Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Keď som začala tuho rozmýšlať o čom by som popísala napadli ma témy ako „ o láske, o milovanej osobe, o peniazoch, o majetkoch proste o túžbach nás ľudí. Ale to sú témy, ktoré všetci dobre poznáme a zbytočne o nich písať, pretože je to stále to isté dookola „prečo ma nikto nemá rád?“ „prečo som není bohatá?“ prečo nemam tamto hento?“ a ďalšie otázky, ktoré si kladieme skoro každý deň a rozoberáme ich zpredu zozadu…
21. apríl 2002 je dátum ktorý vo Francúzsku rezonuje asi tak ako v Amerike 11. september 2001. Je to symbol šoku, ktorý v spoločnosti spôsobili výsledky prvého kola prezidentských volieb. Zakladateľ a večný predseda "Národneho frontu" Jean-Marie Le Pen, opovrhovaný a ignorovaný slušnými ľuďmi a médiami, získal pri skoro 72% účasti 17% hlasov, predbehol úradujúceho premiéra Jospina a postúpil do druhého kola. Šok. Zlý sen. Studená sprcha.
Viete, čo urobíte, keď začínate študovať ďaleko od domova a nemáte tam známych? Jednou z možností je, že zo začiatku začnete chodiť na chat a samotu si tak kompenzovať. Viete, čo znamená, nájsť tam človeka opačného pohlavia, ktorý býva blízko vášho domova? Človeka, ktorý má onen veľmi podobný problém samoty? Človeka, s ktorým sa život nemaznal podobne ako s vami? Človeka, s ktorým zistíte, že máte spoločného viac, než s kýmkoľvek iným? Človeka, s ktorého rečí cítite, že by chcel na vás bližší kontakt, aby sa necítil tak sám? Človeka, ktorému ten kontakt dáte, lebo cítite, že je to správne a chcete mu pomôcť?
Volá sa Kuli. Má 25 rokov. Je to šikovný, samostatný mladý muž, do pohody aj nepohody. Má rád prírodu, rád cestuje, je za každú vylomeninu, nebojí sa nových vecí a skúseností.
Častokrát sa prichytím pri tom, ako zvažujem svoje priority v rôznych oblastiach života, najčastejšie však v súvislosti so vzťahmi, lebo tu je skutočne treba byť pozorný, teda si to aspoň myslím. Asi to robí každý, prípadne sa mu aspoň sem tam stane, že sa zamyslí nad tým, čo sa mu páči a čo zas nie, čo je schopný tolerovať a kam už jeho miera pochopenia nesiaha
Nebudete mi veriť, ale na tieto voľby som sa tešil. Chcel som ísť voliť. Nie kvôli tzv.občianskej povinnost. Len som jednoducho chcel dať hlas človeku /nie strane/, ktorý ma presvedčil, že by bolo v jeho silách urobiť niečo s tým, s čím v tomto štáte nesúhlasím. Je toho veľa a inú možnosť, žiaľ, nemám. Zatiaľ.
Po náročnom dni som si šla s kamarátom sadnúť na kávu. Nič zvláštne..... Ako si tak sedíme pohrúžení do rozhovoru začujeme hrôzu prinášajúce zvuky- výstrely zo samopalu. V tej sekunde sa mi od strachu zastavil krvný obeh. Náboje padli na zem ako kamienky a s poza rohu sa vyrútil muž so zbraňou v ruke. „Zabijem ťa!“, zakričal a nasrdený nastúpil do vyblýskaného auta zahraničnej značky. Vyhrážky už boli zbytočné. Úbohý muž ležal rozstrieľaný na chodníku v kaluži krvi a jeho vdova nad ním nariekala. Všetok ten masaker sa stihol odohrať za okamih, ale naň určite dokonca života nezabudnem!
Vždy, keď idem mestskou hromadnou dopravou, všímam si bilboardy... Nie však hocijaké! Musia ma niečím zaujať. Najradšej mám tie vtipné, ktoré ma rozosmejú, alebo keď už nič iné, nech majú aspoň pointu! No v poslednom čase nie je možné vidieť reklamy na nič iné len na predvolebnú kampaň. Pretože voľby sa rapídnou rýchlosťou blížia.
Moja duša je vyrobená zo zvláštneho druhu ľahkej ocele: pláva si na obláčiku skepticizmu niekde medzi nebom a zemou, no nič ju nedokáže stiahnuť úplne na dno. Presne to aj chcela. Chcela byť obrnená a nad vecou. Lenže má to aj svoju odvrátenú stránku. Nič totiž moju dušu nedokáže teraz povzniesť do neba. Moja duša len tak splýva. Nebola vždy taká, ale rozhodla sa takou byť. Na báze rozumovej úvahy. Bol to vynikajúci krok, ktorý jej pomohol prežiť v pokoji a radosti zopár mesiacov bez zbytočných starostí a extrémnych výkyvov citového prežívania.
