Matka, manželka, lekárka, bežkyňa. Píšem o tom, čo som sa naučila pri výchove svojich dcér, čo som zažila počas behov po lesoch a kopcoch, o fungovaní ľudského tela. A niekedy len o celkom obyčajných drobnostiach. Zoznam autorových rubrík: Veselo aj vážne o materstve, Zo života, Na zamyslenie, Z medicíny, Naše krásne Slovensko, Bežecké, Z cestovania po svete, Najväčšia umelkyňa, príroda, Z rozprávania starých rodičov, Putovanie po Nórsku - 2008, Island 2010, Alpy 2011, Alpy 2012, Alpy 2013, Alpy 2015, Wachau - Dolné Rakúsko, Viedenské zápisky, Západné pobrežie Kanady, Nezaradené, Súkromné, Turistika s deťmi
Mala som šťastie, ktoré nemá každý. Poznala som svojich prastarých rodičov. Niekedy si vravím, škoda, že som bola taká malá a ani som si neuvedomovala, že je to niečo vzácne a nezvyčajné. Spoznať kúsok minulosti. Stretnúť ľudí, ktorí zažili veci, aké sa už teraz nestávajú, ktorí ma udivovali zvláštnymi slovami a príbehmi...
„Dobrý deň, don Štefan." Ja a moja kamarátka v kostole, obidve približne sedemročné. Pred nami veľký pán farár. „My sme sa vás chceli opýtať, či by u vás mohli mať svadbu naši Juraj a Zuzka. Myslíme, že sa budú chcieť brať." A on sa len smeje a prikyvuje. „Dobre, dobre dievčatká! Ale nech sa prídu ešte aj oni sami so mnou dohodnúť." Takto sme my dohodovali svadbu. A tí dvaja naozaj prišli a svadba naozaj bola.
Je to už taká moja, takmer každodenná, rutina. Len čo prídem zo školy, zhodím tašku a šup šup do bežeckého oblečenia. Rozcvička, hurá dole po schodoch a potom rýchlo von, na čerstvý vzduch. Rozbehnem sa do kopca popri našom paneláku. Cítim, ako sa mi zrýchľuje dych, srdce začína naplno biť a po celom dni stuhnuté svaly konečne dostávajú zabrať. Utekám ako o dušu. Na tvári cítim studený vzduch, cop mi preskakuje zo strany na stranu. Po tom čo skolím svoju tradičnú trasu som celá spotená a tvár mi horí.
Tento príbeh je o mojej 5ročnej sesterničke Lenke a jednej veľkej škôlkarskej lovestory..........................................................................................................
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno malé dievčatko. To dievčatko, len čo sa naučilo ako z čiar vznikajú písmená, z písmen slová, zo slov viet a z viet príbehy, začalo čítať. Čítalo rado a čítalo veľa. A keď trochu podrástlo, keď ho už omrzelo len nečinne pozorovať osudy neskutočných hrdinov, začalo si príbehy vymýšľať samo.
Nepijem, nefajčím, nenadávam . Okrem toho, celkom rada čítam a v škole mám skoro samé jednotky. Dosť blbé, nemyslíte? Teda aspoň keď ste na strednej škole.
Hoci u nás vládne zima, prší a celý svet je zašedivený, tu vo vzduchu visí akási dovolenková atmosféra. Len čo opustíte letiskovú halu, teplý vzduch vás vyzlečie s kabátov a do očí vám udrie párik štíhlych paliem. Sadnete si do reštaurácie na námestí a pochutnáte si na pizzi, akú vedia upiecť len tu. Na juhu energického Talianska.
Večera akoby trvala večnosť. Najprv oblátky, potom hrachová polievka a napokon ryba so zemiakmi.
