Iveta Rajtáková
Čo sa nepovedalo v hystérii okolo striedavej starostlivosti
Poslanecký návrh zákona nepostúpil do druhého čítania, a tým sa nad ním zavrela voda. Nateraz. Našťastie. Nad poslaneckým návrhom o striedavej starostlivosti.
Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Služby, Poézia alebo pocta Sufenovi, Svet nie je children friendly, Videli sme, Veci verejné, Svet, v ktorom žijem, Boli sme v..., Súkromné, Z iného sveta
Poslanecký návrh zákona nepostúpil do druhého čítania, a tým sa nad ním zavrela voda. Nateraz. Našťastie. Nad poslaneckým návrhom o striedavej starostlivosti.
Priznám sa, že ma doteraz udivuje s akou ľahkosťou sa novinári, blogeri a vo všeobecnosti ľudia predkladajúci svoje výtvory verejnosti, vyjadrujú o veciach, v ktorých sa, povedané veľmi zhovievavo, nevyznajú. Používajú pojmy, ktorým celkom zjavne nerozumejú a bohorovne predkladajú ako fakty, svoje výmysly.
Hrča. Zrazu je tam, kde nikdy žiadna nebola. Taká malá. Odťahujem prsty. V nasledujúcich dňoch sa dotyku tohto miesta vedome vyhýbam. Akoby to malo niečomu pomôcť. Nepomôže.
Minulotýždňové udalosti na škole v Prešove rozpútali opäť raz vlnu hysterických a apokalyptických vízii o tom, ako sú učitelia a školy bezbranní a bezmocní voči žiakom - násilníkom a ako ich nikto a nič nechráni. Naozaj ?
Všetkých, ktorí za mierne patetickým názvom hľadajú prudkú iróniu, sklamem. Žiadna guľometná paľba, ktorej zaslúženým terčom by boli tie nemé nemŕtvoly, ktoré si zákazníka nevšimnú, ani keď im stúpi na nohu, sa dnes nekoná
Upozornenie: Tento článok obsahuje iróniu, v koncentrácii, ktorá môže u niektorých menej odolných jedincov vyvolať životu nebezpečnú alergickú reakciu. Ak sa rozhodnú čítať ďalej, autorka nenesie žiadnu zodpovednosť za ujmu, ktorá im tým vznikne.
Ženy chcú mať pekné vlasy. To je pravda. Chlapi majú radi pivo. Aj to je pravda. Chlapi majú radi pivo kvôli pekným ženským vlasom. Toto už pravda nie je. Je to blbosť.
Krátky príbeh o tom, ako niekedy dostávame najviac práve vtedy, keď dávame. Alebo aj o tom, že ani odpudivými silami sa netreba nechať odpudiť.
Predstavte si, že dostanete platobný výmer na daň z nehnuteľností a vy si myslíte, že by ste svoje peniaze mohli využiť aj príjemnejšie. Odpíšete teda mestu alebo obci, že za tento rok im daň nezaplatíte, pretože so svojimi peniažkami máte iné plány. Možno, keď to skúsia v budúcom roku, budú mať viac šťastia. Alebo keď vám príde výmer na platenie poplatku za komunálny odpad. Odpíšte, že sa vám to teraz vôbec nehodí. Ak vás policajti prichytia na parkovisku bez parkovacieho lístka, vysvetlite im, že toto parkovisko bolo najbližšie pri obchode, kde ste boli nakúpiť a naozaj nechápete, prečo by ste mali utrácať ďalšie peniaze za parkovné, keď ste minuli dosť na nákupoch. Zdajú sa vám tieto rady trochu scestné ? Aj mne by sa zdali. Donedávna.
Rozvoj turistického ruchu na Slovensku. Donekonečna omieľaná téma. Bez viditeľného efektu. Niekto by nám v tomto mohol pomôcť. Napríklad dobrí susedia. Dobrí južní susedia. Dobrí južní susedia sa chopili tejto náročnej úlohy naozaj vo veľkom štýle. Akoby išlo o ich vlastnú vec.
Škandalózne správanie ruských turistov počas týždňa stráveného v Tatrách prekročilo všetky medze. Poniektorí trápni chudáci dokonca chceli (v Tatrách ! ) zameniť svoje riňavé ruble za naše hodnotné prašule. Na svahoch hulákali, nevedeli lyžovať, jazdili bezohľadne a poniektorí ani neboli triezvi. Niekto by im mal povedať, čo sa od nich v tejto civilizovanej krajine očakáva. Takže :
Predstavte si niekoho, kto neustále nadáva na svoju rodinu. Predstavte si človeka, ktorý svojim rodičom predhadzuje, že mu nič nedali, ženu, ktorá svojmu mužovi stále vyčíta, že nič nedokázal a bedáka, prečo si radšej nevzala Pištu Hufnágela. Muža, ktorý manželke stále vyčíta, že nie je štíhla a sexi ako supermodelka. Rodičov, ktorí deťom neustále obíjajú o hlavu ich neschopnosť a úspechy ich spolužiakov. Človeka, ktorý svojich blízkych neustále viní z toho, ako sa kvôli nim zahrabal a čo všetko by inak mohol dokázať. Človeka, ktorý, len čo zatvorí dvere svojho bytu servilne obdivuje všetko cudzie. Povedali by ste - taký zakomplexovaný chudák. Teraz si predstavte, že tá rodina je Slovensko.
Kritický pohľad. To je to, čomu sa snažím od mala - malička naučiť svoje dieťa. Vidieť veci jasne. Vidieť ľudí jasne. So všetkými ich chybami. A napriek tomu ich mať rada. Výsledok občas prekvapí aj mňa.
opýtala som sa včera ráno Juraja, keď nedokázal rozpoznať vo virganí mojich labštur po dlhých chodbách nášho bytu tanec lesnej víly a na utešené zvuky, ktoré sa mi drali z hrdla, reagoval otázkou prednesenou záhrobným hlasom: „ Prečo kvičíš ? " Juraj sa usmial opatrne, asi ako Lazár práve sa motkajúci z temného hrobu na svetlo božie, a ja som si vydýchla: Ešte žije.
„ Ta to švet nevidzel s tima babami. Uš zaplacila i ot podkladni odešla i nit jej i nit, " prehodil chlap opretý o vedĺajšie auto, kým som do kufra hádzala veci, práve kúpené vo vranovskom Kauflande. A ja som si uvedomila, že som doma. Doma, na východe.
Najvyššia socha Ježiša Krista, ktorú včera odhalili v Poľsku, má vraj byť viditeľnou známkou viery v Krista. Prečo sa mi teda zdá, že viac ako viere v Krista, sa podobá zlatému teľaťu ?
Nedalo mi. Prečítala som kratučký článok Sme o Dobroslavovi Trnkovi a jeho online rozhovore v denníku Pravda. Nemala som. Teraz mám zásadné pochybnosti o kompatibilite svojho tela a duše.
Krátky príbeh o špinavých svetlách a mokrej handre. Vlastne o niečom úplne inom.