Zomrel človek, ktorý dbal, aby sme nestrácali pamäť. To je pre národ so sklonmi k senilite nesmierna strata. Zabúdame na to, že sme tu mali fašistický štát, ktorý systematicky prenasledoval a vyvražďoval svojich občanov. Zabúdame na to, že sme tu mali komunistický štát, ktorý dlhých štyridsať rokov robil to isté. Ale neboli to abstraktné aparáty, ktoré robili tieto hanebné skutky. Vždy to boli iní konkrétni občania s menom, adresou a číslom preukazu, ktorí ubližovali svojim spoluobčanom.
Keď sa tak zamýšľam nad zmyslom života v momentálnej situácii na Slovensku, tak sa snažím hľadať odpoveď o čom to vlastne je. Čo vlastne chceme, čo vlastne hľadáme? Samozrejme, že je to u každého človeka individuálne a sú medzi ľuďmi extrémne prípady, ktoré hľadajú niečo úplne iné ako väčšina. Ale mňa práve teraz zaujíma ta väčšina.
Mám 47 rokov a syn si priviedol domov prvýkrát svoju lásku. Zvláštny pocit. A tak som si aj ja zaspomínal na svoje prvé „naozajstné rande“. Bol som vysoký a tenký študent na Gymnáziu v Turčianskych Tepliciach. Pekné časy. Veľký park ospalého kúpeľného mestečka všeličo ukryl. Či už cigarety /keď som mal 18 tak som prestal/, jablčné víno /Krupinské zlato stálo 5,50 aj s fľašou/, ale aj prvé dotyky našich nesmelých lások. Svoj študijný prospech nebudem rozoberať. Aj syn má internet.
Blúdením sieťami Internetu som naďabil na knihy poslanca NR SR za KSS RNDr.Karola Ondriaša DrSc,publikované aj na jeho stranke, ktoré vo mne vyvolali divné pocity.Nie ani tak obsah týchto kníh sám o sebe-dnes môže písať ktokoľvek kto ovláda abecedu čokoľvek-ako skôr poznámka že sa jedná o slovenský bestseller.Dal som si prácu a prečítal som dve z autorových kníh o ktorých chcem teraz napísať čosi ako pokus o kritiku. Nebudem komentovať úplne všetky detajly Ondriašových publikácií-to by som musel napísať knihu sám a ja nemám zďaleka toľko času ako poslanec NR SR - zameriam sa iba na základné fakty kníh Motroci 20.storočia a Kapitalizmus versus socializmus.
Je veľa študentov, ktorí sa „hodia na maródku, len aby nemuseli písať previerku z matiky, či z fyziky. Stačí ráno pred odchodom rodičov do práce, zahrať krátke divadielko, ako nás bolí hlava, hrdlo, troška zakašlať a sme vďační mamine, že nás okamžite posiela pani lekárke.
Tak tento slogan ma dnes ráno v centre Bratislavy skutočne zaujal. Do kelu, hovorím si, veď tam je všetko čo chcem od politiky. Stručné, jednoznačné - úder rovno na telo, priam do podvedomia. Lebo zamyslime sa. Čo vlastne od nich, teda od politikov chceme?
Ste dobrý vodič? Po zodpovedaní na moju jedinú otázku sa výsledok asi nedozviete, ale snáď si na mňa pri najbližšej príležitosti aspoň spomeniete. Takže otázka: Koľkokrát ste parkovali na chodníku? Ja vodič nie som, ale zato dopravný prostriedok mám. Invalidný vozík. A je niekedy ťažké a niekedy nemožné prejsť po chodníku, kde sú bezohľadne zaparkované autá len preto, že ich majitelia sú pohodlní prejsť pár metrov navyše.
Naozaj nádherné dievča, ktoré chce každý chlap. Neviete pochopiť ako jej každý z jej bývalých mohol tak ublížiť. Ak ste žena, zdá sa vám, že to je to milé dievča, čo si zaslúži vašu dôveru a priateľstvo, ak ste muž, túžite ju ochraňovať a vymazať spomienky po tých odpadlíkoch, ktorí si ju nezaslúžili... Prežijete s ňou veľa pekných chvíľ a potom si zrazu uvedomíte, že život s ňou je buď neustále uháňanie, alebo všetko čo pre ňu robíte, pokladá iba za také malé láskavosti a zrazu neviete, ako sa jej máte zbaviť. Predstavujem vám týmto SLEČNU STÍHAČKU - VYCICIAVAČKU....
Milujem a som milovaná a predsa sa cítim tak sama. Potrebujem riešiť veci, ktoré sa riešiť nedajú. Na druhom konci domu spinká moja dcérka, naša dcérka. Vedľa v obývačke leží pred televízorom môj manžel a ja sedím v pracovni za počítačom. Ten sa stal mojim verným priateľom. Moja priateľka Vanesa trávi večer so svojím priateľom.
Bolo to v sobotu po obede keď som začala uvažovať nad tým, ako sa starám o svoje zdravie. Čo všetko by som mala robiť a nerobím, lebo nemám čas, lebo tamto, lebo hento. Veď to poznáte. Rozhodla som sa, že urobím prvý krok a urobím si samovyšetrenie prsníkov, keď už nič iné aspoň som začala.
Dnes ráno cestou do práce ma zaujal nápis na dverách ošetrovne: Dňa 25.5.2006 ošetrovňa zatvorená. Súrne prípady po 21:00 hod. A to je dôvod prečo píšem.
