Dobrá kázeň alebo homília dá bohoslužbe tú správnu šťavu. Kazateľ by mal byť dobrý rečník. Nezaškodí, keď je trochu aj šoumen. V každom prípade má veriacim vypucovať žalúdky. S tým musia počítať. Do kostola totiž nechodia anjeli, ale hriešnici. Viem o tom niečo, sám tam chodievam.
Tento príspevok nemá byť propagáciou extrémnej pravice. Len súčasný stav demokracie dospel do situácie, keď so skorumpovanými tzv. štandardnými stranami nepohne nič a nikto. Nárast sympatií extrémistov môže byť impulzom k zmene, ak si to štandardné strany vezmú ako varovanie (možno posledné).
Zajtra si pripomenieme (alebo nepripomenieme) 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu. Keďže je pred komunálnymi voľbami, na námestia príde ľudí viac ako vo „všedné roky“. Možno sa opäť objavia aj nejakí noví revolucionári. Ticho, prípadne „krylovky“ doplnia zápalisté prejavy politikov.
Mikuláš Dzurinda mal poslednú možnosť, aby odišiel z vedenia SDKÚ-DS aj s mocenských štruktúr štátu s relatívne čistým štítom. Neurobil tak. Podľa očakávania. Zásluhy tohto malého veľkého muža sú nepopierateľné, ale ani on nezvládol umenie odísť so cťou v pravý čas. Je príliš opojený mocou.
Zápas o značku SDĽ, ktorý trvá roky, sa pred komunálnymi voľbami nanovo vyostril. Strana s tradičnou značkou, ale nejasným pozadím sa zaktivizovala už pred parlamentnými voľbami. Zaujala agresívnou ľavicovou reklamou, za akú by sa nemuseli hanbiť ani ruskí boľševici. Na také masírovanie mozgov proletárov cez televízne reklamné šoty a bilboardy, ktoré lemovali slovenské cesty už od januára, bolo treba obrovské finančné prostriedky.
Je zaujímavé sledovať, ako nová vláda skúša nášmu ľudu uťahovať opasky, aby odstránila následky krízy. Ako skúša, čo si môže dovoliť, kam až môže zájsť.
Uprednostnenie diaľničného spojenia medzi Bratislavou a Košicami cez Banskú Bystricu a Donovaly, ktoré navrhuje minister dopravy Ján Figeľ, je úplne logické. Do Vysokých Tatier sa jazdievalo z Bratislavy vždy cez Banskú Bystricu a Donovaly (a do Košíc sa jazdievalo južnou trasou). Diaľnice by sa nemali budovať iba podľa želania regionálnych lobistických skupín, ale s celoslovenským a európskym nadhľadom a s poznaním historických súvislostí.
Slovensko po prvý raz vedie žena. Máme premiérku. Je to taký malý zázrak. Ak prežije štyri roky, bude to veľký zázrak.
Slováci zúfalo hľadajú otca národa, osobnosť, ktorá by dokázala národ zjednotiť. Pomaly každý národ ho má, len Slováci sú ako siroty - nemajú otca národa.
Dnes majú meniny Vladimírovia. Patrí sa im zablahoželať. Pekné meno. Nejedna slovenská mamička ním očarená ho dala svojmu synáčikovi. Potom, keď zistila, že jeden z najväčších gaunerov, akých zem nosila, sa volal Vladimír, spytovala si svedomie, činila pokánie.
Predvolebné šialenstvo sa skončilo. Začína povolebné vyspanie sa z opice. S údivom som sa pozeral na svojich súkmeňovcov, priaznivcov koalície či opozície, akí sú navzájom nezmieriteľní, nevidiaci nič pozitívneho na nepriateľovi (lebo to už nie je oponentúra, ale vyslovené nepriateľstvo, nenávisť do špiku kostí), ako slepo veria svojej strane, svojim straníkom. Žiadny nadhľad, len totálne ponorenie sa do volebného zápasu. Tábory koalície a opozície sa zmenili na nepriateľské tábory. Platí kolektívna vina. To komunistické „kto nejde s nami, ide proti nám“ platí nielen medzi členmi strán, ale aj medzi voličmi. Všetci, čo volili nepriateľov, sú debili.
Uff, konečne máme za sebou voľby. Politici nás otravovali všade. Cerili sa na nás z bilboardov, ale aj z každej voľnej zvislej plochy, ich letáky sme nachádzali vo vlaku, v MHD, vchádzali k nám do bytov prostredníctvom médií... Volebná kampaň pred slobodnými voľbami je daň, ktorú platíme za demokraciu. Nikto nám nemôže dať to, čo nám politici môžu sľúbiť. Napriek tomu im, čuduj sa svete, väčšina ľudí uverí.
