Ak chcete zverejniť svoj text na tomto blogu, pošlite nám ho e-mailom vo worde na adresu matus.paculik(at)smeonline.sk. Nezabudnite na predmet PRVÝ POKUS.Výber textov je v právomoci redakcie, ktorá má právo zmeniť autorom navrhnutý titulok. Väčšinu článkov zverejňujeme, ale vyhradzujeme si právo ktorýkoľvek odmietnuť aj bez udania dôvodu, najmä ak sa autor nepodpíše celým menom.Vždy uveďte aj vašu poštovú adresu a telefónne číslo. Tieto dva údaje nezverejníme, ale musíme ich mať k dispozícii kvôli overeniu identity alebo pre prípad, že sa váš článok rozhodneme honorovať.Ak meno a priezvisko priamo v článku nechcete uviesť, prosíme, napíšte nám dôvod. Za istých dôležitých okolností tieto údaje nepublikujeme, redakcia ich však vždy musí poznať.Zaradenie textu zväčša trvá niekoľko dní. Na tomto blogu nezverejňujeme poéziu ani prózu. Zoznam autorových rubrík: Slovenské zdravotníctvo, Súkromné, Nezaradené
Určite sa už každý z nás stretol s určitým druhom nedôvery. Keď vojde bežný tínedžer, či róm, alebo na prvý pohľad človek z nižšej vrstvy do obchodu, tak naňho vrhne väčšina predavačiek nedôverčivý pohľad a vždy naňho striehnu, či niečo nekradne.
Každý deň kráčam ulicami miest a všímam si svet navôkol. Nemohla som si nevšimnúť ľudí, ktorí okolo mňa každodenne prechádzajú...Ľudí, z ktorých každý má svoj vlastný príbeh. Či už je to príbeh víťazoslávneho vzrastu, alebo bolestného pádu až na samé dno...A práve tej druhej skupina ľudí, by som sa v tomto článku chcela venovať. BEZDOMOVEC!!! Titul, ktorý by nechcel mať asi ani jeden z nás. Niekomu sa pri započutí tohto slova vyjasní v mysli špinavý, otrhaný, zarastený chlap s fľašou lacného vína v ruke a iným zas človek, ktorému v živote niečo nevyšlo...No ako to je naozaj? Ako sa dostali tí ľudia tam, kde sú? Prečo sú tam? Na tieto otázky som sa spýtala jednej bezdomovkyne!
Naše milované Slovensko sa už dlhé roky zmieta v kolíske stále nekončiacich a neustáte pribúdajúcich škandálov na politickej scéne. Vari to vnútorne k nám patrí nechať sa zvádzať korupciou a nezastaviteľnou túžbou po zisku?
U nás na schodišti sme všetci veľmi aktívni zástancovia a propagátori rodinných hodnôt a všetkého dobrého čo dobra rodina prináša. Pridržiavame sa totiž názoru, že rodina je základ, pilier a zdroj... V rodine sa človek najviac naučí, a keď má správnych rodičov aj nasáva, všeličo, čo sa mu v živote potom určite zíde.
Názov tohto článku som vymyslel ja sám a aj preto sa cítim veľmi nepríjemne. Som totiž príslušníkom európskej civilizácie, kde sa o niektorých veciach hovoriť jednoducho nepatrí.
Udalosti z USA 11.septembra 2001 netreba predstavovať. Je asi len malo ľudí, ktorí by nepoznali to čo sa stalo v tento deň. United 93! Jedine z unesených lietadiel, ktoré nezasiahlo svoj ciel, ktorým bol White House vo Washingtone DC.
Zobúdzam sa na pípanie budíka o štvrtej ráno. A to som si dnes pospala, veď píšem iba 3 písomky, takže som už polnoci išla spať. Vyhrabem sa spod perín a po rannej hygiene si idem okamžite uvariť silnú kávu. Keď už som schopná ako tak rozoznávať aspoň obrysy nábytku a vecí v byte, usadím sa v izbe a otvorím knihu z matiky. Ani som nezabudla tak veľa, ako som si myslela...
Nakoľko ma zaujíma v akej krajine žijem, sledujem politické dianie okolo seba a nie je mi ľahostajné, koho budem vídať najbližšie štyri roky na televíznych obrazovkách a stránkach novín. Preto využívam pravidelne možnosť zúčastniť sa na voľbách. Takto som to plánoval aj v nastávajúcom "neplánovanom" termíne. Kedže som práve v čase volieb mimo republiky, privítal som propagovanú novinku - možnosť hlasovania poštou.
