané jablká. Pri jogurtoch sa pekní muži zarazene mračili a rýchlo odvracali pohľad. Jediná, ktorá mi úsmev opätovala, bola pokladníčka.
„Čo ste zrazu všetci onemeli?“, ziapal z plného hrdla. „Kto z vás sa narodil na Bezručovej? Je v tomto prekliatom trolejbuse aspoň jeden Bratislavčan??“ Jeho napnutá tvár sústredene sledovala cestujúcich. Evidentne ho štvalo, že Bratislavčanov sa podľa výzoru zatiaľ rozoznať nedá.
Zbadala som ho hneď. Aj on si prisadol k baru. Prezradili ho obrovské tašky naplnené do prasknutia. Strčil ich pod nohy a čašníkom kývol na pozdrav. Tí pred neho postavili horúci čaj. Vytiahol si k nemu biely rožok. Bol advent, všade rozvoniaval punč, v ihličnatých vencoch sa leskli červené gule. Pesničku od Mariah Carey - All I want for Christmas is you, prekričal málokto. Ja som sa o to pokúsila: „Môžem Vás na niečo pozvať?“, naklonila som sa k nemu.
Hlupaňa sa vyparádila. Veď ide o najprestížnejšiu udalosť v krajine. Má šaty metalickej farby, lebo zbožňuje kovový lesk materiálov. Zvolila jednoduchý strih a čisté, studené línie. Oči naširoko otvorené, kam pozrie, tam osobnosť. Našuchorí sa a pritisne sa k svojmu podnikateľovi. Odhodlane vykročí do sveta reflektorov a mamonu.
Prvýkrát sme sa stretli v čase, keď ešte len jeho poštárka začala čosi tušiť. V jej rajóne sa objavovalo čoraz viac listov so stručným označením: „Miro Šatan, Jacovce“. O pár dní ich, chúďa, vážila na kilá. Bola som v hoteli Bôrik a vyzerala Ota Haščáka na interview do školského časopisu. „Na koho čakáš?“, opýtal sa Miro Šatan.
Oliver sa uškrnie. To ktorý dobrák odhodil takmer nenačatú Horalku? Stiahne si deravé rukavice a schuti sa do nej zahryzne. Kedysi túžil byť smetiarom. Ako malý chlapec obdivne zízal z okna na obrovitánske oranžové auto, ktoré blikalo, hrmelo a skákali z neho hrdinovia v šiltovkách. Zaprášení, ale odvážni. Dnes sú smetiari jeho úhlavní nepriatelia.
Timea postáva nad bufetovým stolom. Naaranžovaná divinová paštéta a marinovaný losos v kôpri prezrádzajú, že ide o oslavu roka. V dobrej nálade k nej prihrmí bratranec Tibor, ktorého nevidela od pohrebu strýka Rudolfa, presne osem mesiacov. „Timi, vydávať sa kedy ideš?“ Timea s kačacími prsiami na tanieri bezradne pokrčí plecami. Čakala ahoj.
Natiahne si rukavičky a chytí čokoládový bonbón. Opatrne ho položí na lesklý papier, zabalí a vloží do pripravenej krabičky. „Ako tu môžeš pracovať?“, spýtam sa. Mykne plecom: „Každý deň zjem 200 gramov.“ „Ako to, že si chudý?“ „Lebo nejem nič iné“, podáva mi zabalený drahokam. Predavač, ktorý má job snov.
Zac a Kenny sú fešáci z Air Force. Spoznali sme ich v Anglicku. Žili tam v takom oplotenom americkom meste. Raz sme ich pozvali do Bratislavy. A cez víkend sme ich uniesli do dediny, kam ešte nedorazila slovenčina. A Američania už vôbec nie.
Vraj deti prichádzajú na svet, aby nás zachránili. Spomenula som si na to v jedno uponáhľané ráno. Žlté listy tancovali vo vzduchu a vodiči áut rezignovane civeli do prázdna. Všetci sme ostali visieť v akomsi medzipriestore, znechutení dopravným kolapsom.
Volá sa Nora. Pred troma rokmi predávala karamelové pistácie a mandle v bielej čokoláde. Jej stánok stál oproti vchodu do veľkého kníhkupectva. Nemala zákazníkov a aplikácie v mobile ju už nudili. Chytila arašidy a bezradne ich presýpala z jednej dlane do druhej.
Moja babka bola za celý svoj život na výlete iba jedenkrát. V Budapešti. A raz bola na liečení v Tatrách. Aj tak si myslím, že jej môžeme všetci závidieť.
Blíži sa Halloween - na každom kroku sa potkýname o tekvice, tak si poďme povedať niečo o skutočných strašidlách. 1. Váš strach zo straty Prídete o nohy, potom o robotu a nakoniec o strechu nad hlavou. Takto sa nám snaží nahnať strach reklama na poisťovňu. Je plná spomalených záberov a lepkavého podmazu. Poistite si poistku, poistite si fondy, poistite si úver, dom, nohy, dovolenku, budúcnosť, bu-bu-bu!
Je po sezóne. Koniec bagetám, keksíkom a príručným batožinám. Zbohom, slnkom priškvarení Slováci! Niekedy tie naše krásne, usmievavé letušky dokážeme vytočiť tak, že by nás najradšej stĺkli termoskou, ktorou rozlievajú horúci čaj.