Výročie Trianonu opäť rozpútalo vášne (a zahmlievalo rozum). V správach slovenských médií a v komentároch slovenských publicistov sa donekonečna opakovalo: Maďari prišli Trianonom o dve tretiny územia. Je to hlúposť. Po takmer tisícročnom spolužití nebolo možné určiť, čo patrí Maďarom, čo Slovákom (Rumunom, Chorvátom, Srbom, Rusínom...). A Uhorsko určite nepatrilo len Maďarom.
Napriek slovakizácii, reslovakizácii, výmene obyvateľstva a posilňovaniu slovenského živlu sú tu. Majú dobrý koreň, naši Maďari. Sú naši. Tisíc rokov sme žili spolu a títo naši ostali s nami trčať za Dunajom, Ipľom, či nad Bodrogom, vďaka Čechom, najskôr v Československu a teraz na Slovensku. Nemali to s nami vždy ľahké. Ale ani my s nimi.
Keď po osemdesiatom deviatom začalo “národné vzopätie”, “starkoveňje” s krvou podliatymi očami v parlamente i na uliciach argumentovali, že Slováci sú najstarším národom v Európe a preto potrebujú vlastný štát. Nuž, je ťažko dokázateľné, aký je národ starý, lebo historici sú ako právnici - každý má svoju pravdu. Čosi o veku národa sa však dá zistiť z toho, ako sa správa.
V to horúce letné dopoludnie nebolo na uliciach južnoslovenskej dedinky ani človiečika. Všade vládol pokoj, dedina bola ako vymretá. Proste - uhorková sezóna, ktorá tu trvá po celý rok.Vtom sa z obecného rozhlasu ozval Robo Kazík a jeho “Vzdialená je moja láska, vzdialená...” Nezamestnaní nasávajúci si z pivových fliaš pod starou morušou pri bufete prestali nachvíľu nadávať na opozíciu, psy natiahnuté na podstení zastrihali ušami, sliepky zahrabané v popole zdvihli z neho hlavy a začudovane sa obzerali okolo seba. Pomaly zavŕzgali zhrdzavené pánty brán a občania začali vychádzať na ulicu. Postávali pred domami v očakávaní novôt. Po Kazíkovi nasledoval Daridó s rezkými maďarským čardášom, a potom už zaznel z rozhlasu oznam dvojjazyčne, v slovenčine i v maďarčine, že sa bude konať 23. riadne zasadnutie obecného zastupiteľstva a že na rokovanie sa môžu prísť pozrieť aj občania, pokiaľ majú záujem.
Chcel by som vzdať hold kapitalizmu. Sila slobodného ducha nakoniec predsa zvíťazila. Tak, ako tráva prerazí cez vrstvu asfaltu či betónu, porazila podnikavosť ľudského ducha všetky totalitné režimy. Kapitalizmus víťazí na všetkých frontoch. Aj na Slovensku.
Každý podvečer zavládne na našich dedinách a mestách absolútny pokoj. Ľudia zasadnú k telenovelám. Aj čas večerných bohoslužieb museli dušpastieri prispôsobiť tak, aby nekolidovali s touto jednoduchou ľudovou zábavou. Inak by mali v kostoloch prázdno. Ani Dunčovia vtedy nesmú štekať, lebo gazdiné by ich prizabili. Nik a nič nesmie narušiť podvečernú pohodu pri obrazovke.
Piateho mája 1987 vystúpil vynikajúci český herec Miloš Kopecký na zjazde českých dramatických umelcov s veľmi trefnou kritikou vtedajšej rozvinutej socialistickej spoločnosti. Jeho vystúpenie našlo silnú odozvu v širokej spoločnosti. Nahrávka jeho vystúpenia kolovala medzi ľuďmi a mnohým otvorila oči, mnohých utvrdila v presvedčení o potrebe zmeny v spoločnosti. Keď dnes spisovateľ Andrej Chudoba upozorňuje, že „všade cítiť pachuť spoločenského marazmu“ a druhý spisovateľ Ivan Kadlečík upozorňuje na „bujarú panskú zábavu alebo cynický maškarný bál mocných na pokraji priepasti“, nikto si hlas prorokov nevšíma. Tá kritika nepatrí nejakým súdruhom na ústredných, krajských a okresných výboroch jednej strany, ale patrí všetkým straníkom, ba patrí nám všetkým. Preto si ich hlasy radšej nikto nevšíma. Marazmus valiaci sa z médií už totálne otupil sebareflexiu spoločnosti.
Dobrý človek - hotové nešťastie,” - hovorí sa v Kozárovciach. V Rykynčiciach sa zasa hovorí: “Dobrý človek - hotovô nešťasťja.” História, ale i súčasnosť, dávajú tejto ľudovej múdrosti Tekova a Hontu za pravdu.
