Autorka románu Sídlisko, moderátorka literárnych besied a podcastu Knižná revue. Zoznam autorových rubrík: Úprimné pozdravy z Bratislavy, Zo života vo firme snov, Denník starej dievky, O pocitoch smrteľníka, Showbiznis je drina, Čo je "in", Pribalím vás do kufra
Predo mnou sedia štyri dievčatá približne v rovnakom veku. Nevšímajú si cestujúcich a z miery ich nevyvádza ani prudké brzdenie trolejbusu číslo 202. „Zajtra sa s ním vyspím a rozídem“, povie tá s copom.
Je nádherná sobota. Vzduch je teplý, slnko svieti a IKEA praská vo švíkoch. V aute je na skapanie dusno, deti hompáľajú nohami, ocko krúti volantom a mamička kmitajúc očami, hľadá prázdny pľac.
„Keď som bola malá, myslela som si, že speváčky a herečky neprdia,“ vyhlásila moja suseda. Na jej slová som si spomenula, keď som stála pred Beyonce. Bola trochu odhalená, trochu naľahko a riadne na vysoko.
Biješ sa do pŕs, že tebe sa to nikdy nestane. Až svitne deň, keď budeš musieť urobiť to, čo urobili tvoji predkovia pred dvetisíc rokmi, keď hádzali kamene do pobehlice. Položiť kameň a čo najrýchlejšie sa vytratiť z davu.
Darmo ponúka exotická hosteska Slovákovi syr. Slovák sa okúňa, nechce si vziať. Bude mu trápne, že ochutná a nič nekúpi. Iné národy si berú plným priehrštím a nehodlajú minúť ani cent. Im to, na rozdiel od Slováka, nie je blbé.
Traduje sa o vás, že žijete v bubline. Neuvedomujete si, že tak dôležití ako ste vo svojom svete, už nie ste nikde inde. Nadávajú vám do korporátnych magorov. Vo food courte hlcete čínske rezance a nespúšťate oči z blackberry. Dámy, váš obraz tiež nie je lichotivý. Sedíte pod Štefánikovou sochou a fúkate si na prsty, lebo žena bez nalakovaných nechtov je ako fúrik bez kolesa. Nepoužiteľná.
Na lavičke sedí špinavý muž. Má zastretý pohľad a otvorený zips na nohaviciach. Ruku má strčenú v rozkroku. Nezazlievam mu to. Nemá sa kde skryť. Som v parku vo štvrti Al Mamzar, kúsok od preslávených nákupných centier.
Peter Starec si večer 12. mája 2013 zohrial segedínsky guláš, zjedol ho a išiel spať. Ráno sa zobudil a rozhodol sa, že si dá pôstny deň. Poobede náhodou narazil na video Henriho Monforta, v ktorom vysvetľuje, prečo už desať rokov neje. V ten deň, keď za oknom dozrievali čerešne a z kuchyne bol počuť bzukot chladničky, Peter Starec pochopil, že bude žiť zo vzduchu.
Selfie je nielen známkou toho, že žijeme, ale že žijeme kvalitne. Hlava v natáčkach, hlava v prilbe, hlava špúliaca pery. A nezabúdajme na statusy. Novopečená mamička hlási koniec šestonedelia, družinárka má teplotu, taxikár je ešte v pyžame. Pach stáda nás pohltí, ani sa nenazdáme, už mékame aj my. Upečieme bábovku a odfotíme sa s ňou.
Keď v roku 2004 veterná smršť zničila Tatry, ďakovala Bohu, že sa toho jej muž nedožil. Keď sa to v roku 2014 zopakovalo, Boha už nepoznala.
„Nepovraždíme sa kvôli rope, ale kvôli vode. Tej, ktorou teraz splachujeme,“ oznámi mi kamarátka v kaviarni a nahne sa ku mne. „A potom začneme odznova. Budeme kresať kameňmi.“
Minule som videla nevestu a chvíľu som ju sledovala. Šťastne pózovala fotografovi. Ako to dokázala? Ja skôr prejdem uchom ihly, než sa dočkám dňa, kedy si oblečiem biele šaty. Otázka je, prečo chcem za seba hádzať kyticu a sledovať strýkov tancujúcich na parkete s doboškou na brade. Prečo túžim rozbiť tanier a pózovať s družičkami?
Každý maratónec si na trati píše svoj príbeh. Diváci vedia, koľko driny sa skrýva za spoteným tričkom a mokrou hlavou. Vynesú pred dom stoličky, hrnce a varechy. Bubnujú a povzbudzujú. Kvôli tomuto sem bežci cestujú z celej republiky. V košických uliciach prvú októbrovú nedeľu ožívajú hodnoty, ktoré mnohí považujú za pochované.
1. Nespite. Čo ste Marfuška anjelik? Do postele choďte hlboko po polnoci a na svitaní už svieťte. Veď ste zavalení povinnosťami. Žijete naplno. Nemáte čas spať. Taký luxus si môžu dovoliť len v rozprávkach. A ešte nestarnúce trio Claudia Schiffer, Heidi Klum, Kate Moss.
„Otvorte pupok.“ „Prosím?“ „Zavrite oči a otvorte pupok.“ Bože, toto je zlé. Stala som sa obeťou sekty.
„Vždy sú na vine dvaja. Ona a jej matka.“ Skydiveri sa nad praženicou rozosmejú. Takýto svieži vtip veruže poteší. Raňajkujem s machrami, ktorí majú za sebou stovky zoskokov.
Karinka je moja krstná dcéra. Nepopísaný papier, veselá, copatá bambuľka. Tajne rozbaľuje bonboniéry a dvíha na ruky zatúlané zvieratá. Chceli sme ísť na detské ihrisko, ale bolo obsadené. Početnou skupinou Rómov. „Nejdeme tam,“ počula som svoj rozhodný hlas.
V utorok podvečer mal môj známy nevinné podozrenie: „Niečo mi padlo do oka.“ Boli to jeho posledné slová. Taký krehký vie byť niekedy život.
Mám zápchu, magnetku a fotku pri zrúcaninách. Som jednou z obetí obžerstva a mamonu, ktorá sa rozhodla dovolenkovať v luxusnom rezorte all inclusive.
Keď som sa dívala ako moja mama v nedeľu doobeda porciovala kura, túžila som na pracovnej doske ležať ja. Odrezala by mi zo stehna, zrezala dvojitú bradu, zadok by hodila do koša. Kiež by to bolo také jednoduché! Ale nebolo. Skúšala som to teda inak.
