Som Iveta Rajtáková. To podstatné, čo sa dá o mne povedať. Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Služby, Poézia alebo pocta Sufenovi, Svet nie je children friendly, Videli sme, Veci verejné, Svet, v ktorom žijem, Boli sme v..., Súkromné, Z iného sveta
Ospalé skoré nedeľné popoludnie v jednom z parkov na Hlavnej ulici v Košiciach. Vedľa kaplnky svätého Michala fontána. Holuby si sadajú na jej vrchol a pijú z čírej, práve vytrysknutej vody. Na lavičkách posedáva zopár ľudí. Na jednej ktosi leží. Na chrbte ruksak a okolo tela pritiahnutý popruh s akosi kapsou. Zrejme dospáva krátku noc. Len do chvíle, kým neprídu mestskí policajti.
Neskoré sobotné popoludnie nás zastihlo na ceste z Košíc do Vranova. Výnimočne, takmer po dvadsiatich rokoch, zvolili sme cestu cez Herľany. Miestni vedia, že to znamená dlhé, predlhé kilometre po ceste neúnavne sa vinúcej cez nepreniknuteľný tmavý les. Cesta, akoby sama chcela splynúť s lesom, postupne sa rozpadá, ponechaná svojmu vlastnému osudu. Kľukatíme sa vlastne dvakrát. Raz nás vedie cesta, raz slalomujeme po nej samotnej, aby naše auto bolo použiteľné aj keď sa budeme vracať.
Hlad má veľké oči. Ten môj má priam vlčie okále. V stánku s rýchlym občerstvením si kupujem hneď dva vegaburgery. Jedným z tých vyhladnutých očí sledujem svoje nepredpisovo zaparkované auto a druhým predavačku, ktorá nenáhlivo balí do papiera s červeno-bielymi štvorčekmi dve žemle a k nim prisype zopár hranoliek. Jeden zabalí do mikroténového vrecka, do druhého sa pustím, len čo si v aute zapnem pás.
Piatkové popoludnie na Dominikánskom námestí v Košiciach. Na úzkej uličke, spájajúcej námestie s Hlavnou ulicou, predáva žena NotaBene. V jednej ruke časopisy, v druhej preukaz predajkyne.
Deň narcisov. Hádam najznámejšia verejná zbierka. Už o šiestej ráno sa redaktor akejsi televízie na obrazovke žltil narcisom. Na ceste z domova do práce, ktorá mi trvá asi päť minút, som narazila na tri skupiny dobrovoľníkov so žltými schránkami a vreckami drobným kvietkov. Ani jedna z nich odo mňa nič nepýtala.
Tento článok nie je o Ficovi, pravici, ľavici, či neriadených strelách. Sú to len dve krátke príhody o dotyku so zdravotníctvom. Dokonale vystihujú, prečo sa takýmto kontaktom bránim, kým sa len ako-tak dá. Ja zázraky nečakám, ale takto to podľa mňa naozaj fungovať nemá.
V tomto blogu použijem slovo cigánča. Ospravedlňujem sa všetkých, ktorých takéto označenie uráža. No výraz „malý rómsky chlapec", ktorý by mohol byť jeho ekvivalentom je taký sterilný, že ním nemožno označiť nič naozaj živé. Ale toto je môj pohľad na vec, ovplyvnený tým, že väčšiu časť môjho života bol výraz „cigán" legitímny.
Vy? Alebo vy? Tak to ste asi mimozemšťania, ktorí nikdy v živote neprišli do styku so slovenskou justíciou. Inak by ste vedeli, že je to hnida, skrývajúca sa v ako sneh bielom plášti slovenského charakteru. Trápiaca človeka slovenského, statočného a čestného. Cicajúca z neho to najlepšie.
V americkom filme Jasné nebezpečenstvo odpovie Harrison Ford v úlohe neohrozeného bojovníka za mier a spravodlivosť Made in CIA na otázku, či vie o jedinej veci, ktorou si môže byť na tomto svete istý, že láskou svojej dcéry. Patetické. Ale odpovedala by som rovnako.
Na úvod jednoduchá úloha. Máte k dispozícii dva obrázky. Pretože rozdielov je na nich veľa, ponúkam pomôcku: Sústreďte sa na autá, konkrétne na ich kolesá. Teraz by to už malo byť ľahké.
Iveta Radičová považuje otváranie rýchlostnej cesty R1, kde ruka v ruke prestrihovali pásku KDH a SMER, za cestu politických odpustkov, ktoré povyšujú nemorálne na morálne. Čo na to povedať? Nič. Keď sa dosmejeme, utrime si slzu z oka.