Väčšina z nás len potichu sleduje boj zdravotníkov o lepšie finančné ohodnotenie. Dotkne sa to hádam len tých, ktorí v týchto dňoch nevyhnutne potrebujú lekára. Nedá mi však, aj keď patrím k tej potichu sledujúcej skupine, aby som nezareagovala na celú situáciu.
búrka ako naozaj.. hromy blesky a ešte aj krúpy.. človek až v duši cítil tú černotu, ktorú so sebou priniesla.. ale už prešla... otváram okno a nádhera.. vôňa a ticho po búrke sú ako batoľatá pricucnuté k prsníku... proste nádherné... svieže... čistučké...
Žiadny človek, ktorý pracuje s ľuďmi, sa nevyhne tomu, aby bol terčom kritiky, či už oprávnenej alebo neoprávnenej. Jedna glosa hovorí, že u nás je každý pedagóg, liečiteľ, politik a futbalový rozhodca. Je jasné, že z pohľadu zvonku je každá práca ľahká a hocikto by ju hravo zvládol, ale žiadny z nás netuší, koľko toho „ľadovca“ je ešte ukrytého v mori.
Hrozný názov pre článok – ja viem, ale nič s tým nespravím – je to skutočnosť. Minulý rok sme sa s manželom presťahovali konečne do NÁŠHO vytúženého bytu. Nejde o klasicky panelákový byt, ide o byt v staršom dome, takže má svoje rôčky a aj väčšina obyvateľov domu spadá do kategórie ľudí „čo si už toho dosť pamätajú“.
Lekári v štátnych zariadeniach štrajkujú(štrajkovali?) za zvýšenie svojich základných platov. Pán Pažitný sa (ich?) vo vyššie uvedenej relácii ("Pod lampou") spýtal, odkiaľ na ich zvýšenie platov vziať, komu zobrať? Pripusťme, že formálne mnohí občania tejto republiky súhlasia v tomto momente, že by sa im platy mali zvýšiť , čo vôbec nemusí samozrejmé a názor mnohých môže byť i iný.
Máme tu štrajk zdravotníkov. Je tu veľa otázok prečo a ešte viac odpovedí. Zdá sa, že vznikla neprekonateľná bariéra . Pred ňou sú zdravotníci a všetci tí čo štrajk podporujú a za ňou sú všetci tí, ktorí sú proti nemu. Bariérou je podľa odporcov politika. Ak by nebolo volieb nebolo by štrajku. Je to veľmi pohodlné vysvetlenie. Ak by bolo pravdivé, bolo by to fajn..
Ako študentka sociológie a komunikácie sa už dlhšiu dobu zaujímam o oblasť komunikačných technológií a o spoločenské zmeny, ktoré tieto technológie so sebou prinášajú.
V Košiciach vraj zbúrajú tri štadióny, aby tam mohlo byt postavené nákupne stredisko. V Bratislave, je situácia rovnaká. Až mi ostal z toho rozum stáť.
Zhrbená babička nečaká na odpoveď, iniciatívne mi igelitku plnú k prasknutiu strčí do ruky a začína sa štverať hore schodmi do trolejbusu. Prekvapene ju nasledujem a očami kmitám po jej drobnej postave, nože skúsim zistiť, kde sa v nej berie toľká razancia.
Od minulého štvrtku táto téma denne rezonuje v slovenských médiách. A dokedy, to zatiaľ nikto nevie. Aké bolo a možno ešte je, zákulisie doteraz najväčšieho protestu slovenských zdravotníkov?
Nedávno mě zaujal rozhlasový rozhovor redaktora a novináře ČR6 Radko Kubička s redaktorem Karlem Hvížďalou o tom, kdo je to vlastně v Česku novinář. Padla podtémata, co dělat s utajením zdroje informací, etický kodex, privilegia novináře, dokonce imunita, prestiž novinářů nebo jejich důvěryhodnost. Nějaký posluchač si povzdechl, že tu chybí novinářské odbory.
Je vysoká, pekná, inteligentná, modrooká, vtipná a prítažlivá…, keď ma vidí tak sa rozbehne a skočí mi okolo krku, opýta sa ako sa mám a či som sa na ňu tešil, lebo ona na mňa veľmi. Opäť som zaskočený a neviem poriadne čo povedať, vidí to na mne a je z toho smutná. Neviem čo s tým mám robiť…, “ak ju miluješ nieje čo riešiť” ja to však riešiť musím lebo nemôžem dýchať, niekedy nemôžem spať ani jesť, mám ten pocit, že ma niečo zadúša… “Miluje ma ako koňa” a dala by za mňa život. Mimochodom aj ja za ňu, som jej priateľ, najlepší kamarát, nejlepší milenec (aspoň tak hovorí), vtipný a príjemný spoločník…, čo vlastne chcem, prečo sa musím trápiť, že mám po boku ženu, akú by chceli mať všetci. Vy neviete? Laco eS.
