Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Na lavičke sedí špinavý muž. Má zastretý pohľad a otvorený zips na nohaviciach. Ruku má strčenú v rozkroku. Nezazlievam mu to. Nemá sa kde skryť. Som v parku vo štvrti Al Mamzar, kúsok od preslávených nákupných centier.
Peter Starec si večer 12. mája 2013 zohrial segedínsky guláš, zjedol ho a išiel spať. Ráno sa zobudil a rozhodol sa, že si dá pôstny deň. Poobede náhodou narazil na video Henriho Monforta, v ktorom vysvetľuje, prečo už desať rokov neje. V ten deň, keď za oknom dozrievali čerešne a z kuchyne bol počuť bzukot chladničky, Peter Starec pochopil, že bude žiť zo vzduchu.
Selfie je nielen známkou toho, že žijeme, ale že žijeme kvalitne. Hlava v natáčkach, hlava v prilbe, hlava špúliaca pery. A nezabúdajme na statusy. Novopečená mamička hlási koniec šestonedelia, družinárka má teplotu, taxikár je ešte v pyžame. Pach stáda nás pohltí, ani sa nenazdáme, už mékame aj my. Upečieme bábovku a odfotíme sa s ňou.
Keď v roku 2004 veterná smršť zničila Tatry, ďakovala Bohu, že sa toho jej muž nedožil. Keď sa to v roku 2014 zopakovalo, Boha už nepoznala.
„Nepovraždíme sa kvôli rope, ale kvôli vode. Tej, ktorou teraz splachujeme,“ oznámi mi kamarátka v kaviarni a nahne sa ku mne. „A potom začneme odznova. Budeme kresať kameňmi.“
Minule som videla nevestu a chvíľu som ju sledovala. Šťastne pózovala fotografovi. Ako to dokázala? Ja skôr prejdem uchom ihly, než sa dočkám dňa, kedy si oblečiem biele šaty. Otázka je, prečo chcem za seba hádzať kyticu a sledovať strýkov tancujúcich na parkete s doboškou na brade. Prečo túžim rozbiť tanier a pózovať s družičkami?
Každý maratónec si na trati píše svoj príbeh. Diváci vedia, koľko driny sa skrýva za spoteným tričkom a mokrou hlavou. Vynesú pred dom stoličky, hrnce a varechy. Bubnujú a povzbudzujú. Kvôli tomuto sem bežci cestujú z celej republiky. V košických uliciach prvú októbrovú nedeľu ožívajú hodnoty, ktoré mnohí považujú za pochované.
1. Nespite. Čo ste Marfuška anjelik? Do postele choďte hlboko po polnoci a na svitaní už svieťte. Veď ste zavalení povinnosťami. Žijete naplno. Nemáte čas spať. Taký luxus si môžu dovoliť len v rozprávkach. A ešte nestarnúce trio Claudia Schiffer, Heidi Klum, Kate Moss.
„Otvorte pupok.“ „Prosím?“ „Zavrite oči a otvorte pupok.“ Bože, toto je zlé. Stala som sa obeťou sekty.
„Vždy sú na vine dvaja. Ona a jej matka.“ Skydiveri sa nad praženicou rozosmejú. Takýto svieži vtip veruže poteší. Raňajkujem s machrami, ktorí majú za sebou stovky zoskokov.
Karinka je moja krstná dcéra. Nepopísaný papier, veselá, copatá bambuľka. Tajne rozbaľuje bonboniéry a dvíha na ruky zatúlané zvieratá. Chceli sme ísť na detské ihrisko, ale bolo obsadené. Početnou skupinou Rómov. „Nejdeme tam,“ počula som svoj rozhodný hlas.
V utorok podvečer mal môj známy nevinné podozrenie: „Niečo mi padlo do oka.“ Boli to jeho posledné slová. Taký krehký vie byť niekedy život.
Mám zápchu, magnetku a fotku pri zrúcaninách. Som jednou z obetí obžerstva a mamonu, ktorá sa rozhodla dovolenkovať v luxusnom rezorte all inclusive.
Keď som sa dívala ako moja mama v nedeľu doobeda porciovala kura, túžila som na pracovnej doske ležať ja. Odrezala by mi zo stehna, zrezala dvojitú bradu, zadok by hodila do koša. Kiež by to bolo také jednoduché! Ale nebolo. Skúšala som to teda inak.
Spevák si počas svojho veľkého svetového turné „The 20/20 Experience“, ktoré trvá už od novembra 2013, skočil nedávno aj pre 7 cien Music Billboard Awards. Hitparádu valcuje s hitom „Not a bad thing“ a s novým duetom „Love never felt so good“, ktorý spieva s Michaelom Jacksonom. Ide mu karta. S dychom ani zďaleka nie je na konci.
Raz v noci som sa zobudila a nedokázala som už zaspať. Bezradne som čakala na svitanie. Ráno som sa vychystala do školy. Ak by som vtedy tušila, že spať už nikdy nebudem, určite by som sa na prednášku vykašľala.
Prší. Na topánky sa mi lepí blato a štrk. Vchádzam pod bránu s nápisom ARBEIT MACHT FREI. Zakloním hlavu. Sivá, zatiahnutá obloha neveští na najbližšie hodiny nič dobré a ja nemám dáždnikTakí sme my ľudia dnešnej doby. Vadí nám dážď, keď vstupujeme do priestoru, kde sa udiali krivdy, ktoré bežný človek nemá šancu pochopiť.
Rodia sa silné a nezávislé, časom však strácajú pôdu pod nohami. Make-up si natierajú na strnulé tváre a špirálou sa snažia vzkriesiť prázdne oči. Vlasy im smrdia od zemiakových placiek. Ukryté v každodenných povinnostiach sa nenápadne zhumpľujú. Navonok zladené, vo vnútri osamelé a neisté. Ženy, matky, fúrie, milenky a dámy. Koľké z nich žijú len zo zotrvačnosti?
O talianskom spisovateľovi Niccolovi Ammanitim toho slovenský čitateľ veľa nevie. Renomovaný novinár Juraj Kušnierik mi prezradil, že keď bol autor v Bratislave mal s ním interview a nechýbalo veľa, aby dopadlo zle. Kušnierik sa Ammanitimu priznal, že jeho knihu nečítal. Autorovi stvrdli črty tváre a nič žurnalistovi nedaroval. Pre novinára bol zvyšok rozhovoru peklom. Ja som, na rozdiel od Kušnierika, knihu otvorila.
„A čo tvoje dcéry, Maruš? Stále nič?“ „Nič,“ odvetí. Sklopí oči a rýchlo do seba hodí grilážovú kocku. Jej dcéry ešte nerodili a už je najvyšší čas. Kamarátkam sa pusa nezastaví, predbiehajú sa v tom, ktorá má dokonalejšie vnúča. Bucľaté líčka, šerble, prvé zuby. V útulnej cukrárni čelí nemilosrdnému spoločenskému tlaku. Objedná si aj kokosovú roládu, punčový rez a dobošku. Napcháva sa, lebo nemá čo povedať.
