Janka Remešíková
Pootvorené dvere...
Firemné výlety... To by bola kapitola sama o sebe napísať o nich všetko. Už takmer 20 rokov som na žiadnom z nich nebola, v mojej firme absentujú:-) Ale rada si spomínam na tie spred 20 rokov a viac ...
Nežehlím si spomienky, páčia sa mi v takej forme, akú im dal čas. Na to horšie pozabúdam, pekné cítim ešte raz. Zoznam autorových rubrík: Mnou milovaní ľudia, Stalo sa mi ..., Moje úvahy o živote, Blbostičky, Moji priatelia, Moje veršíky, O všeličom možnom..., Moje výlety, Foto, Nie celkom vážne, Súkromné, Nezaradené

Firemné výlety... To by bola kapitola sama o sebe napísať o nich všetko. Už takmer 20 rokov som na žiadnom z nich nebola, v mojej firme absentujú:-) Ale rada si spomínam na tie spred 20 rokov a viac ...

Ženy samotné sa k tomu priznávajú ťažko. Chlapi ľahko a dokonca sa s tým chvália a hrdia. Baličov je niekoľko druhov, každá metóda je rokmi overená a kupodivu funguje bez ohľadu na jej budúce následky.

Prihlásených bolo omnoho viac než zúčastnených:-) Tuším sa ten počet zredukoval kvôli náhlej neúčasti Vikiho, ale nevyčítam mu ani trošku ... My dvaja s Grzegorzom Grabowskim sme to mali dojednané na viac ako 100% a tak nám nemohlo nič zabrániť prísť do Terchovej.

Vydať a oženiť sa – nič ľahšie:-) S týmto som fakt nikdy v živote nemala najmenší problém:-)Ale ja som sa chcela vydať DOBRE a NA CELÝ ŽIVOT a Z LÁSKY:-).Tiež s týmto som nemala najmenší problém:-)

Náš otec bol rodený hubár. A chcel, aby sme boli aj my, jeho štyri deti. Teda aj ja:) Naša hubárska sezóna trvala od jari do neskorej jesene, na huby sme chodili viac ako do školy:) Hubárske rady nášho otca nám boli rozkazom: „Doniesť treba najmenej toľko koľko vážite. Zbierať budete len pravé hríby, suchohríby, kuriatka, synaky a čopy. Do bedlí treba len kopnúť, tie budete zbierať len keby nič iné nebolo. Plávky to nie sú huby pre ľudí, to je dobré len na kŕmenie prasiat.“ A tak sme takmer každý víkend vstávali ráno o štvrtej, aby sme už okolo šiestej boli na „našom“ mieste v okolí Starej Bystrice na Kysuciach.

Príbeh prvý:Jedna z mojich top kamošiek sa posťažovala na muža. Že len čo príde z roboty, naje sa, otvorí si pivko, vyloží nohy na stôl, zapne telku na športový prenos alebo si pustí na plné pecky CD s hudbou, ktorá sa jej ani trochu nepáči. Po rokoch manželstva sa jej podarilo odučiť muža vykladať nohy na stôl. To ostatné nie. Vždy jej vŕtalo v hlave, čo asi tak robí, keď ona nie je doma. Jedného dňa sa rozhodla, že to proste musí vedieť a ... aj vidieť:-)

Moja mama bola učiteľka a keď som bola decko, brávala ma na školské výlety. Bola som tak vďačným terčom pomsty maminých žiakov:-) Vždy ma pod nejakou zámienkou odlákali z predných miest autobusu do najzadnejších. A tam ma učili oni; asi recipročne za mamu. Vždy som rada recitovala a tak si tentoraz na mne zgustli a na naučili ma novú básničku ...

Jedna z mojich sestier má taký zvyk, že si robí ťahák na spoveď k farárovi. Zapisuje si hriechy, aby náhodou na niektorý nezabudla:-). Keď sa už raz veľmi ponáhľala k spovedi, nemohla v tej rýchlosti nájsť zošitok s hriechmi. Zakričala na deti hrajúce šach: „Deti, neviete kde mám moje hriechy? Stratili sa mi hriechy! Nezapotrošili ste mi ich niekde? Nemôžem nájsť svoje hriechy!“:-)

Aj panelákové steny majú uši. Všeličo sa človek dozvie. A môže ho to aj pomýliť ...

Po rokoch si už manželia rozumejú aj bez slov. Naše manželstvo je toho dôkazom. Máme taký dlhoročný zvyk nechávať si v kuchyni na stole na žltej samolepke odkazy, kde práve sme, keď nie sme doma. Dodržiavame. Keď nie som doma a môj muž sa tiež nechystá byť doma (čo asi by tam robil bezo mňa?:-) ), necháva mi na lepke odkaz: „Som v garáži. Marian.“

Nikdy som nemala psa. Lebo som nechcela. A v paneláku už tobôž nie. Na psov som zanevrela niekedy, keď som mala 6 – 7 rokov. Lebo som vtedy jedného mala rada viac, ako mi bolo osožné. U starých rodičov. Ovčiak. Sivobiely. Veľký kus. Nosil ma na chrbte. Celé prázdniny. Pamätám si seba v tých letných šatôčkach ako na ňom sedím a držím sa za jeho srsť. Určite som ho kvákala, ale nesťažoval sa:-) Ďalšie prázdniny nebol. Starký mi povedal, že asi niekde ušiel, že jedného dňa ho proste nebolo ... „Ako nebolo? Kam by ušiel?“ – pýtala som sa. „Asi ušiel do lesa“ – odpovedal mi. Keď som potom už niekoľko dní uháňala bratranca po lese, aby so mnou hľadal môjho nosiča, bratranca to prestalo baviť a povedal mi: „Belu zastrelili. Videl som to. Zavčasu ráno, ešte v zime. Nejaký cudzí chlap. Ale starký sa na to pozeral a nič nepovedal. Len vytiahol kapesník z vačku a utieral si tvár.“

