Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Zac a Kenny sú fešáci z Air Force. Spoznali sme ich v Anglicku. Žili tam v takom oplotenom americkom meste. Raz sme ich pozvali do Bratislavy. A cez víkend sme ich uniesli do dediny, kam ešte nedorazila slovenčina. A Američania už vôbec nie.
Vraj deti prichádzajú na svet, aby nás zachránili. Spomenula som si na to v jedno uponáhľané ráno. Žlté listy tancovali vo vzduchu a vodiči áut rezignovane civeli do prázdna. Všetci sme ostali visieť v akomsi medzipriestore, znechutení dopravným kolapsom.
Volá sa Nora. Pred troma rokmi predávala karamelové pistácie a mandle v bielej čokoláde. Jej stánok stál oproti vchodu do veľkého kníhkupectva. Nemala zákazníkov a aplikácie v mobile ju už nudili. Chytila arašidy a bezradne ich presýpala z jednej dlane do druhej.
Moja babka bola za celý svoj život na výlete iba jedenkrát. V Budapešti. A raz bola na liečení v Tatrách. Aj tak si myslím, že jej môžeme všetci závidieť.
Blíži sa Halloween - na každom kroku sa potkýname o tekvice, tak si poďme povedať niečo o skutočných strašidlách. 1. Váš strach zo straty Prídete o nohy, potom o robotu a nakoniec o strechu nad hlavou. Takto sa nám snaží nahnať strach reklama na poisťovňu. Je plná spomalených záberov a lepkavého podmazu. Poistite si poistku, poistite si fondy, poistite si úver, dom, nohy, dovolenku, budúcnosť, bu-bu-bu!
Je po sezóne. Koniec bagetám, keksíkom a príručným batožinám. Zbohom, slnkom priškvarení Slováci! Niekedy tie naše krásne, usmievavé letušky dokážeme vytočiť tak, že by nás najradšej stĺkli termoskou, ktorou rozlievajú horúci čaj.
Zaklopala a nakukla dnu. „Prepáčte,“ usmiala sa na mňa a pozrela na Marienku. „Iba som ti chcela povedať, že ideme s babami na prechádzku“. Uškrnula sa. „Samozrejme len po brány starobinca.“ Zasmiala sa na vlastnej vete a už jej nebolo. „To je moja suseda Kvetka,“ informovala ma Marienka, ktorú som prišla navštíviť. „Chodia za ňou ženy zo všetkých poschodí a ona im celú noc rozpráva vtipy. Častokrát neviem spať. Ale nevymenila by som ju za nič. Onedlho oslávi deväťdesiat“.
Nemôžem si odpiť z kokteilu, lebo mám zababrané ruky od kokosového krému. Ach jaj, Tenerife, hotový raj. Mám šesť týždňov do svadby. Ráno behávam na pláži, jem exotické ovocie a zbavujem sa celulitídy. Priatelia na facebooku prasknú od závisti. Budem dokonalá nevesta.
Niekedy mi bolesť chrbta vystreľuje do hlavy a mám silné migrény. Hádžem do seba tabletky ako môj syn lentilky. Rodinu vidím zriedka, mám pani, ktorá sa mi stará o deti. Dokedy vydržím, neviem. Ale pre deti chcem kvalitné vzdelanie a ich koníčky sú nákladné. Priznám sa, sú chvíle, keď sa náhle celá bez príčiny roztrasiem. Vtedy sa chytím kľučky a zľaknem sa. Raz ma tak videla upratovačka, ktorá sem chodí ráno o štvrtej a rýchlo mi podala pohár vody. Keď vychádzala z mojej kancelárie, prežehnala sa. (Zdenka, 40, finančná poradkyňa)
Sedel pohodlne opretý, fešný a sebavedomý. Mal prenikavé oči, asi Arab. Zaberal dve miesta. No nie môj milý, ja mám ihličky a ťažké tašky. Natlačila som sa vedľa neho, igelitky strčila pod nohy a vytiahla knihu. Monštrum dopravného podniku sa pohlo zo zastávky a on začal spievať.
Moja babka hovorieva, že ležíme v pánbožkovej dlani. Ďaleko od tajfúnov, občianskych vojen a zemetrasení. Tu je šesť vecí, ktoré robia Slovensko bezkonkurenčným.
Tak Habera sa namočil do ďalšieho projektu? Divadelného? Pozrieme sa na to, povedala som si. Bolo to v časoch, keď populárny spevák nosil roztrhané rifľové kraťase a mal chlpatú hruď. Lístky na premiéru Evanjelium o Márii som zohnala. A na svojho obľúbeného speváka okamžite zabudla. Sila predstavenia ma dostala tak, že som celý večer preplakala.
Už päť hodín sedia v Primi a tí bastardi nič. Objednajú si teda kolu a ďalší strik, potom presso, dali by si soletky, ale čašníčka sa nad ich požiadavkou pohŕdavo pousmeje. Vero a Zuzu to neodradí. Na širokých, prútených kreslách sa im nesedí dobre. „Môžem to osrať“, povie Zuza a zapáli si tenkú cigaretu.
Vinčenzo skúšal na cestách, čo to dá. Až kým jedeného dňa neprešiel tetu Heňu. Stará pani išla práve od svojej dlhoročnej kaderníčky a Vinčenzo do nej vrazil svojou krásnou, naleštenou, rozkokošenou motorkou.
Ja s Petrou sme mali oblečené šmrncovné bundičky, nemeckí turisti boli vyzbrojení pevnou obuvou a hrubými vetrovkami. Vyrazili sme do studenej noci na stretnutie s Bohom.
Panebože, ja fakt drhnem dlážku. Hovorila som si s vlasmi ledabolo zopnutými, so špinavou handrou v ruke. Kľačala som pri kýbli s mútnou vodou, zohnutá nad vlastným osudom.
Malý Miško bol nezmar. Keď mal štyri roky, urobil čosi neslýchané, hodil po ocovi topánku. A potom utekal. Utekal, čo mu sily stačili. Výprask ho však neminul. Zobúdzal sa privalený Titovým stehnom, Jackie mu dýchal do tváre a Marlonove koleno ho tlačilo do chrbta. Boli to krásne časy. Bratia sa delili o posteľ, sny a nespočetné šibalstvá. Možno preto sa mu o 31 rokov neskôr nezdalo nič čudné na tom, že si líha do postele s malými chlapcami.
Protivná blondína si na terase novej bio reštaurácie uvedomila, že je nešťastná. Sedela hneď vedľa ovocia, naukladaného v efektných debničkách na slame a dívala sa na hladinu rieky, ktorá len nedávno narobila obrovský rozruch.
Tmolíš sa s ostatnými mravcami okolo autobusovej stanice. Kupuješ si hot dog, pobehneš, padne Ti taška. Prsty od horčice, v ústach biely rožok. Natlačíš sa na posledné schody, autobus sa ťarbavo rozbieha zo zastávky. Ostali po Tebe len omrvinky.
Toto je celkom iné ako promenáda v Eurovei. Skaly, púštny prach a v diaľke dupotajúce kone, zapriahnuté v rozheganých kočoch. Som v Petre. Tam, kde žijú beduíni, ktorým je srdečne jedno, že sa píše rok 2013.