„Ďuro kašle. Zavolám k nemu veterinára," ustarostene prehodil Juraj. Ďuro je kôň a tajne ho podozrievam, že aj najlepší Jurajov priateľ. Aspoň podľa toho, ako rád a ako často sa s ním Juraj rozpráva. Priateľ môjho priateľa, teda manžela, je aj mojím priateľom. Bez otáľania som prepla do rovnako ustarosteného módu, aby na mňa nepadol ani len tieň podozrenia, že Ďurovmu kašľu neprikladám náležitú vážnosť a pritakala som. Áno, veterinára. A čím skôr!
Niekedy stačí na to, aby ste mali pravdu, aby ste boli starší, väčší a mocnejší. Jednoducho stačí, aby ste boli otcom a svojou „pravdou" prevalcujete dušu svojho dieťaťa, kedy sa vám zapáči
„My nemáme mapu? Prečo nemáme mapu? Lebo máme GPS? Tak prečo sme už tretíkrát na tom istom mieste? Prečo už nie sme v hoteli? Lebo GPS nejako blbne? Aha. Takže teraz by sme si tu na ulici mohli, vďaka tomu tvojmu GPS, postaviť stan. Ak by sme nejaký stan mali. Lebo práve tu nás to tvoje GPS doviedlo. Vieš čo, môžeš tu do konca svojho života krúžiť s tým tvojím GPS. A keď zomrieš, pochovám ťa aj s ním. A na hrob napíšem - Tu leží Juraj. Miloval seba a GPS. My odchádzame. Poď!" natiahla som ruku k Roxanke a vystúpili sme z auta na rušnej ulici cudzieho mesta. Takto, malým dobrodružstvom na začiatku, začalo naše veľké dobrodružstvo nazvané Dovolenka vo Florencii.
Možno slovo vodítko nie je spisovné. Pokojne zoberiem na seba zodpovednosť za tento gramatický prehrešok. Žiadne iné spojenie však nevystihuje lepšie obraz z dnešného obeda, ktorý zanechal pachuť čohosi čudného.
Predsednička vlády na stretnutí s iným premiérom bez pančúch, telefonujúci predseda parlamentu na oficiálnom obede v košeli s krátkymi rukávmi a peňaženkou na stole. Faux pas! Škandál! Noviny majú týždeň o čom písať a strápnení nešťastníci sa so zúfalou srdnatosťou tvária, že sa niet za čo ospravedlňovať, že oni to tak chceli, lebo takto jeto viacej otvorené. Napríklad, ako dámske lodičky s otvorenou špičkou.
Je to tu znovu. Vysoké školy vychrlili tisíce absolventov a tí sa po prázdninách, ktoré tento krát udelili sami sebe, začnú o mesiac-dva- tri- štyri- päť obzerať po nejakej práci. Dĺžka týchto samoudelených prázdnin je priamo úmerná miere sebaobdivu, ktorí čerství absolventi k sebe za svoj výkon, spočívajúci v schopnosti ukončiť štúdium na jednej z niekoľkých desiatok vysokých škôl na Slovensku pociťujú.
Keď som bola malá, nikdy som nechápala, prečo sa so mnou dospelí tak čudne rozprávajú. Tak, inak ako medzi sebou. Prečo mi kladú otázky, na ktoré sa nedá odpovedať, alebo hovoria veci, o ktorých vedia oni aj ja, že sú nezmyslami. Vlastne mi zakaždým dosť odľahlo, keď sa fáza blahosklonnej pozornosti, ktorú mi „veľkí" pri rôznych spoločenských stretnutiach venovali, pominula a ja som sa mohla prestať prihlúplo usmievať pri otázkach typu: „Tak čo, rodičia ťa počúvajú?" Ja už dávno nie som dieťa a na otázky, či ma rodičia počúvajú, už odpovedať nemusím. No zdá sa, že vášeň zvláštneho živočíšneho druhu nazývaného Homo dospelacus, presviedčať svoje mláďatá o chatrnom stave svojho ducha, je nesmrteľná.
Nadávame, na čo príde. Hádame sa o „vážnych" aj nevážnych veciach. Mnohí pri každej príležitosti nezabudnú pripomenúť, aké je to Slovensko bezvýznamné a provinčné A neuvedomujeme si, ako sa pri tomto nadávaní, hádkach a polemikách, meníme.