Vraj vyhral voľby. No, s necelými tridsiatimi percentami žiadne terno. Ale vyhral a vládne. Doprajme mu 100 dní pokoja. Keby malo byť podľa môjho, dopriala by som mu aj viac. Podstatne viac...:-) Ale aspoň mám po ruke obeť, po ktorej budem natŕčať ruku: Daj! Daj viac! Odškodni ma!Nekričím na neho, teraz len prosím ...:-) Napísala som mu list, na ktorý sa mi nejako nechce minúť 10,-Sk:-)

Vo vestibuloch hypermarketov ma často pristavujú. Reklamní agenti a díleri... Nedávno odchytili môjho muža: „Máte chvíľočku čas?“ Nečakajúc na odpoveď mlela ďalej ako automat na kávu jedna z nich: „ Máme pre vás vodu po holení za mimoriadnu uvádzaciu cenu. A keď si ju kúpite, dostanete k nej grátis ...“. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby ... Môj muž sa už asi 15 rokov neholí, má krásnu bradu, ktorú nie je možné prehliadnuť ani z diaľky. Reklamní agenti, aby nás mohli oblbovať , musia najskôr zblbnúť sami. Asi to majú v pracovnej náplni:-)

Sú ľudia, ktorí navždy ostali v mojom živote, či už sa im chcelo alebo nie:-). Moja triedna zo strednej školy k nim určite patrí. Bola len o trošku staršia ako my. Prísna viac ako sa nám páčilo. Vedomostí kopec. Nielen tých učebnicových. Slovenčinárka a ruštinárka.Počas nášho triednictva sa vydala. Za nášho dejepisára. On bol taký suchší (povahovo), ona šťavnatejšia:-). Niektorí sa čudovali, že tí dvaja sa do seba zamilovali a po dlhšom chodení aj vzali. Ja som sa nečudovala ani trošku. Veď protiklady ...

Už asi 13 rokov bola neďaleko nášho sídliska jediná – jedna benzínka. Donedávna mali všetky benzínky v Piešťanoch rovnaké ceny. Boli sme všetci prekvapení, keď nedávno začali s výstavbou ďalších dvoch benzíniek tesne vedľa seba a priamo pod oknami nášho balkóna. Tak som tú výstavbu mala ako na dlani...:-)

Od pätnástich rokov som každé prázdniny brigádničila. Keď som mala sedemnásť (čo bolo pred 35 rokmi:-) ), mala som šťastie na brigádu. V maličkej potravinárskej výrobni a priamo ... ku zmrzline! Zmrzlinu milujem dodnes, ale lížem ju málokedy, lebo málokedy mi chutí:-)Vtedy sa vyrábala ešte poctivá zmrzlina. Poctivé jahody, poctivé maliny, poctivé mlieko a vajíčka. Keď som tam nastúpila, hneď v prvú hodinu som od vedúceho dostala príkaz na receptúru výroby zmrzliny. Dostala som síce aj papier s potravinárskou normou, ale papier som si všímať nemala, len ten príkaz vedúceho. Príkaz vedúceho sa od papiera líšil len v tom, že z rovnakého množstva surovín som mala vyrobiť dvojnásobné množstvo zmrzliny.

Aj keď ma Kréta neočarila až tak ako chorvátske ostrovy (ani neviem sama prečo), určite na ňu budem spomínať v dobrom:-). Páčila sa mi tam pohoda a dobrosrdečnosť miestnych; páčilo sa mi, že pri jazdení na cestách neboli predpisy to najdôležitejšie zo všetkého; páčilo sa mi, že ten ostrov má aj hory vo výške cca 2 500 n.m. a má aj more; páčilo sa mi, že sa tam ľudia dožívajú v priemere 76 rokov života napriek tomu, že fajčenie je takmer národným zvykom. A mimoriadne sa mi tam páčilo to, že zelenina a ryby sú tam hlavnou potravou a k tomu výlučne olivový olej. Lebo Kréta je proste ostrov olív ...

Po tej dcérinej sms o výsledku vládnej koalície sa mi domov chcelo vrátiť ešte menej ako pred tou sms. Na dovolenku si nikdy neberiem hodinky, nestarám sa o dátum, nečítam noviny, nesledujem TV. Dvakrát sa mi podarilo dostať na net na polhodinku, ale to len hlavne kvôli tomu, aby som si pozrela novinky na tomto blogu:-).Na skok som si zašla aj po najnovšie politické informácie niekedy pred týždňom a moja prudká asi 5-minútová slovná reakcia skončila, keď mi pán od susedného počítača povedal po slovensky: „Ale pani, už sa toľko nerozčuľujte nad tou politikou ....“.To bolo moje jediné chvíľkové rozčúlenie na celej dovolenke.

V podstate je už rozhodnuté. Ešte možno dobiehajú poslední voliči vracajúc sa zo záhradiek a z hypermarketov. Máme odvolené, máme budúcnosť na štyri roky. Nespokojných asi bude viac ako spokojných. Ako vždy. A ja už viem našu budúcu vládnu koalíciu:-)

Na zážitky s detičkami spomíname asi najradšej zo všetkého. Koľko chýb a chybičiek sa človeku pritrafí, kým sa z detičiek stanú dospeláci! Ani neviem, či by bolo lepšie, keby som vychovávala svoje detičky dnes s tým ponaučením z rôznych svojich chybičiek. Ale dnes som si ich vedomá a už mi to je beztak k ničomu ...